Striedavá starostlivosť: Je v záujme dieťaťa?
Striedavá starostlivosť by sa mala aplikovať postupne a s citom. Deťom do veku 3 rokov by som ju vôbec neodporúčala.
Približne 10 % rozvádzajúcich/rozchádzajúcich sa párov na Slovensku žiada striedavú starostlivosť o svoje dieťa. Je to však v jeho záujme alebo iba túžba rodičov? Dieťa si zvykne na všetko. Otázkou je, za akú cenu a za akých podmienok...
Tento nový koncept opatery o dieťa sa začal vyvíjať v línii sociálnych zmien, ktoré sa v našej spoločnosti postupne objavovali za posledných 20 rokov. Od konca 20. storočia sme svedkami trendu zmierňujúceho sa rozdielu medzi pohlaviami a rodičovskými rolami.
Na jednej strane sa otcovia viac starajú o svoje deti, preberajú úlohu pestúnov, kŕmia z fľašky, menia plienky, dovolia si maznať, prejavovať nežnosti, jednoducho, chcú byť viac prítomní pre svoje deti. Na strane druhej, ženy čím ďalej tým viac pracujú, získavajú svoju nezávislosť a právo na sebarealizáciu.
Príbeh Lenky: Chce striedavku, aby neplatil alimenty
Narcistický rozmer striedavej starostlivosti
Druhým dôležitým aspektom, ktorý podporil zrod striedavej starostlivosti, je nepochybne, nazvime to „narcistický rozmer“ vzťahu rodiča k svojmu dieťaťu. Jednoducho povedané, dieťa je akýmsi právom svojho rodiča: mať dieťa kdekoľvek, s kýmkoľvek a kedykoľvek. A následne, „toto dieťa, na ktoré má rodič právo“, je zároveň zodpovedné za nápravu rodičovských rán a predošlých neúspechov. Má mu teda zabezpečiť to, čo rodič nedosiahol.
Rodina je to najužšie a najbližšie spoločenstvo, ktoré ako jediné môže dať dieťaťu životné istoty. A práve na týchto istotách stojí aj jeho ďalší vývoj. Deti zverené do striedavej starostlivosti míňajú svoju psychickú energiu na obranu proti tomu, čo im každodenný život ukladá, namiesto toho, aby ju využívali na budovanie svojho intelektuálneho a emocionálneho rozvoja. Najväčšou výzvou pre ne je zachovať si pocit bezpečia, túto základnú potrebu detstva, a nielen tú.
„Striedavá starostlivosť by sa mala aplikovať postupne a s citom. Deťom do veku 3 rokov by som ju vôbec neodporúčala.“
2 podmienky bezpečia
V každom veku je dôležité mať základ bezpečia, domov, kde sa môžeme „dobíjať“, upokojiť, cítiť, že niekam patríme. Pre dieťa tento základ bezpečia pozostáva z dvoch základných podmienok:
Prvou je tzv. „prítomnosť“, teda to silné puto, ktoré sa medzi matkou a dieťaťom vytvára už počas tehotenstva. Voláme ho tiež „primárne materinské obavy“, sú to teda tie zdravé materinské strachy o dieťa. Toto silné puto pomáha dieťaťu vytvoriť si pekný obraz o sebe (tzv. prvý narcizmus) a dôveru v seba aj v druhých. Čím stabilnejšia bude prítomnosť matky v tomto veľmi ranom veku dieťaťa (do 1 roku), tým bude pocit bezpečia väčší. Treba tiež dodať, že dieťa vníma dĺžku neprítomnosti inak ako dospelý. To, čo sa nám môže zdať ako krátky moment, sa môže dieťaťu zdať ako nekonečnosť.
Napriek všetkým snahám, bohužiaľ, ani ten najlepší otec na svete nenahradí toto materinské puto (samozrejme, berieme do úvahy, že matka je psychicky zdravá). Je totiž nepopísateľné, pretože je vnútorne vnímané a hlboko zakorenené.
Druhou podmienkou vybudovania si pocitu bezpečia je stabilné bývanie, vedieť, že tu som v bezpečí, mám tu svoje zázemie, so stabilnými a stálymi pravidlami. Niečo, čo môžem nazvať domovom. Tu väčšinou odporúčam rodičom vyskúšať si na vlastnej koži bývať 1 týždeň na jednom a druhý týždeň na druhom mieste. Odhliadnuc od stáleho sťahovania a možno aj príjemnej atmosféry a podmienok sa to po čase zvrtne na pocit „kam vlastne patrím?“ , z čoho následne plynie aj zvýšená úzkosť z opustenia, a tým v priamej úmere aj väčšia závislosť od matky, ako prvého objektu lásky a bezpečia. Pretože malé dieťa sa môže stať autonómnym – sebestačným iba vtedy, ak má istotu, že nestratí vzťah so svojou matkou, keď sa od nej vzďaľuje.
Odporúčam rodičom vyskúšať si na vlastnej koži bývať 1. týždeň na jednom mieste a 2. týždeň na inom. Po čase sa to zvrtne na pocit: „Kam vlastne patrím?“
Striedavá rodičovská starostlivosť očami tých, ktorých sa týka
Keď striedavú starostlivosť dieťa nezvláda...
K hlavným príznakom toho, že dieťa len ťažko znáša striedavú starostlivosť – a to možno aj napriek všetkým snahám dospelých – patria :
- Už spomínaný pocit úzkosti z opustenia, ktorý sa prejavuje tým, že dieťa mimoriadne lipne na matke a vyžaduje si od nej konštantnú pozornosť, a to aj napriek tomu, že predtým jej neprítomnosť ľahšie znášalo
- Pocity veľkého smútku až depresie
- Poruchy spánku
- Rôzne psychosomatické poruchy (ekzémy, alergie, problémy s trávením, nočným pomočovaním...)
- Zvýšená agresia, hnevlivosť hlavne voči matke
- Nedôvera voči dospelým osobám a odmietanie otca
Je veľmi dôležité, aby si rodičia, ktorí uvažujú nad striedavou starostlivosťou, zodpovedali úprimne na otázku: „Je to naozaj v záujme môjho dieťaťa alebo v mojom vlastnom?“ Často je totiž striedavá starostlivosť mimoriadne „lákavá“ aj pre samotných rodičov hlavne z dvoch dôvodov: mať čas na seba, teda žiť svoj nezávislý život počas neprítomnosti dieťaťa a finančné dopady (každý financuje svoju časť, čo môže menej zarábajúceho rodiča dosť penalizovať).
Dieťa nie je vec, ktorú si môžeme rozdeliť na dve polky, hoci niekedy sa to v reálnom živote, bohužiaľ, podobá na Šalamúnov rozsudok. Podľa tejto povesti, sa dve matky bili o jedno dieťa. Múdry kráľ Šalamún rozhodol preťať dieťa na dve polovice, aby zistil, ktorá z dvoch matiek je tá pravá. Viete ktorá? Tá, ktorá prehlásila, že radšej umrie, akoby mala vidieť dieťa rozťaté na dve polovice... Rodičia sa teda doslova pretekajú o pozornosť dieťaťa, bez ohľadu na jeho reálne potreby.
Treba tiež vedieť, že pokiaľ sú rodičia v konflikte a napätí, a pokiaľ sami neprešli procesom „smútenia za vzťahom“, veľmi ťažko sa dohodnú aj na výchove počas striedavej starostlivosti. Dieťa bude v tomto prípade len akýmsi rukojemníkom, poprípade messengerom či terapeutom vlastných rodičov. A to v žiadnom prípade od neho nemožno vyžadovať, v rámci jeho zdravého vývinu a uchopenia ľudských vzťahov.
Partnermi už nie sme, rodičmi ostávame
Striedavá starostlivosť vyžaduje v prvom rade dobrý vzťah medzi rodičmi, určitú dávku flexibility, rešpektujúcej komunikácie, hľadania spoločných prienikov pri výchove, ale aj praktičnosti v zmysle zápisu do tej istej školy, bydliska do 30 km od druhého rodiča, rovnakých hodnôt a hlavne pravidiel.
Veľa záleží aj od veku dieťaťa. Z vlastnej skúsenosti si myslím, že striedavá starostlivosť by sa mala aplikovať postupne a s citom. Do 3. roku veku dieťaťa by som túto opateru vôbec neodporúčala.
Medzi 3. – 6. rokom maximálne 4 – 6 nocí v mesiaci strávených s otcom, následne pridávať počet dní a nocí. Čo je však mimoriadne dôležité, je umožniť dieťaťu kontakt s matkou, keď si ju vypýta. Podporí sa tým opäť pocit bezpečia, dieťa sa nebojí, že matku už neuvidí. Tento pocit sa dá podporiť aj tým, že na „maminku sem-tam zaspomíname“, teda vyrobíme nejaký malý darček, poprípade jej niečo z dovolenky prinesieme, alebo jednoducho sa porozprávame, akú zmrzlinu má maminka najradšej. Rovnako je to aj so spomínaním na tatina. Pretože neprítomnosť jedného rodiča sa dá do určitej miery nahradiť aj tým, že existuje v našom „diskúre“, teda že o ňom hovoríme. V dobrom.
Keď je nefunkčné manželstvo pre deti horšie ako rozvod
Striedavá starostlivosť: Jedna dovolenka s mamou, druhá s otcom
Sú tu prázdniny a s nimi aj možnosť byť s dieťaťom sám/-a a možno vyskúšať si, ako by taká ideálna striedavá starostlivosť mohla prebiehať, hoci je, samozrejme, rozdiel starať sa o dieťa počas pracovného nasadenia a počas dovolenky. Deti prázdniny milujú a vedia si ich užiť, aj keď sú iba s jedným rodičom. Na to však potrebujú rovnaké podmienky ako počas striedavky. Teda pocit istoty a bezpečia. Vedieť dopredu, kam ideme, s kým tam ideme, čo tam budeme robiť, kedy sa vrátime...
Paradoxne, rodičia si myslia, že prázdniny musia byť hyperaktívne a často sa s druhým rodičom pretekajú v programe a exotičnosti dovolenky. Pritom dieťaťu ide iba o to, aby si mohlo rodiča plne vychutnať, hrať sa s ním, robiť veci, ktoré obyčajne nerobia, zažívať a spoznávať sa navzájom. Je to priestor, kedy nie sme pod tlakom a môžeme možno rozprávať aj o veciach, o ktorých bežne nerozprávame. Spomínať na zážitky z vlastného detstva, ako sme my dospelí ako deti trávili prázdniny. Opäť, aspoň symbolická prítomnosť druhého rodiča, hlavne matky je dôležitá.
Dieťa by malo mať prístup k tomu, že sa s maminkou porozpráva (najlepšie neskôr popoludní), poprípade sa jej pošle fotka či krátke video. Je veľmi vhodné, aby si dieťa k druhému rodičovi mohlo zobrať svojho mojkáčika alebo obľúbenú hračku. Je to pre neho tzv. „prenosový predmet“, ktorý mu slúži na ukotvenie a upokojenie svojich emócií. Je to zvyčajne jedna hračka/plyšáčik, ktorý by malo dieťa nosiť so sebou ku každému z rodičov, napriek tomu, že u každého má iné hračky.
Na záver by som veľmi rada zaspomínala na slová nestora českej psychológie Zdeňka Matějčeka (ext. zdroj Zdeňek Maťejček), pre ktorého by dieťa nemalo byť ani modlou, ani obeťou výchovného poslania rodičov. Výchovu totiž chápal ako „tvorivé dielo umenia žiť“. A toto by malo byť mottom každého rodiča, pomôcť deťom byť tými, kým sú, autormi svojho života. Nato však treba upustiť od svojich narcistických potrieb v zmysle „ja viem, čo je najlepšie pre moje dieťa“ a začať svoje deti viac počúvať.