Striedavá rodičovská starostlivosť očami tých, ktorých sa týka

Po rozvode si exmanželka našla nového partnera. Stretnutia so synom boli stále problematickejšie, pretože mi ho odmietala odovzdať, v čom ju podporoval aj jej nový priateľ. Obaja dokonca vypisovali listy môjmu zamestnávateľovi, aby ma prepustil.

Agresivita exmanželky sa stupňovala, raz volala políciu, že jej kopem do dverí a vyhrážam sa jej. Polícia však rýchlo zistila, že si vymýšľa a robí všetko, aby mi neumožnila stretávať sa so synom.

Keď som chcel situáciu riešiť na „sociálke“, úradníčka mi povedala, že nemám „obťažovať“ rodinu, s ktorou už nežijem. Až keď agresívny priateľ mojej exmanželky rozbil jej byt (v prítomnosti nášho syna) a ja som jej pomohol, súhlasila s rozšírením môjho styku so synom každý druhý víkend.

Inštitút striedavej starostlivosti vtedy neexistoval. Po upokojení situácie však neustále brojila proti mne, výsledkom čoho ma syn prestal postupne navštevovať a trpí Syndrómom zavrhnutého rodiča. Keďže už mal 18 rokov, nemôžem sa obrátiť na sociálny odbor.

Prečítajte si: Ako dieťa v rozličnom veku vníma rozvod

Neskôr sa mi s novou priateľkou po dvojročnej známosti narodila dcérka. Po čase sa však priateľka so mnou pre malicherné nezhody rozišla a odsťahovala z môjho bytu.

O narodení dcéry som sa dozvedel 3 dni po pôrode. Hneď som ich navštívil a prosil som priateľku, aby sa vrátila ku mne a aby sme dcéru vychovávali spolu.

Pol roka som mal akú-takú nádej, keďže mi bolo umožnené aspoň navštevovať našu dcéru. Postupne však moje požiadavky na častejšie stretávanie odmietala. Obrátil som sa na súd, ktorý mi umožnil stretávanie s dcérkou len za prítomnosti matky, ktorá ale túto situáciu zneužívala na neustále napádanie (i fyzické) mojej osoby pred dcérou.

V priebehu rokov som si na súde vymohol častejší styk s  dcérou a najmä bez prítomnosti jej matky. Situácia stále nie je uspokojivá.

Prečítajte si: Problémy detí po rozvode

Keď sa podarilo uviesť novelu zákona o Striedavej osobnej starostlivosti, videl som v tom nádej na zachovanie oboch rodičov pre našu dcéru, čím by bol zabezpečený jej normálny vývoj a výchova v striedavej starostlivosti.

Žiaľ, moja prosba o spoločnú mimosúdnu dohodu v zmysle tejto novely u expartnerky neuspela. Naopak, podala na súd návrh na moje obmedzenie styku s dcérkou a zrušenie mojich rodičovských práv.

Najbližšie pojednávanie máme v týchto dňoch. Na základe predošlého je prítomnosť verejnosti vylúčená (kvôli záujmu médií o náš prípad). Nepomohla ani moja námietka zaujatosti, ani argumenty, že právo na verejné prejednávanie veci je v Ústave SR.

Požiadal som prokuratúru o prokurátorsky dozor nad pojednávaním. Plánujem požiadať o prítomnosť aj zástupcu z Ministerstva spravodlivosti SR, príp. zástupcov z ľudskoprávnych organizácií. 

Najväčšou prekážkou v porozchodovej starostlivosti o deti nie je ani tak zlá či nedostatočná legislatíva, ale myslenie tých, ktorí o osude dieťaťa rozhodujú, držiac sa vety „dieťa patrí výhradne matke a otec má mať k dieťaťu obmedzený prístup“.

Tisíce detí takto prichádzajú o jedného z rodičov (skoro výhradne o otca) a sú poznačené jednostrannou výchovou.

Žiaľ, často sa na slovenskom súde stretnete s tým, že keď sa starostlivý otec domáha širšieho styku a účasti na výchove svojho dieťaťa, je považovaný za nenormálneho a súd ho podrobí mnohým ponižujúcim vyšetreniam u psychológov, ap. Mnoho slušných otcov toto odradí a vzdávajú sa.  

Prečítajte si: Striedavá rodičovská výchova: keď deti žijú „na striedačku“