Skutočný príbeh: Jedným slovom ZÁZRAK

Skutočný príbeh: Jedným slovom ZÁZRAK
13.5.2017 v kategórii Mama, autor Redakcia, foto: istockphoto.com

Od puberty som mala problém s menštruačným cyklom. Nechodil. Za to ja som pravidelne už ako 15-ročná chodila na gynekológiu aj endokrinológiu. Diagnózy sa striedali ako na bežiacom páse – hyperprolaktinémia, problémy so štítnou žľazou, potom haproval testosterón, potom bolo všetko OK, tak si to rozmyslel luteinizačný hormón...

S manželom sme začali plánovať bábätko


Aj keď sa gynekológovia vyjadrovali k môjmu prípadnému tehotenstvu, ja som to vôbec neriešila. Až nastal ten čas. S partnerom sme boli spolu už päť rokov a začali sme uvažovať o bábätku. No nedarilo sa.

Môj gynekológ začal liečbu na podporu tvorby vajíčok, USG bolo v norme. Začala som niečo tušiť. Pomaly plynul čas, vlastne roky. Náš známy mi dohodol odborníka na neplodnosť.

Vyšetril ma. Syndróm polycystických ovárií, ináč ako umelým oplodnením to nepôjde. Ale keďže som z Prešova a on bol z Bratislavy, odporučil mi kolegu v Košiciach. Začal sa náš maratón. 

Prečítajte si: Polycystické vaječníky – ako na ne? 

Lieky – sex – menštruácia – a plač...

To už sme boli na dieťa namotaní a všetko sa okolo toho točilo. Po prvom vyšetrení bol môj hormonálny profil v poriadku, ultrazvuk ukázal polycystické vaječníky, partner bol v poriadku.

Začali sme liekmi na podporu tvorby vajíčok. Lieky – folikulometria – iné lieky – plánovaný sex v deň a hodinu – menštruácia – plač. A znova dokola. Tak to šlo asi rok. 

Po roku som prešla na injekcie. Stáli nás kopu peňazí. Verili sme. Všade, kam sme šli, po nás ostávali striekačky a ihly. Neviem, čo si o nás v hoteloch mysleli.

Neskôr som dostala dávkovacie pero. No kolotoč sa nezmenil. Po roku lekár navrhol zavedenie spermií priamo do maternice. Ani to nevyšlo. V tomto období som to viac-menej vzdala. 

Ale ešte trochu viery v nás držalo umelé oplodnenie. Odhodlávali sme sa, neboli sme s tým veľmi stotožnení. Nakoniec sme šli. Zase nič. Lekár mi oznámil, že spontánne nikdy neotehotniem.

Aj umelé oplodnenie je veľmi otázne. Po 10 spoločných rokoch, z toho piatich intenzívneho snaženia sa otehotnieť, sme to vzdali. No aj náš vzťah to vzdal.

Zrazu sme zistili, že jedinou spoločnou témou posledných rokov bolo tehotenstvo. Zrazu sme nemali nič spoločné. Po štrnástich spoločných rokoch, ktoré boli ináč veľmi krásne, sme sa rozišli... 

Koniec bol pre mňa novým začiatkom

Mne sa zdalo, že vo veku 33 rokov moje túžby po dieťati už nikdy nebudú naplnené a na môj úžas som sa s tým veľmi dobre vyrovnala. Stretla som nového úžasného chlapa, s ktorým sme si veľmi dobre rozumeli a život sa znova rozjasnil.

Motýle v bruchu, hlava v oblakoch... Hneď na začiatku som sa priznala, že nemôžem mať deti a počula som, ako mu spadol kameň zo srdca.

Bol rozvedený, mal dve deti a viac už nechcel. Super. Všetko sa rozbiehalo ako v rozprávke. Až na to, že som nedostala menštruáciu...

Najprv som to neriešila, „moje dni“ si chodili, ako chceli. No keď to bol už päťdesiaty deň, začala som mať pochybnosti. V práci mi kolegyňa z ničoho nič povedala: „Ty si tehotná,  urob si test.“ Neverila som tomu, ale test som si doma urobila. A boli tam dve čiarky!!!

Prečítajte si: 4 kroky, ktoré má absolvovať každá snažilka

Tehotenstvu som nemohla uveriť

Už som si robila toľko testov, no takýto výsledok som ešte nikdy nevidela. Šla som kúpiť ešte ďalšie dva. Obidva boli pozitívne. Keď priateľ prišiel domov, vysypala som to naňho.

Dodnes vidím, ako sa v obývačke poskladal na zem a sedel tam. Dva dni sa so mnou nerozprával. Nevedela som, čo mám robiť. Po dvoch dňoch z neho vyšlo, že to potreboval stráviť a že to bude fajn.

Po dvoch mesiacoch chodenia sme začali plánovať spoločnú budúcnosť s naším bábätkom. Ale moje „snažilkovanie“ týmto neskončilo. V 10. týždni na ultrazvuku nám pán doktor oznámil, že ide o zamlčaný potrat a musím ísť na zákrok.

Pocity boli zvláštne. Aj sme boli smutní, aj sa nám uľavilo. Brali sme to tak, že osud to všetko vyriešil za nás... 

...po potrate...

Boli sme na dovolenke, nasťahovali sme sa do spoločného bytu a boli sme šťastní. Po roku sme obaja začali rozmýšľať, či by to nevyšlo znova. Otehotnela som hneď na prvý šup.

Tešili sme sa. Priateľ bol tentoraz v siedmom nebi a stále sa pýtal, či to bude chlapec. Dve dievčatá už mal, a k tomu bývalú manželku a mňa. Potreboval posilu, ako hovoril. 

Všetko išlo v pohode. V 12. týždni sme boli opäť spolu na ultrazvuku. Lekárke sa niečo nepozdávalo, objednala ma k pánovi docentovi. Ten mi popoludní oznámil, že dieťatko má vrodenú vývojovú chybu. Na upresnenie potrebujú urobiť amniocentézu.

Odpovedal mi na moje otázky a spolu sme dospeli k záveru, že pôjdem na prerušenie tehotenstva. Nemala som síl bojovať s tým. Partner to odsúhlasil.

Dva mesiace sme boli smutní, každý z nás to prežíval po svojom a sám, no zároveň sme si veľmi pomáhali a boli si oporou. Pre mňa to bolo dosť ťažké a hnevala som sa na život, že ma takto skúša. Najprv som nemohla otehotnieť, teraz nemôžem vynosiť dieťatko?!

Prečítajte si: Skutočný príbeh: Je ťažké túžiť po niečom, čo nemôžete mať, ale ak veríte...

Aj my sme sa dočkali vytúženého bábätka

O tri mesiace sme sa rozhodli, že nič nenačakáme a skúsime to poslednýkrát. Znova to vyšlo hneď. Tehotná som bola už tri mesiace po absolvovanom zákroku. Partner so mnou na ultrazvuk nešiel ani raz – vždy sedel pred dverami a bál sa.

No drobec mi v brušku rástol bez problémov a z každej kontroly som priniesla fotku, aký je krásny. Bude to chlapec – veľmi sme sa tešili, aj báli.

Naša hviezdička – náš Timothy – sa narodil 23. 6. 2011 úplne v poriadku. Všetci sme boli veľmi šťastní. Naši priatelia a známi, celá naša rodina a hlavne ja sme neverili, že to po toľkých rokoch naozaj „vyšlo“.

No krásne modré očká a blonďavá hlavička nás všetkých presvedčili, že zázraky sa dejú. Kto neveril, uveril... všetci sme uverili.

Prečítajte si: Zdravotné cvičenie = šanca na otehotnenie?