Skutočný príbeh: Je ťažké túžiť po niečom, čo nemôžete mať, ale ak veríte...

Ema | 7. máj 2017

Vyznávajú sa mnohé snažilky, ktoré si prešli rokmi čakania, bolestivých vyšetrení a márnych nádejí. Ich príbehy vám prinášame na povzbudenie, s presvedčením, že sa počet snažiliek zas o niečo zmenší a počet mamičiek narastie..

Keď je cesta k bábätku tŕnistá...

Ako väčšina žien, aj ja si súkromie svojej rodiny strážim, avšak po prečítaní niekoľkých príbehov o ceste k vytúženému bábätku som sa rozhodla porozprávať vám aj ten môj.

Asi rok po svadbe sme sa s manželom rozhodli intenzívne „pracovať“ na bábätku. Prešiel ďalší rok a pol, a nič.

Nasledovala návšteva u gynekológa, ktorý skonštatoval, že u mňa je všetko v poriadku. Poslal na vyšetrenie aj manžela, a práve tu sa ukázal problém.

Vyskúšal niekoľko liekov, ktorých účinok sa však vôbec neprejavil. Takže jediné riešenie pre nás bolo centrum asistovanej reprodukcie.

Prečítajte si: Ako si vybrať správne centrum asistovanej reprodukcie?

Umelé oplodnenie nemusí byť úspešné na prvý pokus...

Absolvovala som prvé umelé oplodnenie, množstvo vyšetrení, injekcií (a to mám obrovskú fóbiu z lekárov, už len pri vstupe do ambulancie mi tlak stúpa na 200 a teplota minimálne na 37 °C) a na moje prekvapenie bol výsledok hneď − „ste tehotná“.

Tá radosť sa ani nedá popísať. Práve mne to vyšlo na prvýkrát. Ale moja radosť netrvala dlho, v 6. týždni došlo ku krvácaniu a k spontánnemu potratu a tá bolesť bola tiež neopísateľná. Mala som pocit, že sa mi zrútil celý svet. To som ale netušila, že to bola len jeho malá časť...

Po zozbieraní všetkých síl sme sa rozhodli v ceste za bábätkom pokračovať. Nasledoval kryoembryotransfer (KET – vklad zmrazených embryí) s negatívnym výsledkom, ďalšie IVF znovu s pozitívnym výsledkom a ďalšou krátkou radosťou. T

entoraz som sa snažila pripraviť na to, že to znovu môže skončiť potratom, ale na to sa pripraviť nedá...

Prečítajte si: Keď je problémom otočená maternica...

Potrat je pre ženu psychicky náročný

Ďalšia časť sveta sa zrútila. Neviem, kde som brala silu, či už psychickú alebo fyzickú, ale chcela som ísť ďalej. Moja túžba po bábätku ma úplne zaslepila a bola som ochotná v tej chvíli urobiť všetko.

Navštívila som psychologičku, po návšteve ktorej som si povedala, že lepšie si pomôžem sama, tiež akúsi pochybnú pani, ktorá mi mávnutím prútika mala dopomôcť k otehotneniu, a v neposlednom rade ďalšie vyšetrenia aj s manželom a ďalšie štyri vloženia malých buniek, z ktorých mohli byť naše deti.

Vedela som, že dieťatko veľmi chcem

Potom som spoznala ženu, ktorá mala podobné problémy ako ja a inšpirovala ma k ďalšiemu kroku. „Práve sme ukončili prípravu na adopciu a čakáme, kým nám zavolajú.“

Keď som to navrhla manželovi, neváhal ani chvíľku a o pár mesiacov sme už aj my ukončili prípravu a čakali sme. Medzitým, posilnení novou nádejou, sme sa rozhodli ešte pre posledný pokus IVF, ktorý sme absolvovali už v inom centre. Výsledok negatívny.

Asi to tak malo byť, pretože o tri mesiace nám zavolali z úradu práce: „Máme pre vás dievčatko.“ V tej chvíli som bola v práci, neviem, čo sa dialo nasledujúce dve hodiny po tomto telefonáte, triasli sa mi ruky a hneď som vedela, že JU chcem.

Mali sme sa do hodiny rozhodnúť, či ju chceme vidieť. Volala som manželovi, ktorý bol úplne v šoku, ale mal obrovskú radosť. Asi o týždeň som už držala v náručí nádherné dievčatko, do ktorého som sa zamilovala na prvý pohľad a vedela som, že už je moja... Naša...

Prečítajte si: Abeceda snažiliek: informácie, ktoré by ste mali vedieť

Malý uzlík šťastia sme dostali vďaka adopcii

Ešte asi mesiac trvalo vybavovanie po úradoch a súdoch a deň, kedy sme si ju priviezli domov, bol najšťastnejší v našom živote. Teraz tu pri mne spinká a je nádherná. Bude mať dva roky a ja si život bez nej neviem predstaviť.

Klamala by som, keby som tvrdila, že mi nechýba pocit byť tehotná a priviesť na svet drobčeka. Áno, som šťastná, mám doma ten malý uzlík šťastia, po ktorom som tak dlho túžila, ...ale stále dúfam, že príde ešte jeden...