Psychologička radí: Deti potrebujú odpovede, aj keď nie sú len pozitívne
Najprv pandémia, teraz vojna... O niečom takom sme sa kedysi učili iba na hodinách dejepisu. Dnes žijeme v dobe, v akej žijeme. A naši drobci sú toho všetkého súčasťou. Ako s nimi preberať udalosti týchto dní, na ktoré často nemáme odpovede? Pokúšali sme sa ich nájsť s našou novou odborníčkou, psychologičkou Mgr. Martinou Matúšovou.
Vojnový konflikt u našich susedov neostal utajený ani pred našimi deťmi. Aký je váš názor, do akej miery môže ovplyvniť ich prežívanie?
Vojna je zlo, to najhoršie, ktoré ľudstvo zažíva, a je až neuveriteľné, že jeden a ten istý ľudský druh má kapacitu sebareprodukcie a zároveň aj sebadeštrukcie. História sa opakuje a ľudstvo nepokročilo vo svojom humánnom poslaní.
To, čo sa za posledné roky okolo nás deje, myslím tým pandémiu, násilie v školách, ekologickú katastrofu a aj vojnový konflikt na Ukrajine, ukladá na rodičov mimoriadny tlak. Ich pozícia sa mení. Pokiaľ doteraz bolo ich poslaním zabezpečiť lepšiu budúcnosť pre svoje deti (myslím tým vzdelanie, skúsenosti, určitý životný komfort), teraz sú vložení do úlohy „krízových hovorcov” a často im odpovede chýbajú. Jednak preto, že ich nemajú a sami prežívajú úzkosť, strach a neistotu z budúcnosti. Rozhodli sa byť rodičmi, dať svojim deťom len to najlepšie a zrazu nevedia ako.
Ale deti odpovede potrebujú. A je úlohou rodičov počúvať ich otázky, často veľmi presné, ktoré sa možno ani sami neodvážime pýtať, a priniesť im odpovede vhodné ich veku, citlivosti a záujmu o danú tému. Deti prežívajú to, čo ich rodičia, ich okolie, ale hlavne matka. Vnímajú aj to nevypovedané, počúvajú dokonca aj to hlboko vryté do podvedomia matky (jej nezahojené rany, traumy či strachy). Úzkosť je nákazlivá. Je preto mimoriadne dôležité vnímať aj svoje emócie a rozprávať s deťmi, až keď sme sami pokojní a pripravení, a to nielen emočne, ale aj slovne, aké slová použijeme, aby sme popísali tú či onú situáciu.
Sú to iné rána, do ktorých sa budia deti na Ukrajine
Doma máme zapnuté správy a už ani neriešime, že deti ich, možno nepriamo, počúvajú tiež. Čo s tým?
Deti netreba vystavovať vplyvu médií, dokonca ani tie väčšie, pri ktorých by sme si mohli myslieť, že to „chápu“, pretože horšie ako zábery z vojny premietané počas televíznych novín, je pre deti to, čo si cez tieto obrázky samy predstavujú, teda čo to v nich evokuje, ako sa „identifikujú“ s osobou či osobami, ktoré vidia. Možno vidia malého chlapčeka, ktorý sa na nich podobá, pretože má rovnaké vlasy či tenisky a predstavia si samy seba, alebo svojho blížneho.
Poprípade začujú, že zomreli deti, a keďže vedia, že aj ony sú deti, začnú sa báť. Záber je pre dieťa extrémne realistický a ak nie je pri ňom dospelý, ktorý by to popísal a upokojil ho, dieťa môže mať z toho následky: nočnú enurézu (pomočovanie v noci), úzkosti, panické strachy, nočné mory, hyperaktivitu či poruchy správania.
Je asi rozdiel vysvetľovať to malým deťom a školákom. Aký postoj by mali rodičia zaujať s ohľadom na vek?
Zastávam názor, že deťom sa dá povedať všetko, len treba byť autentický a nájsť tie správne slová. Pod autentickým myslím byť sám sebou, nehrať rolu „toho, kto vie všetko, či musí na všetko super inteligentne odpovedať, lebo je dospelý či rodič“. Niekedy ani my nevieme, nenachádzame tie správne slová, tak ako možno pri vojne na Ukrajine. Sme stále v nemom úžase, ako sa niečo také vôbec môže diať, tu u nás v Európe.
Deti do 3. roku zatiaľ veľmi nevnímajú, čo sa okolo nich deje a čo sa netýka konkrétne ich osoby, hoci veľmi dobre vedia, že súrodenec im zobral hračku. Teda nemajú ešte kapacitu rozprávať o veciach mimo ich záberu. V tomto období je pre ne najdôležitejšia mentálna a emočná pohoda matky. Čím viac bude matka úzkostlivá, tým viac to bude aj dieťa prežívať.
Od 4. roku sa deti socializujú, začínajú vnímať okolie i to, čo sa okolo nich deje. Pokiaľ sa však samy nepýtajú, neoznámia, že do škôlky prišlo zrazu viac „cudzích“ detí, respektíve cez hru nenaznačia, že niečo začuli, by som odporučila rodičom len vnímať svoje dieťa, obmedziť akékoľvek vystavovanie záberom či počúvaniu správ. Ak by však čokoľvek z toho naznačili, je dôležité najprv zistiť, čo si vlastne predstavuje pod tým, čo povedalo. Či v škôlke niečo počulo, alebo prišli noví kamaráti z Ukrajiny, pretože u nich je vojna. Stačí dieťa upokojiť, že my žijeme na Slovensku, v meste M, ďaleko od Ukrajiny (aj keby to malo byť len 50 km) a tu vojna nie je. Môžeme navrhnúť dieťaťu nakresliť nejaký obrázok, poprípade vlajku Ukrajiny a nalepiť ju na okno, aby sa ľudia potešili.
Od 6. – 7. roku vstupuje dieťa do obdobia „l’âge de raison“ teda veku rozumu. Chce všetko pochopiť a potrebuje vedieť. Nevedieť ho frustruje. Pýta sa otázky: prečo sa ľudia bijú, prečo sa neudobria, kto sa bije s kým, či sa vo vojne môžu zabíjať aj deti, aké sú jej pravidlá... Už vnímajú, že vojna je zlá a naháňa strach. Napriek tomu, paradoxne, násilie deti fascinuje, pretože predstavuje určitý sociálny kontakt a vzťah k druhému. Pýta sa, ako je to možné, že si takto dvaja robia zle. Konflikt môžeme vysvetliť tým, že tieto dva národy boli niekedy veľmi blízke, ale že sa niečo medzi nimi stalo. Tak ako sa aj dieťa môže niekedy nahnevať na svojho kamaráta.
Adolescenti v puberte sa zamýšľajú skôr nad otázkami geopolitiky, zmyslu tejto vojny, vnímajú svedectvá z Ukrajiny na TikToku, Instagrame. Tu je veľmi dôležité podporiť dieťa v kritickom myslení a vyhýbaniu sa hoaxov.
Ako odpovedať dieťaťu, ak mi povie: „bojím sa“?
Je vhodné prejsť na myšlienku: „Aha, tak aj ty sa obávaš, tak ako my všetci v tomto momente.“ Znie to možno paradoxne, ale zdieľať spoločne obavy náš strach nezmenšuje. Podporuje to inteligentný dialóg. Pretože rozmýšľame spoločne, čo tie obavy podporuje a ako ich môžeme kontrolovať. Dieťa sa teda stáva naším partnerom v rozjímaní, ako urobiť tento svet lepším. Je dôležité nechať dieťa vyjadriť a prijať emócie, to, čo vníma a cíti.
Súčasná spoločnosť je veľmi citlivá na násilie ako také. Robí nás pohľad na trpiacich ľudí citlivejšími?
Povedala by som, že áno aj nie. Veľmi závisí od kontextu. Ak sa však sústredíme na to, čo sa okolo nás momentálne deje, tak sa nás to všetkých veľmi dotýka. Spustila sa vlna nevídanej solidarity. A solidarita je to, čo nás spája spolu. Spája nás dobro. Prebudili sa v nás pudy dobra, robiť druhému dobre. A povedzme si úprimne, že to naša individualistická a narcistická spoločnosť veľmi potrebovala. Utvrdzuje nás to v tom, že ľudskosť ešte neumrela. A zároveň nám táto solidarita prináša veľa aj na individuálnej úrovni, sme na seba „hrdí, že sme schopní konať dobro“, potvrdzujeme si tým svoju sebahodnotu.
Ako by sme mali zareagovať, keď deti majú v rukách hračkárske zbrane, hrajú vojnové online hry? Máme to, v súčasnom kontexte, prehliadať?
Názory odbornej komunity sú rôzne. Ja si myslím, že hry na vojakov, kovbojov či vojny tu vždy boli aj budú. Chlapci sa často hrávajú s malými vojačikmi. Kto ich to naučil? Je to v nich. Akoby niesli v sebe pamäť prežitej vojny a stále kultivovali v sebe myšlienku možnej vojny. Deti sú v tomto veľmi pragmatické. Na rozdiel od rodičov (a radím sa medzi nich aj ja), ktorí možno touto vojnou stratili svoju rodičovskú naivitu v zmysle jedinečnej viery v dobro a žiadnej vojny.
Vo všeobecnosti, a obzvlášť chlapci, potrebujú vydať zo seba nahromadenú energiu, ktorá sa prejavuje ako pud deštrukcie. Už Freud definoval, že každý človek, žena či muž, má v sebe dve protikladné sily, tzv. pud života a pud smrti, deštrukcie. A paradoxne, tieto dve sily sú komplementárne a obe sú nevyhnutné k životu.
Dieťa sa dokáže hrať na vojnu aj so svojím ukazovákom (keď naznačuje akože pištoľ) alebo s drievkom. A práca rodičov spočíva práve v tom, aby pomohli svojim deťom pochopiť rozdiel medzi realitou a imaginárnym svetom. Veľmi jednoducho stačí povedať: „hráme sa iba akože“, prípadne vymyslíme si roly, mená, úlohy. Čiže nie je to predmet – zbraň, ktorá by mohla spôsobiť problém, ale kapacita dieťaťa uvedomiť si tento rozdiel medzi realitou a imagináciou. Čím realistickejšia je zbraň, tým sa dieťa viac odkláňa od imaginárneho sveta. Naši otcovia či dedovia si robili praky alebo vystružlikali akože samopal. Vždy to však bol len kus dreva.
A tu je podľa mňa najväčší problém s videohrami. Tie sú už tak realistické, akoby ani nebol rozdiel medzi realitou a hrou. Sú postavené na systéme „učenia sa“, pretože adolescent sa chce posúvať do vyšších levelov. Na to však musí vypracovať celú stratégiu, akýsi „agresívny skript“. Čiže „učí“ sa byť agresívny.
Metódy, ktoré pomôžu deťom zbaviť sa strachu a upokojiť myseľ
Majú mať deti na tieto témy vlastný názor alebo majú „tlmočiť“ medzi kamarátmi názory rodičov?
Deti sú fantastickými filozofmi, majú prirodzené vnímanie a veľmi často správny názor! Majú právo vedieť a pochopiť, v rámci ich kapacít, čo sa v tomto svete deje, a to každý deň. Nemyslím si, že treba čakať na veľké tragédie a markantné udalosti, aby sme sa s nimi mohli porozprávať. Vedieť „čo mám povedať svojmu dieťaťu“ sa učíme každý deň, pri akejkoľvek dennej vyhrotenej situácii (napr. prečo šofér zatrúbil na druhého, prečo sa teta rozčúlila na pošte, prečo ujo spí na ulici...).
Je zaujímavé sa opýtať dieťaťa, čo si o tom myslí a ako by danú situáciu vyriešilo. Väčšina rodičov deti skôr „vzdeláva“, vysvetľuje... Treba ich naučiť mravom, dať im hodnoty, etické cnosti a hlavne sami ich dodržiavať, pretože najväčším vzorom pre naše deti sme my sami. Od asi ôsmich rokov im môžeme vysvetliť svoj názor na situáciu aj to, prečo si to myslíme. Ale vyhla by som sa kritizovaniu, súdeniu, politizovaniu. Pre dieťa je to aj tak vytrhnuté z kontextu. A kto naozaj vie, kde je pravda?
O utečencoch sme doposiaľ vedeli iba zo správ, teraz žijú medzi nami. Sú v mnohých našich rodinách, ukrajinské deti sa začleňujú do slovenských škôlok, škôl...
Myslím si, že Slováci sú k cudzím národom vovšeobecnosti veľmi prívetiví. Možno to súvisí aj s našou históriou „zavretých hraníc“. A Ukrajinci k nám majú blízko. Sú to Slovania. Je pravda, že ich prišlo naraz veľa a za veľmi tragického kontextu. Dovolím si však tvrdiť, keď ich tak vnímam okolo seba, že boli veľmi dobre prijatí a je o nich dobre postarané. A tak, napriek tragickému kontextu, sú v podstate spokojní. Hovoríme o matkách a ich deťoch.
Niekde som čítala, že „privítať druhého v jeho odlišnosti znamená mať smäd po stretnutí“. Čiže chcieť ho spoznať, byť k nemu pozorný a možno nehľadieť ani tak na to, čo nás oddeľuje, ale na to, čo nás spája. Ukrajinským deťom najviac pomôžeme, ak im opäť „pripomenieme“, že sú deťmi. Ak im pomôžeme vrátiť sa opäť k hre, pretože práve cez hru ventilujú to, čo prežili.
Máte návod, ako viesť najmenších v tomto smere k empatii?
Jej náznak sa začína prejavovať u detí od cca 18 mesiacov až 2 rokov, keď sa dieťa začína pomaly odpútavať od seba (egocentrizmu) a vnímať druhého a to, čo druhý cíti a prežíva. Väčšinou je to k matke alebo zvieratku, napríklad keď sa mamka udrie a dieťa to vidí, príde a pofúka jej „bobo“.
Ak by sme jednoducho zadefinovali empatiu ako „intuitívnu schopnosť vcítiť sa do druhého“, tak na to, aby sme ju mohli začať preciťovať, musíme vnímať aj to, čo nás s tým druhým spája aj to, čo je medzi nami odlišné. Ak sa sústredíme len na to, čo je odlišné, nie sme v empatii, ale ľútosti. A možno to bude znieť tvrdo, ale ľútosť nikomu nepomôže. Naopak, je riziko, že ho ešte viac utvrdí v jeho pozícii obete. Empatia je konštruktívna, posúva toho druhého ďalej na jeho ťažkej ceste, ktorú práve prežíva.
Keďže empatia je o vcítení sa do toho, čo druhý prežíva, je nevyhnutné, aby sme najprv poznali svoje emócie. Preto je dôležité, aby sme deti (môžeme začať už od 1 – 1,5 roka) začali učiť vnímať vlastné emócie. Čím viac ich budú vedieť rozlíšiť, tým viac im porozumejú u druhého.
A potom, empatia sa najjednoduchšie vníma v činoch, nie v slovách. A my dospelí ideme dieťaťu vzorom.
Niektorí školáci sa učia ruský jazyk, čo momentálne môže v ich myslení vytvárať zmätok, v zmysle: učím sa jazyk národa, ktorý napadol iný. Ako sa k tomu postaviť?
Tu platí: „koľko rečí vieš, toľkokrát si človekom“. A myslím, že hovoriť po rusky je dnes veľkou devízou. Ruština nie je ďaleko od ukrajinčiny, práve tieto deti majú výhodu, že môžu byť prospešní, pomôcť ukrajinským deťom začleniť sa do spoločnosti. A tým sa cítiť hodnotní.
Nemyslím si, že ruština stráca na svojej „atraktivite“. Je to jeden zo svetových jazykov a vždy ním aj zostane. Tak ako nemčina, ktorú sa učíme napriek udalostiam 2. svetovej vojny.
A navyše, deti majú veľkú výhodu, môžu vnímať priamo informácie aj z ruských médií, a nielen z tých dostupných u nás. Ak sa cítia ovplyvnení udalosťami, mali by si znovu uvedomiť, prečo sa začali učiť po rusky. Verím, že táto prvotná motivácia im zostala.
Hovorí sa, že v dejinách sa cyklicky strieda blahobyt s krízou a vojnou. Zdá sa, že naša generácia je zasiahnutá všetkými tromi. Čo by nás a naše deti mala táto doba naučiť?
Jednoduchosti žitia a bytia, návratu k ľudským hodnotám – rešpektu, byť sám sebou, počúvať druhého, otvorenosti, čestnosti, vnímanie spravodlivosti..., pretože ako povedal Dalajláma: „Kríza modernej doby spočíva v mravnom úpadku človeka.“
Ako sa dieťa učí empatii
Vizitka: Mgr. Martina Matúšová
Vyštudovala detskú a adolescentnú klinickú psychológiu v Bruseli. Pracovala dva roky v Materskom centre „La Maison Ouverte“ v Bruseli, aj v psychiatrických inštitúciách pre deti, adolescentov a dospelých v Belgicku. Neskôr si doplnila vzdelanie na medzinárodnej škole koučingu v Paríži a v roku 2020 aj špecializáciu psychopatológie v práci, teda mentálnych chorôb z povolania. Deväť rokov pracovala v Orange Francúzsko ako kouč a pracovný psychológ. V 2019 si otvorila vlastnú psychologickú poradňu v Bratislave, kde prijíma deti, adolescentov a dospelých. Je členkou psychoanalytickej asociácie „Espace Psychanalytique“, kde absolvuje pravidelne semináre z oblasti psychoanalýzy a psychoterapie. Viac na www.matusova.sk