Kritika cez sociálne siete? Žijeme v dobe zdieľanej, ale nie sme pripravení na palec dole

Marika Koscelníková | 23. marec 2021
Kritika cez sociálne siete

Podľa prieskumov strávime scrolovaním na sociálnych sieťach 2 hodiny a 24 minút denne.

Online svet je dnes populárny. Časť našich životov sa presunula do tohto imaginárneho neuchopiteľného priestoru a podľa prieskumov strávime scrolovaním na sociálnych sieťach 2 hodiny a 24 minút denne. Len si to skúste prerátať...

Všeličo sa nám dostane pred oči. Všeličím prispejeme do online priestoru aj my. Prečo je v nás táto potreba zdieľania? Očakávame odozvu na naše zážitky, tvorenie, výchovu, život...? Sme pripravení aj na „unlike“?

Jeanette Šimková

S koučkou Janette Šimkovou sa pozrieme na rôzne aspekty online života. Zvlášť aj života materského.

Žijeme v dobe zdieľanej. To, čo kedysi patrilo blízkemu okruhu ľudí – fotografie, zážitky, názory a životné postoje – je dnes, ak sa tak rozhodneme, viac-menej verejné. Prečo je vôbec táto potreba verejného zdieľania?

Z internetu sa stal nástroj civilizovaného človeka, ktorý potrebuje k životu. A hoci sme do jeho rozšírenia mali lepšie schopnosti žiť v offline svete, teraz sa to mení, lebo sa stávame závislí od online sveta, kde sa odohrávajú mnohé naše interakcie. 

Sme sociálne bytosti a sociálne siete ponúkajú určitú podobu sociálneho života. Už len samotné zverejňovanie statusov nám robí dobre. Ostatní ľudia sú v takej chvíli virtuálne prítomní – a nie iba niekde na sieti, ale aj v mozgu, kde si ich predstavujeme, a kde sa príslušné centrá aktivujú podobne, ako by dotyční ľudia sedeli kúsok od nás.

Väčšiu potrebu zdieľať majú ľudia s extrovertnou tendenciou, lebo si z toho vedia načerpať energiu. Naopak, introverti si svoje súkromie strážia a nemajú potrebu byť verejne toľko videní.  

Je v potrebe zdieľania potreba uznania?

Do veľkej miery áno. Uznanie je jednou z troch kľúčových potrieb. Túžime byť ocenení a dôležití pre druhých. Nejde iba o pochvalu, ide hlavne o uznanie našej existencie. O vedomie, že my sami máme potenciál osloviť svet a vyvolať odozvu v druhých. A aj negatívna odozva sa počíta.

Očakávania sú zrejmé – pozitívna reakcia. Ale nie vždy sa naplnia. Čo s nami robí kritika na niečo, o čom si my sami myslíme, že je v poriadku, pekné, zaujímavé, pravdivé... Inak by sme s tým predsa nešli von?  

Základné a prirodzené reakcie na kritiku sú v podstate dve. Prvá je, že sa naježíme. Máme zlosť. Začneme sa brániť a obhajovať. V horšom prípade sa urazíme a myslíme si o tom druhom, že je totálny hlupák. Reakcia tela je, že je pripravené vyraziť do útoku.

Pre druhú reakciu je príznačné, že začneme cúvať a krčiť sa. Všetky výhrady akceptujeme, začneme sa ospravedlňovať, hanbíme sa alebo dostaneme strach. Vnútorne šikanujeme samých seba, obviňujeme sa a ponižujeme. Reakcia tela je, že sa chce dať na útek, schovať sa, zmiznúť. 

Ako reagovať na kritiku a hejty? Aký je medzi nimi rozdiel?

Od nás závisí, či si chceme z kritiky niečo zobrať, či ju považujeme za relevantnú. Vo všeobecnosti pomáha zachovať si odstup a nadhľad a ignorovať neprimeranosť reakcie. Keď máme pocit, že vyjadrenia sú už cez čiaru rešpektu a akceptácie odlišného názoru, tak treba zablokovať prístup a vymazať komentár. Ak sa zdržíme reagovania, nepodporujeme zobrazovanie príslušného komentára ďalším užívateľom. Práve tak sú totiž sociálne siete nastavené: aby nám ukazovali to, čím sa ostatní zaoberajú a na čo reagujú.

Kritika je konštruktívna reakcia na správanie a odhaľuje nedostatky a chyby. Vytvára priestor na hodnotenie činu, ktoré má viesť k budúcej náprave. Je v nej aj priestor na pochvalu a pripomienky, ktoré však musia byť objektívne. Kritika sa nemá týkať osoby (autora), je zameraná na skutok, aktivitu, správanie. Keď niekto napíše zlý príspevok, neznamená to automaticky, že je to zlý človek.

Hejt je vyjadrenie, ktoré je nenávistné, diskriminačné, šikanujúce, negatívne, hrubé, nerešpektujúce, neúctivé, kruté, ubližujúce... Hejteri si neraz svoje konanie neuvedomujú. Sú to ľudia s nízkym sebavedomím, ktorí sa hejtovaním snažia kompenzovať to, čo v živote nedokázali. 

kritika na sieti

Čo vedie človeka k tomu, aby zvolil nenávistný spôsob verejnej kritiky voči inému názoru, postoju...?

Možných vysvetlení je viacero. Z praxe môžem potvrdiť, že to majú na svedomí tak emócie, ako aj ego. Ľudia, ktorí trpia utkvelou predstavou, aké majú veci byť, sa nestotožnia s pisateľom a dajú mu to jasne najavo a emočne pri tom uletia. Rovnako tak sa ľudia radi cítia chytrí. Príspevok s výhradne pozitívnym (alebo negatívnym) ohlasom môže niekomu poslúžiť na demonštrovanie odlišného názoru, a tak naplniť potrebu vymedziť sa voči všetkým ostatným. 

Navyše, v anonymite online sveta nehrozí za urážky žiadna odveta. Ak človeka k slušnosti nevedie svedomie, zvyčajne ju zachováva zo strachu. Keď niekoho urazíme, ten druhý nás môže uraziť tiež, a my potom čelíme rozhodnutiu, či situáciu eskalovať, alebo z nej vycúvať. Pretože sa eskalácie bojíme a vycúvať sa hanbíme, snažíme sa podobným situáciám vyhnúť. V anonymnom svete sa ale eskalácie obávať nemusíme, a môžeme si užiť pocit vlastnej moci. Najmä, keď svoju moc obdobným spôsobom uplatňujú aj iní ľudia.

Matky sú špecifická skupina a v tejto komunite to naozaj vrie rozdielnymi postojmi k väčšine vecí, ktoré sa týkajú bábätka, dojčenia, výchovy... Prečo sa tak mamy bijú za svoju pravdu, ktorá môže byť subjektívna? 

Pravda je vecou viery, ktorá nemá nič spoločné s vierou náboženskou. V každodennosti sa to prejavuje v správaní závislom od dvoch druhov skutočností. Buď sú naše preferencie, názory a voľby založené na skutočnostiach, ktoré sa reálne stali, o čom existujú objektívne dôkazy, alebo spočívajú vo významoch, ktoré prikladáme jednotlivým udalostiam a skúsenostiam.

V oboch prípadoch chceme svoju voľbu obhájiť a presvedčiť o nej tých druhých, aby sme potvrdili svoju hodnotu a kompetentnosť. Naše presvedčenia, na ktoré sa spoliehame, musia byť nespochybniteľné, lebo na nich staviame. 

Kde sa vytratili časy ženskej podpory a kedy nastali časy „skupinkovania“ v komunite žien, matiek? Prečo sa tak deje? 

Pre ženy je charakteristické, že si dokážu poradiť a vynájsť sa. Stavajú sa k prekážkam tak, aby ich zdolali a využívajú na to rôzne stratégie v závislosti od priorít, potrieb a hodnotového sveta. Keď je žena individualistická, tak si chce presadiť svoju voľbu a z tých, ktoré ju nebudú nasledovať, sa stanú „nepriateľky“. Začne sa nimi cítiť ohrozená, a tak uzatvára koalície s tými, ktoré sa chcú pridať na jej stranu, z čoho sa vytvárajú „záujmové tábory“ a nastupuje politika a intrigy. 

V minulosti boli ženy väčšmi odkázané držať spolu, dnes už máme veľa príležitostí, ako si raziť svoju vlastnú cestu bez bojovania za svoje práva. Práve nezomknutosť vedie k tomu, že ženy treštia svoju energiu. Namiesto robenia dohôd a kompromisov idú nekompromisne za svojím cieľom, aj keď to môže zničiť pôvodné jadro komunity. 

NA VLASTNEJ KOŽI - ženy nedržia spolu

Monika adminuje stránku, v ktorej si ženy radia v rôznych smeroch. Vznikla ako platforma priateľstva a podpory, ale často aj postovanie obyčajného názoru skĺzne do nenávistného a ponižujúceho hejtovania. 

V prípadoch, keď na seba diskutujúce útočia neprimeraným spôsobom, mi nezostáva nič iné, len diskusiu vypnúť a upozorniť četujúcich, že táto skupina je o niečom inom. Prečo si nevieme poradiť bez toho, aby sme konanie tej  druhej neodsúdili a nereagovali urážkami? Sú ženy, pre ktoré sú podobné online skupiny jediným miestom, kde sa môžu opýtať, poradiť, zdôveriť. Nie každý je obklopený dobrými kamarátkami alebo rodinou a vyhľadáva pomoc na sieti. Dôveruje komunite, ktorej je súčasťou, a namiesto podpory sa jej často dostane „facka“.

Nezmýšľame rovnako, ani nežijeme v rovnakých podmienkach. To, čo sa niekomu zdá byť triviálne, je pre iného veľmi dôležité. Bola by som šťastná, ak by sme my ženy prejavovali voči sebe na takýchto fórach či platformách viac úcty. Pomohli, ak vieme ako. Poradili, ak poradiť vieme. Stane sa (a pomerne často), že sa z členiek stanú kamarátky aj v skutočnom živote.

My ženy v sebe máme toľko skúseností či už z rodinného života, výchovy detí, alebo aj v rámci pečenia, varenia, chudnutia a podobne, že si ich môžeme posúvať ďalej. Bez toho, aby sme tie ostatné, ktoré tých skúseností v niektorej oblasti majú menej, znevážili. Páčilo by sa mi, ak by sme vytvorili spoločenstvo ženskej podpory. Nielen na sieti, ale aj v našom okolí.“   

Newsletter

Zaregistrujte sa do newslettra a získajte prístup k novinkám: