O vráske medzi obočím alebo takto spolu starneme...
KATASTROFA! A ešte raz – KATASTROFA! Včera tam ešte nebola, a dnes ráno sa na mňa vyškiera v celej svojej ryhovatej paráde. Hlboká mimická vráska tiahnuca sa zhora dole medzi mojím obočím!
Taká nehorázna drzosť!
Blížiaca sa staroba mi vyrýva letokruhy do čela, ako nejakú výsmešnú pripomienku môjho dátumu spotreby. Nie je to jemná pokrkvaná kožička, čo sa postupne hromadí okolo vonkajších kútikov oka, ako zle ožehlená košeľa, ale normálne hnusná, obrovská, nevyrovnateľná brázda, ako keď ohnete kus kartónu napoly a potom sa ho snažíte bez stôp vrátiť do pôvodnej podoby.
Lenže fyzika nepustí, a vy ste konfrontovaní nerovnosťou terénu o rozmeroch Mariánskej priekopy.
Dobrú noc, maminka
Na čele pár ostrých čiar...
Ani genetiku neokýchate, a tak moje čelo od mladého veku zdobila wifina v podobe troch horizontálnych mimických vrások. To sú tie, ktoré nabehnú, akonáhle zdvihnete obočie. Ruku hore, kto z vás práve zdvihol obočie a okamžite s tým prestaňte.
Wifinke teraz pribudla nožička (tá je zasa z mračenia) a jasne vidím, že po jej stranách sa jemne, ale presvedčivo črtajú ďalšie dve. Ak to takto pôjde ďalej, budem mať na čele vyvráskovaný hashtag! Na mojom čele sa budú dať hrať piškvorky!!!
Botox to zachráni?
Rozmýšľam, či je už čas na moju prvú tajnú dávku botoxu, po ktorej sa naďalej pri rozoberaní témy kozmetických zásahov do fasády budem tváriť akože chápavo, no zároveň odmietavo pobúrene. Že akože neodsudzujem nikoho, kto sa rozhodne reorganizovať aspekty svojej tváre, no ja som nad tieto pozemské veci povznesená a starnem s hrdosťou a gráciou. Ehm.
Aj muži starnú... svojim spôsobom
So svojím nešťastím sa posťažujem mužovi, ktorý ma svojím typickým prejavom mužskej neempatickosti vysmeje, že som stará. Netrvá to ani 8 minút, čo sa smutný vráti zo sprchy, že mu, tak ako kedysi mnoho rokov dozadu v puberte, rastú chĺpky na miestach, kde predtým nerástli. Tým myslím uši a tak.
Citlivo ho vysmejem, že je tiež starý, nech sme emocionálne degradovaní na rovnakej úrovni. Čo viac upevní vzťah ako spoločná depka?
O tom, ako môj muž dostal nápad a... ja venčím psa
PS: Celý tento systém starnutia je voči prirodzenému ľudskému vnímaniu krutý. Približne 25 rokov vám vaše telo klamlivo vštepuje pocit, že ste plní síl a takmer nezničiteľní a potom vás po zvyšok života nechá prizerať sa ako diváka v prvom rade, ako postupne prichádzate o všetky svoje privilégiá.
Oveľa inteligentnejšie by to bolo ako na ostrove Pultanela v českej rozprávke o princeznej Arabele (ext. zdroj Arabela). Narodíte sa starý a zhúžvaný ako sušené hrozienko a postupne mladnete, ste stále hladší a hebkejší až sa začnete zmenšovať a jedného dňa váš život skončí tak, ako sa pôvodne začal.