Naše slová sú vnútorným hlasom detí
Rodina je prvým a najsilnejším prostredím, ktoré ovplyvňuje dieťa už od jeho narodenia – a dokonca aj niekoľko mesiacov predtým. Bábätko totiž intenzívne vníma všetko, čo sa okolo neho deje, už počas svojho vývoja v brušku.
Slová, ktoré zaznievajú v rodine od tých najbližších, si deti zoberú "za svoje" často oveľa viac, než si to rodičia uvedomujú. To dobré aj to zlé, čo počujú na svoju adresu, formuje ich vnútorný hlas. Uvedomujete si, že mnohé výroky, ktoré sme počuli od svojich rodičov odovzdávame takmer automaticky naším deťom? Niektoré z týchto „rodinných mantier“ však môžu byť toxické a zanechávajú hlboké stopy na detskej duši.
Rodičia často opakujú to, čo kedysi počuli od svojich rodičov, učiteľov či príbuzných. Vety ako: „Menej jedz, lebo budeš tučná ako teta,“ alebo „Prestaň plakať, chlapci neplačú,“ môžu na prvý pohľad pôsobiť ako nešťastne formulovaná rada či pokus o žart. No v skutočnosti môžu v dieťati zasievať pocity neistoty a hanby – za vlastné telo, za svoje emócie či dokonca za to, aké je.
Rodičovstvo: Prečo to nikdy nebude ľahké, ale vždy stojí za to
Naše slová sú vnútorným hlasom detí
Psychológovia už dávno upozorňujú, že slová, ktoré k deťom adresujeme, u nich formujú tzv. „vnútorný hlas“. Pre deti sme najdôležitejší a prví. Tí, ktorí ich vedú svetom a ony nám veria. Veria tomu, čo hovoríme a ak ich nakŕmime slovami, ktoré ich hania, ponižujú, spochybňujú, zosobnia si tieto slová.
Typické (a toxické) rodinné výroky
„Menej papaj, budeš tučná ako teta.“
„Ja som trpela, aj ty si to odtrp."
„My toto nerobíme. Ty si čierna ovca rodiny."
„Chlapci neplačú, buď silný!“
„Prečo nie si múdra ako tvoja sestra?“
„S tebou je to na nevydržanie, vždy všetko pokazíš!“
„Prestaň sa predvádzať, to nie je pre teba!“
A mnohé iné, ktoré sa vám teraz určite vybavili v mysli.
Rodičovský manuál: Pozor na to, čo hovoríte o svojich deťoch!
Som to, čo o mne hovoria moji rodičia
Dieťa preberá myšlienku: „Som len to, čo o mne hovoria moji rodičia.“ Ak v rodine neustále počuje znevažujúce či hanlivé poznámky, stáva sa mu tento jazyk známym, a čo je ešte horšie – logickým. Buduje si identitu, v ktorej dominuje pocit, že „nie je dosť dobré“, že lásku si musí zaslúžiť tým, že splní očakávania iných. Toxické výroky nevznikajú len tak. Niekedy sú vyústením nevyjadrených emócií či frustrácie rodiča, ktorý od dieťaťa čaká naplnenie svojich predstáv. Inokedy sú súčasťou snahy „chrániť“ dieťa. Rodičia možno chcú dieťa motivovať, no nevedia, ako to urobiť citlivo. Vychádzajú z toho, čo „fungovalo“ (alebo skôr pretrvávalo) v ich vlastných rodinách. Tak sa stáva, že slovná zásoba, ktorú kedysi počuli, sa zautomatizuje aj u nich.
Prečo na slovách záleží?
Rodina má silu ovplyvniť, akú hodnotu si dieťa o sebe vytvára. Ak doma často zaznievajú urážlivé či zraňujúce slová, môžu oslabiť sebadôveru dieťaťa. Rodičovské poznámky sa stávajú jeho vnútorným kompasom. Ak je tento kompas plný kritiky a zahanbovania, dieťa vyrastá s pocitom, že nie je dosť dobré. Slová totiž môžu bolieť viac než fyzická rana, ktorá sa po čase zahojí. Koľko sme si toho nazbierali počas nášho detstva? Upracme vety a slová, ktoré nás samých ranili a skúsme sa im vyhnúť pri vlastných deťoch. Nechceme predsa, aby ich bolela duša tak, ako kedysi nás.