Mária spod Tatier: Moja tučná bejrútska svadba
Slovenka spod Tatier Mária Azzi žije aktuálne už deväť rokov v nemeckom meste Mainz v talianskej komunite. Spolu s manželom Ayadom z Libanonu a ich dvomi deťmi Annou Sofiou a Elsou Piou si vyskúšali život v krásnom Ríme i v libanonskom Bejrúte.
Taliansko: Splnenie detského sna
Taliansko sa mi vždy páčilo ako krajina, bol to od mala môj detský sen. Keďže pochádzam z Popradu, kde je väčšinu času chladnejšie počasie a zima, Taliansko pre mňa predstavovalo teplú príjemnú krajinu. Už vo svojich trinástich rokoch som sa začala učiť taliančinu, a počas štúdia na univerzite som sa rozhodla odísť do Talianska a doštudovať už priamo tam, priamo v srdci Talianska, v krásnom Ríme. A kto by sa už chcel z Ríma vrátiť na Slovensko? Padlo teda rozhodnutie tam ostať a žiť. Pracovala som ako babysitterka, neskôr v oblasti predaja. Ukončila som tam titul Master zo štúdia manželstva a rodiny so zameraním na psychologickú stránku. Okrem samotnej atmosféry tohto úžasného históriou nabitého mesta sa mi veľmi páčil aj životný štýl a samozrejme slnko a teplo. Vždy ma prišiel pozrieť niekto z rodiny, takže samotou som netrpela a plánovala som si tam budúcnosť.
Láska z Libanonu
V Ríme som sa pohybovala nielen medzi Slovákmi, ale najmä medzi Talianmi a spoznala som mnoho medzinárodných kamarátov. Jeden z nich bol aj z Libanonu a vďaka nemu som sa zoznámila so svojím terajším manželom. Tým, že on nepochádza z Európy, riešili sme, kde budeme žiť a bývať, nakoľko pre neho nebolo jednoduché získať prácu a povolenia v Taliansku. A tak sme žili dva roky v Bejrúte. Síce sa mu vďaka kozmopolitnej kultúre hovorí aj Paríž stredného východu, pre mňa osobne to boli veľmi náročné dva roky.
Moja tučná bejrútska svadba
Keďže moja rodina býva v Poprade a manželova v Bejrúte, mali sme teda dve svadby. V Ríme bola rodinná svadba, kde bol hlavný obrad v kresťanskom štýle (manžel je kresťan), kde bola len najbližšia rodina a pár kamarátov. Boli sme však najšťastnejší ľudia pod slnkom, pretože sme mali okolo seba tých najbližších, ktorých sme chceli a mali sme radi. Po príchode do Bejrútu nasledovala druhá svadba na libanonský spôsob, čo znamená 250 ľudí, pričom oslava pozostávala z procesie s hudbou a sprievodom. Nevestu na pódium sprevádzajú skupiny a podávalo sa tradičné libanonské jedlo. Bola to svadba najmä pre hostí z Libanonu, nakoľko sa mnohí nemohli dostaviť na svadbu v Ríme aj kvôli vízam a povoleniam.
Multilingválna rodina
Čo sa týka reči, u nás je to naozaj zmes viacerých jazykov a myslím si, že deti budú dobre pripravené na život, čo sa týka jazykových znalostí. S manželom sa rozprávame po anglicky. Hoci v Libanone sa hovorí po arabsky, dorozumiem sa tam po anglicky. S deťmi rozprávam po taliansky, manžel s nimi zase po arabsky a keď sme všetci spolu, rozprávame sa angličtinou. Aktuálne, tým, že žijeme v Nemecku, deti už hovoria plynule aj po nemecky. Deti vedia aj po slovensky, rozprávajú sa tak s mojimi rodičmi a súrodencami. Aj naša kuchyňa je taliansko-arabská, v závislosti od toho, kto varí. Keď príde k nám moja mamina, vždy ju poprosíme o halušky, ktoré máme celá rodina veľmi radi.
Všetko je na žene
Muži v Libanone v porovnaní so Slovákmi sú určite iní, najmä z hľadiska kultúry. Napríklad, niektoré veci, ktoré oni považujú za normálne, pre mňa vôbec nie sú. Oni sú schopní len tak sa zabávať a usmievať nad hocičím, a ja niekedy naozaj nechápem tie „žarty“. Veľmi zvláštne a pre mňa osobne zastarané je chápanie rozdelenia úloh v rodine. Pre nich je úplne normálne, že o všetko sa stará žena. Všetko zabezpečuje, všetko je na jej pleciach. Samozrejme, muž jej pomáha (ak sa mu chce :)), no nie je to jeho úlohou. V mojom ponímaní je to však úplne inak – obaja tvoríme rodinu, máme spoločnú domácnosť a každý sa spolupodieľa svojou časťou a úlohy sú rovnomerne rozdelené.
Ťažké časy v Libanone
V Libanone sme žili dva roky, z toho jeden rok sme ešte boli bezdetní a druhý rok sme už mali dcérku Annu Sofiu. Keďže som bola zvyknutá na Rím, bolo to pre mňa dosť ťažké zvyknúť si na niečo úplne iné. Iné prostredie, iná mentalita. Predsa len Rím je viac ako päťmiliónové mesto, kde sa stále niečo deje, je tam veľa rôznych možností, či už ísť sa zabaviť, na bohoslužbu, alebo s kamarátmi niekde von. Vedela som taliančinu, mala som tam prácu, študijné a osobné väzby. Zrazu som sa ocitla akoby na konci sveta, sama, bez kamarátov, bez možností pohybovať sa.
V Libanone totiž neexistujú dopravné prostriedky. Buď ide človek autom, ale keď si všimnete, ako jazdia v aute, tak si hneď rozmyslíte, či vôbec do toho auta nasadnete. Viac-menej som bola odkázaná na manžela, kde ma zoberie a kam pôjdeme. Buď som bola doma, alebo sme išli spoločne na večeru. A samozrejme, každý si ma obzeral, mali rôzne poznámky. Na moje šťastie, tým, že neviem po arabsky, som nerozumela, čo sa o mne rozprávajú, ale príjemné pocity som z toho verunemala. Po narodení dcérky to bolo pre mňa ešte náročnejšie, bola som stále doma. A tým, že ona bola naše prvé dieťa, bola to pre mňa celkom veľká výzva.
La dolce vita
Niet pochýb, že život Talianom chutí sladko. Aj ja som tam úplne zapadla, čo sa týka bezstarostného života. Nie žeby nemali starosti, ale veľmi sa mi páčilo, že neberú veci len z negatívneho uhla pohľadu. Nerobia si ťažkú hlavu z toho, čo aj tak nezmenia. Riešia až vtedy, keď je daná situácia priamo pred nimi. Aj ako cudzinka som sa v Taliansku stretla len s dobrými skúsenosťami. Často sa ma pýtali, odkiaľ pochádzam, a často si to mýlili so Slovinskom, čo som musela dávať na pravú mieru. Keď som sa učila reč, boli veľmi nápomocní a ochotní mi pomôcť. Navštevovala som aj taliansku komunitu v Ríme, kde som chodievala na bohoslužby v nedeľu, a dokonca som tam pracovala ako kostolníčka.
Nemecká precíznosť a systém
Z krásneho teplého Talianska sme sa po siedmich rokoch presťahovali do chladnejšej oblasti, do nemeckého mesta Mainz, kde žijeme už deväť rokov. Presťahovali sme sa, keďže manžel dostal veľmi dobrú pracovnú ponuku. Hoci sa hovorí, že Nemci sú chladní, citovo menej prístupní, ich pozitívom je, že sú veľmi poriadkumilovní a systematickí, všetko musí ísť podľa určitého systému, podľa plánu, čo má svoje výhody aj nevýhody. Kým napríklad v Taliansku som čakala na nejaký dokument aj tri mesiace, tu ho dostanem do týždňa a presne viem deň a hodinu, kedy si ho mám prísť vyzdvihnúť. Na druhej strane nedokážu byť tak flexibilní, keďže sa cítia viazaní dodržiavaním pravidiel.
Nedávno som si tak chcela vybrať balíček a nemala som pri sebe občiansky preukaz, a hoci ma poznali, nepomohla som si. Pravidlá sú pravidlá. A ak má človek možnosť Nemcov spoznať trošku viac, hoci pôsobia rezervovanejšie, vedia byť veľmi ľudskí, hodnotovo orientovaní a človek sa na nich môže spoľahnúť, lebo systém nepustí. Je však potrebné k nim viac preniknúť a potom sa lámu ľady.
Mama v Dubaji: Nevedela som, do čoho idem, ale neľutujem to
Talianska súdržnosť
Veľmi sa teším, že sme v Mainzi našli taliansku komunitu, kde sa stretávame, máme spoločné akcie pre deti, pre rodiny, spoločné bohoslužby. Dokonca s manželom pripravujeme mladých na manželstvo, keďže to je oblasť, ktorú som vyštudovala. Aktuálne pracujem ako učiteľka v materskej škôlke. Mladšia dcéra navštevuje tretí ročník základnej školy, staršia je v šiestej triede na gymnáziu. Základná škola trvá len štyri roky, potom je na výber gymnázium, alebo odborná škola. Je tu možnosť voľby viacerých systémov. My sme si zvolili variant, že deti sú v škole do 16. hodiny s tým, že už úlohy majú urobené a po príchode domov sa už môžu venovať svojim záujmom. Obe chodia na klavír, mladšia chodí dokonca na spev, z pohybových aktivít chodia na plávanie, takže po príchode zo školy je priestor na rozvoj ich talentov a na oddych.
Osobne mám pocit, že učitelia sú prísnejší a vyžadujú celkom dosť, ale doteraz máme veľmi dobré skúsenosti aj napriek zvýšenej náročnosti a disciplíne.
Do Bejrútu chodievame približne raz za rok, keďže tam žijú manželovi rodičia a dvaja súrodenci, ktorí už majú svoje vlastné rodiny. Ak môže, manžel občas vycestuje sám, alebo si zoberie jedno z detí, a urobia si výlet do Libanonu. Ak by som si mohla vybrať miesto, kde by som chcela žiť, určite by to bol Rím, hoci rodina, priatelia a treska s rožkom mi zo Slovenska vždy veľmi chýbajú.
Fotogaléria