Klamstvá v rodine - hrozby a výčitky zneisťujú dieťa
Tiež niekedy hovoríte dieťaťu podráždene, že je VŠETKO v poriadku a VÔBEC sa nehneváte, hoci je to presne naopak?
Možno ho chcete chrániť, nechcete ho zaťahovať do problémov v práci, ale viete, že ho, vlastne, takto učíte klamať či pochybovať o sebe?
Pre dieťa sme zrkadlom
Tak, ako sa rozvíja poznanie dieťaťa prostredníctvom jeho tela a telesného prežívania, tak sa oboznamuje aj so slovami – verbálnou, aj neverbálnou komunikáciou. Dieťa sa vidí v našom pohľade, veľmi citlivo vníma našu mimiku, hlas, gestá a tiež aj vône, rytmus dýchania a spôsob, akým sa ho nosíme, dotýkame sa.
Toto prvotné vnímanie mu dáva množstvo informácií.
Rôzne experimenty dokázali, že dieťa dokáže rozpoznať náladu svojej mamy na základe neverbálnych prejavov a reaguje na ňu. To znamená, ak je mama nervózna a nahnevaná, prejavuje sa to v spôsobe reči – dieťa na to reaguje tým, že je oveľa nervóznejšie a podráždenejšie, viac „hnevá“, nedá sa utíšiť... Preto je veľmi dôležité, aby sa tieto pocity spájali aj so správnymi prejavmi.
Pretože, ak takto reagujúca mama tvrdí, že vôbec nie je nahnevaná – a ešte aj tón hlasu tomu odporuje, učí svoje dieťa nesprávne identifikovať svoje pocity a zároveň ho učí pochybovať o sebe a o svojej schopnosti „čítať“ pocity druhých ľudí.
Pre naše dieťa sme zrkadlom. Prostredníctvom nás vníma seba samo, vidí sa také, aké ho vidíme my – krásne, škaredé, dobré alebo zlé... Sme tými, kto jeho pocity potvrdzuje – napr. ak dieťa plače, že ho bolí bruško, mamička, tváriaca sa súcitne, prejavy útechy potvrdzuje aj slovami: „Bolí ťa bruško, však?“ Rovnakú funkciu má tiež úsmev, ktorý posilňuje príjemné pocity pociťované pri kŕmení...
Ste prísni rodičia? Vaše deti sa naučia efektívne klamať!
Slová, ktoré učia deti klamať
My dospelí si často neuvedomuje, koľkokrát hovoríme v prítomnosti svojho dieťaťa len tak, „do vzduchu“: „Ak nebudeš počúvať, nepôjdeš von, nedostaneš sladkosti, dostaneš na zadok, pôjdeš do škôlky...“ Ale často sú to len prázdne hrozby, ktoré ani nemyslíme vážne a hovoríme ich, len aby sme si vynútili poslušnosť dieťaťa. Je to veľmi blízke citovému vydieraniu a veľmi často sa k nemu uchyľujeme v prípadoch, keď máme pocit, že už si nevieme inak rady.
Takéto rodičovské hrozby, ktoré nie sú nikdy splnené, a sľuby, na ktoré nikdy nedôjde, pretože sú v rozpore so skutočnými úmyslami a majú len zabezpečiť autoritu rodiča, sú vlastne lžami, do ktorých sa rodičia stále viac a viac zaplietajú.
Autorita, ktorú takýmto spôsobom rodičia získajú, je veľmi vratká a podnecuje dieťa k tomu, aby si vo zvýšenej miere presadzovalo svoje vrtochy, pretože sa veľmi skoro naučí rozpoznať, čo rodič myslí vážne, a čo nie. Rodičia sa potom sťažujú, že ich dieťa nepočúva a neposlúcha.
Tip MAMA a ja
Ak sa rozhodnete použiť nejakú hrozbu – najmä v záchvate hnevu alebo bezmocnosti – a dieťa vás nepočúvne – máte na výber dve možnosti: Buď svoju hrozbu splníte, alebo budete klamať a vaše dieťa si to zapamätá. Ak vás dieťa pod vplyvom strachu z hrozby počúvne, je vždy lepšie sa o tom s dieťaťom porozprávať a aj sa mu ospravedlniť za hrozbu, pretože, ak túto výchovnú metódu používame často, dieťa sa naučí klamať, aby sa vyhlo trestu, ktorý nad ním visí.
Lož z pocitu viny
Často do dieťaťa a jeho správania vkladáme svoje vlastné pocity viny a zlyhania a „obviňujeme“ ho z toho, že nám to robí naschvál. Napríklad, ak odmieta jesť.
Rodičia často reagujú výčitkami – od jemných až po tie nepriame – robí to naschvál, aby ma hneval, robí si zo mňa srandu, som mu na smiech... Rodič sa takýmto spôsobom bráni pred pocitom bezmocnosti – nedokáže dieťaťu zabezpečiť to, čo je potrebné, dieťa nechce počúvať „dobre“ mienené rady rodiča a riadiť sa nimi.
Pred takýmito výčitkami sa často bráni tým, že mlčí, je pasívne, teda pasívne odporuje rodičom – nerobí to, čo sa od neho očakáva, len pozerá alebo nereaguje, alebo naopak – otvoreným vzdorom. Všetky tieto spôsoby obrany len prehlbujú pocit viny u rodiča. Pocity bezmocnosti a neschopnosti ho „nútia“ zosilniť výčitky smerom k dieťaťu, ktoré má tendenciu sa pred nimi viac brániť.
Takýmto spôsobom vzniká začarovaný kruh, z ktorého sa dá bez pomoci len veľmi ťažko vystúpiť a nájsť nové spôsoby komunikácie.
5 tipov pre rodičov: Vychovajte dieťa, na ktoré budete hrdí
Je to na smiech?
Už ste sa stretli s tým, že rodičia zakazujú svojmu dieťaťu robiť to, alebo ono, vziať si niečo, a ak ich dieťa nepočúvne, „vybuchnú“ od smiechu a zhovievavo nad tým kývnu rukou a nechajú to tak? Pre dieťa je veľmi dôležité, aby sa správne používali slová v súlade s mimikou a tónom.
Rodičia si neuvedomujú rozporuplnosť slov a skutočných úmyslov. Ako potom chcú dosiahnuť to, aby dieťa pochopilo ich požiadavky, keď ich správanie je v rozpore s ich slovami? Ak dieťaťu povieme „toto nesmieš robiť“, ono však nepočúvne a my sa namiesto vyvodenia dôsledkov zasmejeme – čo vlastne dieťa učíme? Ako dospelí sa domnievame, že ak sa dieťa ešte nevie slovne vyjadriť, nechápe jazyk ako taký.
V skutočnosti vie vycítiť pravdu o tom, čo sa mu hovorí – vie vycítiť úprimnosť a reálnosť hrozby, ale aj lásku.
Slová, ktoré sú v rozpore s pocitmi dieťaťa a s úmyslami rodičov, nemajú v komunikácii žiadnu váhu, a čo je horšie, vnáša to zmätok do rozlišovania pravdy a klamstva u dieťaťa.
Čo je žart a čo je klamstvo?
Často sme svedkami toho, že dieťa si len tak zo zábavy niečo vymýšľa. Ale do veku siedmich rokov nevie interpretovať správanie dospelého a jeho žarty – alebo to, čo dospelý za žart pokladá – a práve to im môže spôsobiť veľké sklamanie. Jednou z takých situácií môže byť predstieranie zámeny totožnosti. Problematické je to najmä u malých detí, ktoré ešte majú problém uvedomovať si seba samé.
Napríklad mama zo žartu povie známemu – „Toto nie je moja dcérka...“ Dievčatko ešte takémuto žartu nerozumie, situáciu nechápe a rozplače sa. Na to mama chlácholivo zareaguje – „Prepáč, zlatko, pomýlila som sa, pravdaže si moje dievčatko.“ V ranom veku môže takýto „žartík“ dieťa vydesiť, pretože je to preň situácia nepochopiteľná a nezrozumiteľná a môže otriasť krehkým vnímaním seba samého.
Výsmech a sarkazmus – ponižujúce klamstvá
Výsmech a sarkazmus u malých detí neposilňuje ich sebavedomie a „nerobí“ z nich lepšie a silnejšie osobnosti a tiež neformuje ich charakter pozitívnym spôsobom. Takzvané žarty a „žartovné“ prezývky, či ironické poznámky učia dieťa, že jeho hodnota v očiach rodiča je nižšia, ako v skutočnosti je. A ak sa dieťa voči tomu bráni, rodič často reaguje veľmi začudovane – „Veď ja na teba neútočím, nerozumieš zábave, si ako tvoja matka...“
Ironický a sarkastický humor býva vo vzťahu k dieťaťu veľmi nebezpečnou zbraňou, ktorú niektorí dospelí zneužívajú. U niektorých ľudí (hlavne mužov) je takýto spôsob humoru nástrojom, ktorý používajú na to, aby ničili svoje okolie. Často si to ani neuvedomujú a nedokážu konať a existovať inak.
SMIECH je liekom nielen pre dieťa
Netaktnosť dieťaťa
Dieťa neustále vyjadruje svoje dojmy a vypytuje sa na všetko. Často nás tak dostáva do trápnych situácií, kedy cítime, že ich musíme urovnávať... Dôležitým krokom vo výchove dieťaťa je naučiť ho rozpoznávať, ktoré veci môžeme rozprávať a ktoré by sme hovoriť nemali, bez ohľadu na to, že sú pravdivé. Nie preto, aby sme klamali, ale preto, aby sme druhým neublížili a neranili ich.
Dieťa tak učíme rešpektovať druhých a brať na nich ohľad. Nejaký čas potrvá, kým sa dieťa naučí vyjadrovať svoje dojmy potichu len pre uši svojich rodičov. Chce to veľkú mieru trpezlivosti, kým na to príde.
Tip MAMA a ja
Dieťa za jeho úprimnosť netrestáme ani nekarháme. Vždy je lepšie vysvetľovať, ako potláčať vyjadrovanie svojich pocitov.
Pred dieťaťom nič neskrývame
Aj vy sa stretávate s názormi, že s deťmi musíme „rozprávať“, nemáme im skrývať „pravdu“, lebo dieťa dokáže „porozumieť“ všetkému“? Dieťa potrebuje vedieť to, čo sa ho týka a v takom rozsahu, aby to bolo schopné pochopiť a spracovať. Tým, že ho predčasne a príliš surovým spôsobom, či nadmernými detailmi oboznamujeme s „pravdou“, zbytočne mu ubližujeme.
Ak sa nás trojročné dieťa spýta, ako sa narodilo – nebudeme ho zaťažovať tým, že mu vysvetlíme do detailov súlož, oplodnenie a vnútromaternicový vývin. Dieťa na to nie je pripravené a nemá dostatočné vedomosti o tom, aby si to pospájalo.
Omnoho dôležitejšie je preň hovoriť o láske medzi rodičmi a láske k dieťatku. Informácie sa majú spresňovať postupne, primerane veku a majú odzrkadľovať úroveň vedomostí dieťaťa.
Neexistuje dokonalosť – stačí len byť „dosť dobrý“, aby sme naučili svoje deti láske k druhým ľuďom. Učíme ich, že každý z nás túži po láske, aj keď ju nie vždy dostávame. Učíme dieťa, že aj keď sme jeho rodičmi, máme svoje priority, ktoré musí vedieť rešpektovať, aj keď nie sú vždy totožné s tým, čo chce ono. Aj tým, že mu nie sme stále k dispozícii, ho učíme, že máme právo byť sebou samým, tak ako aj ono.