Katka Koščová: Púšťate deti samy vonku?
Myslím tak naozaj, bez dozoru. Na bicykli, s kamarátmi...
Pristihla som sa pri tom už minulý rok, že sa do toho vlastne musím vedome nútiť, že príliš kontrolujem, chcem vedieť, kde sú a najmä s kým sú... Vlastne, teraz myslím konkrétne Adamka, Anička je ešte drobec, ale Adam je už chalanisko, ktoré chce objavovať.
Katka Koščová: Aj vy v noci (NE)spávate?
Kľúčik na krku
A pritom. Ja som typické bytovkové decko. Chodili sme so sestrou s kľúčmi zavesenými na krku po rozostavanom sídlisku, ktorého súčasťou bol napr. aj močiar. Liezli sme do nedokončených stavieb, z ktorých bežne trčali roxorové tyče. Stačil jeden neopatrný pohyb...
Bola som asi vo veku môjho syna, poväčšine s dvomi kamoškami a sestrou, ktorá mala päť rokov. Hľadali sme poklady, tajné chodby, chceli sme zažiť dobrodružstvá. Byť ako traja pátrači. Nosili sme so sebou všade kriedy a na chodníky sme kreslili otázniky, presne ako oni. Mali sme tajné skrýše, tajné denníky.
Naši rodičia mnohokrát nevedeli, kde presne sme. Išli sme von a našim sme dali vedieť, že pôjdeme „okolo bloku“. Alebo sme im napísali na zem odkaz, keď boli ešte v práci. Neboli mobily, nevedeli sa s nami spojiť v hocijakú dobu, nevedeli sa uistiť, či sme v poriadku, nevedeli nás zavolať domov, keď sa už stmievalo a nám nedošlo, že je čas na večeru. Mali sme dohodnutý čas, kedy sa máme vrátiť a to platilo.
Verili, že naše dohody dodržíme. Verili, že sme dostatočne rozumné a opatrné, aby sa nám nič nestalo. Určite sa o nás báli, no dôverovali nám. Vlastne ani veľmi nemali na výber pri všetkej tej práci...
Dôverujeme našim deťom?
Došlo mi to minulý rok v lete. Potrebovali sme chlieb a začala som sa chystať do obchodu. A spomenula som si, ako sme chodievali do obchodu s lístočkami, spomenula som si ako do našej večierky (moji rodičia mali malé potraviny na konci sídliska) chodievali úplne bežne malé deti s taškami a rukou písaným nákupným zoznamom. Niektoré ešte ani poriadne nehovorili.
Poprosila som Adamka, aby zabehol po ten chlieb on. Prvýkrát. Rozhodol sa, že pôjde na bicykli. Obchod je od nášho domu vzdialený asi 250 metrov.
Celý čas som stála na okne a pozerala na hodinky. Po piatich minútach som dupkala nervózne nohou, prečo sa ešte nevracia. Čo tam môže tak dlho robiť? Strach mi úplne zastrel úsudok.
Adamko sa vrátil po niekoľkých ďalších minútach, spokojný, úplne v pohode, že tam bolo veľa ľudí zatiaľ čo ja som si už v duchu premietala, či mám najprv volať na políciu, alebo sadnúť do auta a hľadať dodávku s únoscami...
Nič nechcem zľahčovať, vo svete sa dejú hrozné veci, príšerné, ale uvedomila som si, že nemôžem moje deti pripraviť o detstvo kvôli mojim strachom. A tak sme pomaly začali... Občas drobný nákup, občas na bicykli po dedine – len ku kostolu, kam dovidíme.
Katka Koščová: Nechce sa mi veriť tej načančanej dokonalosti
Adamko už môže ísť sám
A toto leto si Adamko našiel kamoša, ktorý je veľký dobrodruh a ani trochu neobsedí. Už si spolu spravili skrýšu pri potoku, občas sa k nim pripoja ďalšie decká z dediny, lezú po stromoch, po kanáloch, bicyklujú sa aj ďalej ako ku kostolu a častejšie ich nevidíme, ako vidíme.
Máme dohody, kam môžu, kam nie. Dohadujeme si čas, kedy sa má vrátiť a zatiaľ to dodržal.
Mám pocit, že je zodpovednejší, samostatnejší, šikovnejší, silnie. Nemusel byť, keď sme zaňho všetko spravili. Teraz vie, že je na ňom, aby sledoval hodinky, aby bol opatrný a zároveň skúša preňho nevídané veci.
Naši rodičia nám verili, verme aj my svojim deťom
Často rozmýšľam, ako moji rodičia prežili všetky tie skautské tábory, skautské výlety, prespávačky, túlačky, ktoré sme so sestrou absolvovali. Víkendy v lese v dobe „poštových holubov“. Žiadne správy o nás, kým sme sa nevrátili domov vlakom alebo autobusom s jedincami v našom veku.
Museli nám veriť, inak si to nedokážem predstaviť. Museli dôverovať nášmu úsudku, charakteru, schopnostiam, našim priateľom ich úsudku, charakteru a schopnostiam.
A tak si vravím, že sa aj napriek mojim obavám musím naučiť veriť v charakter, úsudok a schopnosti mojich detí.
Pomaly im dovoliť rozprestierať krídla, dovoliť skúšať objavovať seba i svet.