Katka Koščová: Nechce sa mi veriť tej načančanej dokonalosti

Katarína Koščová | 28. Feb 2020
Katka Koščová: Nechce sa mi veriť  tej načančanej dokonalosti

V skutočnosti sme občas zúfalí, tí malí krakeni, ktorých sme priviedli na svet, nám skáču po hlavách, skáču nám do slov, do snov...

Minule sme mali zapnutú Mášu a medveďa a popri príprave večere som sa zastavila, sadla som si do kresla a uvedomila som si, že neskutočne s medveďom súcitím. Mala som chuť ho pomojkať, vystískať a povedať, že mu rozumiem.

Chcela som mu dopriať tú rybačku, na ktorú sa stále chystá, alebo aby sa mu podarilo dohrať konečne ten šach samého proti sebe. Akurát odkiaľsi zletel a začalo mu skákať očko. Ach, ako to chápem, poznám. Aj mne skáče, aj môjmu mužovi. Už sme zjedli tony magnézia, nie úplne to pomáha... 

Máš dosť? Aj ja, mama

Minule mi kamoška na chate napísala o svojom tajnom sne a že zaň asi pôjde do pekla. Rada si totiž  predstavuje, že je úplne sama v hotelovej izbe a len si číta knihu, alebo len tak leží a je v tichu sama so sebou. Na pár hodín. Žiadne deti. Povedala som jej, že v tom pekle skončím evidentne s ňou, lebo mám úplne identickú predstavu, ktorá ma napĺňa blahom. 

Mať deti je radosť, to bez debaty, jednoznačne, nedá sa nesúhlasiť, ale... Ale niekedy je to aj radosť iná (ak si môžem dovoliť parafrázovať jedného bývalého slovenského prezidenta). A o tom, že je to radosť iná, sa nehovorí. Malo by sa o tom čušať, lebo to nie je veľmi pekné predsa...

Vo svete sociálnych sietí máme dokonalé životy, dokonalé zážitky, dokonalé deti, my sme dokonalí, sympatickí, usmiati, príjemní, veselí, hraví...

V skutočnosti sme občas fakt zúfalí, tí malí krakeni, ktorých sme priviedli na svet, nám skáču po hlavách, skáču  nám do slov, do snov... 

Nie som dokonalá sympaťáčka z Instagramu

V skutočnosti to občas fakt nedáme, tak ako by sme chceli, nedáme to tak ako tí sympaťáci z Instagramu. 

V skutočnosti vieme byť odporne sebaľútostiví, vieme byť nervózni až strach, vieme po sebe vrieskať ako blázni, dávame tresty, chceme len kúsok miesta bez požiadavky... Občas sme takí, občas chceme ujsť a podľa mňa je to v poriadku. 

Podľa mňa je v poriadku byť v takom stave, byť unavený, byť aj nahnevaný. A najmä je podľa mňa v poriadku priznať to. Priznať bez toho, aby sme čakali, že za to budeme prianierovaní ostatnými dokonalými svetmi. Lebo mne sa tej načančanej dokonalosti akosi nechce veriť. 

Úprimne závidím všetkým rodičom, ktorí sa nikdy nedostali do vývrtky, ktorí vedia skutočne láskavo a trpezlivo dookola vysvetľovať a akceptovať všetko, čo so sebou rodičovstvo prináša. Naozaj, úprimne im to závidím. Chcela by som byť taká. Nie som. Niekedy jednoducho kričím, plačem, rúcam sa. Potom mi to je všetko veľmi ľúto a zaprisahávam sa, že začnem meditovať alebo piť. Alebo oboje.

Úľav, že všetky matky to tak občas majú... 

A viem, ako mi dobre padne, keď sa občas stretneme s kamoškami a priznáme sa, čo sme zasa ako matere nezvládli. Viem, aká je to úľava, že nie som jediná, ktorá to vie pokašľať a viem, ako ma vždy prekvapí, keď sa niekto, o kom som si myslela, že je najdokonalejším rodičom na svete, zverí s podobným zlyhaním... Je to pomerne katarzné.

A tým nechcem povedať, že si chcem hovieť a utvrdzovať sa v tom, že je v pohode byť hysterka. Len si myslím, že by sme sa nemuseli mučiť za to, ak občas pochybíme. Že by sme to mali vedieť len prosto prijať a nejako rozumne spracovať. 

Tak teda, na zdravie, priatelia! Aj na to duševné. Na všetky Máše a na všetkých medveďov.

Katka Koščová,speváčka a mama Adamka a Aničky, píše pre nás o veciach vážnych aj menej vážnych. O veciach veselých aj smutných. Jednoducho... o živote. Každý mesiac v časopise Mama a ja. 

Newsletter

Zaregistrujte sa do newslettra a získajte prístup k novinkám: