Správne hovoriť so svojím dieťaťom NIE JE vysvetľovať (donekonečna)

MGR. MARTINA MATÚŠOVÁ | 3. december 2023
Správne hovoriť so svojím dieťaťom NIE JE vysvetľovať (donekonečna)

Hovoriť správne s dieťaťom znamená počúvať jeho emócie a naladiť sa na to, čím asi prechádza. Vždy berte do úvahy to, koho máte pred sebou a čomu skutočne rozumie.

Vedeli ste, že myšlienka „hovoriacej bytosti“ je obsiahnutá v slove „dieťa“? Je odvodené z latinského infans, zloženého z predpony „in“ a prítomného príčastia slovesa „fari“ (hovoriť). Infans bezprostredne odkazuje na ľudskú bytosť s potenciálom reči.  Deti sú teda hovoriace bytosti ešte skôr, ako vôbec dokážu hovoriť.

Slová by mali dieťa a rodiča spájať

Už od 4. mesiaca vnútromaternicového života plod reaguje odlišne na hlas matky a na hlas otca. Je citlivý na tento „hlasový“ objekt. Keď teda prichádza na svet a kričí, akoby sa dožadoval toho hlasu, ktorý už pozná (od mamky či ocka), a zároveň v tomto výkriku objavuje aj svoj vlastný hlas. Chce byť vypočutý a zároveň vníma, že pokiaľ na neho rodič hovorí, slovo sa stane pre oboch to, čo ich spája. Tu sú teda zárodky ich prvej komunikácie. 

Správne hovoriť so svojím dieťaťom NIE JE vysvetľovať (donekonečna): „Pani doktorka zoberie také slúchadlo a bude počúvať tvoje srdiečko“, ani uvedomelo racionalizovať: „Si choručký/choručká a potrebuješ liečiky,“ či intelektualizovať: „Liečiky budú zabíjať také škaredé baktérie...“. 

Hovoriť správne s dieťaťom znamená počúvať jeho emócie a naladiť sa na to, čím asi prechádza. Porozprávať mu príbeh, v ktorom sa môže spoznať. A zároveň s ním hovoriť pravdivo, nepovedať mu však všetko, rovnako, ako ho nezahlcovať nezmyselnými, detskými slovami (skomoleninami, vymyslenými slovami, echoláliami – teda hovoriť ako bábätko), ale ani mu hovoriť dospelé veci, ktoré sa ho netýkajú. 

Rozprávajte sa s dieťaťom tak, aby rozumelo tomu, čo mu chcete povedať

Treba si totiž v prvom rade uvedomiť, v akom vývinovom štádiu sa dieťa nachádza, pretože v každom období prechádza etapami, ktoré sú preň zároveň skúškami, ako je napr. koniec dojčenia, chôdza, učenie sa na nočník, vstup do škôlky, školy. V každej z týchto etáp dieťa o niečo príde, niečoho sa musí vzdať: matkinho prsníka, náruče rodičov atď. A rodič je tu na to, aby ho povzbudil, ale aj mu umožnil – prejsť každou etapou a pomohol mu dosiahnuť samostatnosť, a to aj za pomoci komunikácie. 

Zdá sa mi, že jednou z najväčších ťažkostí rodičov pri rozhovore s deťmi je, že vedome či podvedome musia vždy brať do úvahy skutočnosť, že dieťa, ktoré majú pred sebou, prebúdza dieťa rovnakého veku, ktoré v nich drieme a to aj pod troskami ich sklamaní a potlačeného utrpenia. Či sa tak deje v mene zákazov a požiadaviek, ktoré im vnútili ich vlastní rodičia, alebo naopak, v mene vzbury proti tejto zdedenej výchove, nie je v skutočnosti problém. Problém spočíva skôr v tom, že nedokážu rozlišovať medzi dieťaťom, ktorým boli a ktoré k nim „hovorí“, a svojím dieťaťom, ku ktorému hovoria. 

Čo by som chcela ako dieťa počuť ja?

Z tohto teda vyplýva základná otázka, ktorú by sme si mohli položiť: „Ako hovoriť s dieťaťom o ňom samom, berúc do úvahy, že aj my sme takým dieťaťom boli?“ 

Vedzte, že každý rodič sa stretne s kritickými chvíľami, keď už naozaj nevie, ako sa so svojím dieťaťom rozprávať. Čím menšie je dieťa, tým viac sa rodičovi pripomínajú predstavy o tom, čo sám v týchto chvíľach ako dieťa prežíval. Preto ak nastane tento moment „chvíľkovej beznádeje“, zastavte sa a nalaďte sa na dieťa, ktorým ste kedysi sami boli. 

Tá správna odpoveď aj reakcia príde sama.

Newsletter

Zaregistrujte sa do newslettra a získajte prístup k novinkám: