Každé dieťa chce byť ocenené rodičmi
Deti sa tak veľmi snažia urobiť nám radosť a my tak často prehliadame ich konanie. Pritom stačí málo. Oceniť snahu a všimnúť si ich úsilie.
Každý z nás sa cíti dobre, keď je ocenený. Ale sami na sebe pozorujeme, že nie je pochvala ako pochvala. Istý druh nás nakopne a motivuje, inú vnímame ako cenu útechy alebo nás môže dokonca brzdiť. Máme teda chváliť a oceňovať naše deti? A ak áno, tak ako?
Nebuďte na deti ako policajt: Ako malá pochvala môže veľa zmeniť
V psychologickej literatúre sa často rozlišujú dva typy pochvál:
- pochvala za vlastnosti („Múdre dievčatko! Poslušný chlapček!“)
- pochvala za snahu alebo vhodne zvolenú stratégiu („Snažil si sa, aj keď to bolo ťažké!“ „Pomohla si mi, aj keď sa ti nechcelo!“).
Viaceré štúdie s predškolákmi alebo školákmi potvrdzujú, že ak sú deti chválené najmä za vlastnosti, môžu sa cítiť tvárou v tvár náročnej úlohe bezmocní a ľahšie sa vzdajú, keď sa im nedarí. Naopak, chválenie za snahu povzbudzovalo motiváciu zotrvať a uspieť.
Aký vplyv má pochvala na deti?
Psychologička Carol Dweck spolu s Elizabeth Gunderson a ďalšími výskumníkmi sa rozhodli skúmať dlhodobý vplyv pochvaly na deti.
Sledovali 53 amerických detí z rôznych spoločenských vrstiev od raného detstva až po základnú školu priamo v domácom prostredí. Deti a ich rodičia boli zapojení do štúdie zameranej na výskum rečového vývinu, pričom rodičia nevedeli, na čo sa výskumníci zameriavajú, aby to neovplyvňovalo ich typický spôsob, akým deti chvália.
Keď mali deti jeden, dva a tri roky (14, 26 a 38 mesiacov), výskumníci prišli na návštevu a nahrali ich v niekoľkohodinových prirodzených interakciách s rodičmi pri každodenných činnostiach. Počas analýzy video materiálov sa zamerali na to, ako často rodičia používajú dva rôzne typy pochvál:
- chválenie dieťatka za vlastnosť, ktorú má: „Ty si najmúdrejší!“, „Si šikovný!“ alebo
- ocenenie snahy, stratégie alebo aktivity dieťatka: „Taký neporiadok, a ty si ho celý upratal!“, „Páči sa mi, ako si to urobila.“
Približne o päť rokov neskôr, keď mali deti 8 rokov, zisťovali, čo si myslia o inteligencii, správaní a dobrých alebo zlých vlastnostiach seba i druhých.
Pochvalou k sebavedomiu detí?
Presne tak, ako predpokladali, zistili, že čím viac rodičia deti oceňovali za snahu a aktivitu počas raného detstva, tým častejšie mali deti postoj „dokážem to“, „podarí sa mi to, ak sa budem snažiť“.
Boli presvedčené, že inteligencia, dobrota či šikovnosť nie je niečo, čo majú ľudia raz a navždy dané, ale že to dokážu meniť a ovplyvňovať vlastnou činnosťou. Takýto postoj môže deťom pomôcť nevzdávať sa ani v ťažkých a zložitých životných situáciách. Je zaujímavé, že tento efekt nesúvisel s tým, ako často boli deti chválené, ale výlučne s tým, aké veľké percento pochvál tvorili pochvaly zamerané na snahu, stratégiu alebo aktivity. Žiadny zo sledovaných rodičov pritom nepoužíval len motivujúce pochvaly, často chválili aj vlastnosti dieťatka alebo výsledok jeho činnosti („Aký krásny obrázok!“).
Rodičia, povzbudzujte svoje deti!
Nás, milujúcich rodičov, táto štúdia uisťuje o tom, že chválenie alebo povzbudzovanie našich detí je dôležité.
Vidíme, že spôsob, akým ich chválime už v ranom detstve, môže významne prispieť nielen k ich sebadôvere, ale najmä k životnému postoju, že dokážu veci zvládnuť, aj o mnoho rokov neskôr. Snažme sa teda okrem pochvál ich vlastností, ktoré nám prichádzajú na jazyk akosi prirodzenejšie („Šikuľka!“ „Múdre dievčatko!“), vedome sa zamerať aj na oceňovanie toho, čo majú deti vo svojich rukách a vedia zmeniť vlastnou aktivitou.