JEDEN DEŇ očami ocka a očami synka

Karol | 17. Jul 2020
Jeden den ocka a syna

Poviem to priamo a nahlas, rád by som si zopakoval detstvo a bol detským kamarátom svojho syna.

Loptošiť, robiť šašoviny, mať v sebe ten adrenalín, keď hojdačka naberá na obrátkach, ale aj keď počas obeda pozorujem padajúcu rajčinu na zem a správne tuším, že nemám odhadzovať jedlo... 

Byť tak ešte malým chlapcom

Vyložiť si nohu za hlavu, vŕtať do jedla prstom a čudovať sa. Áno, mohol by som to urobiť aj dnes, toto by mi však už doma neprešlo. A tak mám šancu prežiť „detstvo“ ešte raz, mať toho naj detského kamoša. Isté rozdiely tu však stále sú a budú. Keďže mám pohľad na svet „zhumplovaný“ názormi, aj skúsenosťami, načítané a napozerané kadečo. Trochu viem, čo by sa malo a čo nemalo.

Čiže som dospelý a toto v sebe už nestopnem. Navyše, ten malý naj kamoš mi je synom. Niektoré situácie doma aj vonku nevieme vnímať rovnako – keď on žasne, ja sa nudím. Tam, kde mne oči zablikajú radosťou, on zazíva. Preto som sa rozhodol pozrieť na rovnakú situáciu nielen mojimi, ale i jeho očami.

OTECKOVIA: Neha v pevnom objatí
Prečítajte si tiež:

OTECKOVIA: Neha v pevnom objatí

Očami OCKA:

Usádzam fešáka do vysokej stoličky. Občas vyzeráme ako dvaja sumo zápasníci, ja chcem dnu, on chce von. Obaja máme napätie v tvárach, ja o čosi väčšie, nohy mu totiž tancujú do všetkých strán. Keď už je pravá noha vnútri, ľavá je von a potom opačne. Silu má chlapčisko, uznávam. Napätie v tvári poľaví, až keď je dieťa tam, kde má byť. Manželka mi vraví, že naposledy som bol taký červený na Veľkú noc, keď som koštoval svokrov chren...

Potomok jedným šmahom odhodí všetko v dosahu detskej ruky ešte skôr, než ho stihnem zapnúť. Robí to zakaždým. Keď si už myslím, že som na to pripravený, prekvapí ma inak: čo nedočiahne rukou, dočahuje nohou. Ruka, noha, plece, lakeť, nevidí v tom rozdiel, všetko je preňho nástroj, ako dosiahnuť zameraný predmet. Pre istotu odsúvam fľašu s čajom do vzdialenosti až dvoch detských rúk. Najskôr dohováram milo, mlaďas sa tvári, že rozumie.

S pohľadom budhistického mnícha stihne zahodiť aj ten posledný kúsok stavebnice, a to mi pri tom hlboko a nevinne pozerá do očí. Milé dohováranie sa zmení na dôrazné napomínanie. Syn sa s výrazom #mámnaháku snaží na zem odhodiť brmbolec prišitý na jeho pulóvri, no nie a nie zhodiť ho. Hlava mu neberie, že to visí, a predsa nepadá. Pokrová tvár dieťaťa sa v sekunde pokrčí a mení farbu dočervena.

Šelma je pripútaná v stoličke, rozhádzané kocky zatiaľ nechám na zemi. Podávam mu pokrájané jablko, banán aj natretý chlieb. Opatrne prisúvam fľašu s čajom. Na chvíľu si odbehnem. Ticho od kuchynského stola sa pomaly a nenápadne nesie celým bytom. Odkedy máme dieťa, ticho v domácnosti ma znervózňuje, idem radšej skontrolovať stav ovocia a pečiva.

Mal som radšej ostať na svojom mieste, čo oči nevidia, srdce nebolí! Pomocou rúk si z banánu urobil pyré a rozniesol ho po stole, stoličke, teplákoch. Jednoducho je všade, len nie v ústach. Jablko rozhádzal po zemi, hneď vedľa stavebnice a z pečiva si narobil armádu chlebových šulčekov. Vymákol som ho akurát vo chvíli, keď sa išiel zahryznúť do brmbolca z pulóvra.

Upaľujem k nemu, zachrániť aspoň brmbolec, no pošmykol som sa na rozhádzanej stavebnici. Pokojne si ten ošemetný šmyk prehrajte v hlavách spomalene. A ešte raz. Cítim sa zahanbene. Dieťa s brmbolcom v ústach opäť pokrčilo tvár, teraz však od hurónskeho smiechu. Brmbolec z jeho úst mi dopadá priamo na hlavu...

Očami synka:

Zase sa ideme s tatinom hrať hru na stoličke, tak si teda zatancujem. Tato je v tvári červený, asi sa baví rovnako ako ja, tak ešte chvíľu potancujem.

Som pripútaný, čo už. Dnes však mám dobrú mušku, zhodil som všetko na prvú! Kocky stavebnice zarachotili o podlahu, jupí, to je ale zvuk, záložku do knihy som nepočul padať, to mi je záhada. Skúsim dočiahnuť fľašku s čajom, som zvedavý, kam to dopadne. Nedočiahol som na fľašku, cítim sa mizerne, fakt som sa snažil. Á, vidím dospelú ruku, asi mi ide podať fľašku, ale čo to! Ruka ju presúva ďalej odo mňa. Je to frustrujúce. Chvíľu budem odutý.

Fíha, to čo tu visí? Vyzerá to ako malá chlpatá loptička. Musím to buď ochutnať, alebo aspoň odhodiť, som zvedavý, ako rýchlo to buchne o zem. Neeejde tooo! Prečo to nepadá? Prečo je to chlpaté? Prečo je to tu so mnou? Ako to mám zjesť?

Banán, ten mám ohromne rád. Chutí a dobre sa v rukách stláča. Tatíčko kamsi odbehol, nakreslím mu tu rukami malého hava. Hm, nakreslím aj veľkého slona a ešte žabku, leva... Jablko fajnovo plesklo o podlahu, tak zhodím ďalší kúsok, skúsim trafiť aj oranžovú kocku na zemi. Minul som celú muníciu a oranžovú kocku netrafil ani raz. Premýšľam, či sa odujem, alebo skúsim odtrhnúť to chlpaté čudo.

jeden deň ocka a syna

Jeden kúsok chleba dám do úst, druhý rozvaľkám po stole. Šup jeden do úst a znova si ďalší ušúľam. Najem sa, aj sa zabavím, také chvíľky mám rád. Zase to chlpaté čudo! Bráni mi v pohľade na rozvaľkané pečivo.

Už je tu tato, beží ako opreteky! Asi sa chce zblízka pozrieť na zbierku chlebových šúľančekov. Čosi s hrmotom dopadá na zem a fľaška s čajom to veru nie je. Kde je tato? Pred malou chvíľou tu bol a už tu nie je. Aha, asi je hladný, lebo leží v kúskoch jablka. Ja som sa už najedol, dám mu aj tú chlpatú loptičku, ktorú som prácne odtrhol. Isto ma pochváli, aký som silný chlapček.

Tatino, niekedy si taký silný a inokedy zase červený. Chvíľu si hore a potom zase dole. Ako to robíš, že je s tebou tak veselo?

Váš Karol

Newsletter

Zaregistrujte sa do newslettra a získajte prístup k novinkám: