Deti si nosia do školy vlastné životy
Školská psychologička konštatuje, že deti sú pod neustálym tlakom z toho, že nie sú “dosť”.
Škola napĺňa dieťaťu takmer celý deň, vstupuje v nej do vzťahov, procesov, učí sa a tiež odovzdáva. To, čo si zažíva v škole si nosí domov a naopak. Ako uchopiť problémy, ktoré dieťa rieši a ako mu môžeme pomôcť aj vďaka spolupráci so školským psychológom? Rozprávali sme sa so školskou psychologičkou Katarínou Hlavatovičovou (Základná škola s materskou školou Chtelnica).
ROZHOVOR: Vychovávame malých arogantných narcisov?
Ako sa vlastne dieťa dostane ku školskému psychológovi - je to odporúčanie učiteľa? Z akých dôvodov?
Môže to byť na odporúčanie rodiča, učiteľa, ale aj rozhodnutie samotného dieťaťa. Spočiatku to bolo väčšinou ako výsledok komunikácie učiteľ - rodič, ale teraz po dlhšej dobe chodí veľa žiakov aj na základe svojho rozhodnutia. Napíšu, alebo priamo zaklopú na dvere a dohodneme si čas. Poznajú ma zo spoločných hodín, ktoré s triedami ako školský psychológ mám, napríklad v rámci prevencie šikany a pod. a tak už nejdú za úplne cudzou a neznámou osobou.
Čo sa týka dôvodov, pre ktoré sa ku mne dostane dieťa na odporúčanie učiteľa, sú rôzne. Je však dôležité povedať, že žiadne dieťa nikdy nikto nenúti proti jeho vôli. Návšteva psychológa na škole je ponuka, nie povinnosť, alebo dokonca trest, ktorým by sa niekto vyhrážal. Dôvodmi napríklad býva, že si triedna učiteľka všimne výrazné zmeny v správaní, zmeny nálad, stratu motivácie, sebapoškodzovanie, výrazné zhoršenie prospechu, vyčlenenie z kolektívu, konflikty v triede, bezprostredný incident, dieťa sa s niečím zdôverí napríklad v rámci triednickej hodiny atď.
Môže sa na školského psychológa obrátiť aj rodič dieťaťa?
Samozrejme môže a aj tak robia. Konzultujeme spolu telefonicky, alebo aj osobne prídu rodičia do školy. Školský psychológ má veľkú výhodu v tom, že vidí dieťa v kolektíve, na hodinách, na prestávkach, vie sa dostať na pozorovanie do triedy. Ak má aj pohľad rodiča, je to znova ďalší dôležitý zdroj informácií. Avšak niekedy si školského psychológa rodičia zamieňajú za detektíva: “Veď vy zistíte od neho/nej, čo sa deje a potom mi poviete”. Tak to však nefunguje a na to ich hneď v úvode upozorňujem :-) Niekedy sú to ale aj rodičia, ktorí “len” potrebujú vypočuť, vyrozprávať sa, počuť nahlas akési uistenie, že postupujú správne.
Čo trápi dnešné deti z vášho pohľadu, z vašej praxe?
Nie je jednoduché vybrať niekoľko príkladov. Ale takým spoločným menovateľom pre veľmi veľa problémov je, že deti sú pod neustálym tlakom toho, že nie sú “dosť”. Tento tlak vyvíja spoločnosť, rodičia, sociálne siete ako svet, v ktorom žijú. Na základe toho všetkého oni sami na seba vytvárajú tlak a v konečnom dôsledku aj jeden na druhého. “Nie si dosť štíhla, pekná, neobliekaš sa dosť dobre, nemáš známky, aké by si mal mať, dosť krúžkov, dosť kamarátok, nie si dobrý športovec, nie si dosť zaujímavý…”
Do toho má veľmi veľa detí zložitú rodinnú situáciu, vyrovnávajú sa napríklad s následkami ťažkých rozvodov, prichádzajú s tým, že nezvládajú prejavy úzkosti, pociťujú nadmerný stres, neveria si…
Keď deti mlčia, ale pritom hovoria - Mami, potrebujem ťa
Sú deti precitlivené? Príliš citlivé na seba, na kritiku, na tlak... viac, ako boli v minulosti napríklad?
Nemyslím si, že by boli deti celkovo viac precitlivené ako boli v minulosti. Hlavným rozdielom je, že sú vystavené tlaku a kritike, akú generácie detí pred nimi nepoznali. Nikdy nebolo tak jednoduché ako teraz niekoho uraziť, zosmiešniť, znemožniť. Všetko je ihneď zaznamenané, odfotené, rozposlané, zavesené na sieť a každý má pocit, že sa môže vyjadriť, okomentovať… aj dospelý človek, ktorý disponuje inými zvládacími stratégiami, má problém ustáť napríklad kritiku na sociálnych sieťach.
To, čo si dieťa prinesie zo školy – neúspech, zlé vzťahy, konflikty – ako s tým pracovať doma?
Budem sa opakovať, ale základom všetkého je komunikovať. Vytvoriť pomalými krokmi doma bezpečný priestor v ktorom sa vzájomne učíme počúvať. Nezahrnúť celý náš záujem o dieťa do otázky: “Ako bolo v škole?”. Dieťa na oplátku celý svoj deň totiž zhrnie do odpovede: “Dobre”. Stretávam sa s tým, ako mi deti hovoria, že rodičia sa pýtajú na len na známky, písomky a úlohy. Čo tak skúsiť zmeniť túto otázku na: “Aký si mal/a deň? Ako sa máš?” a premeniť to na komunikáciu, kde odpovede áno, nie, neviem a dobre neplatia.
Ďalej sa stretávam s tým, že aj keď rodičia prejavia záujem, následne problémy bagatelizujú. Ak nevypočujeme malé problémy, s veľkými dieťa nepríde. Ak vidí, že možno na malé problémy reagujeme posmešne, alebo nereagujeme vôbec, príde s tými väčšími? Ak máme dieťa, ktoré sa zverí, prvým krokom je ho vypočuť. Bez súdenia, moralizovania a oháňania sa radami typu “ja v tvojom veku..”. Vypočuť je to, čo vieme všetci ponúknuť.
Dôležité je tiež dať dieťaťu priestor vypustiť paru. Dovoliť mu “reagovať na neštandardnú situáciu neštandardne.” Keď sa hnevá, nechať ho prejaviť hnev, keď mu je do plaču, neschovávať sa za vety “chlapi neplačú.” Ponúknuť pomoc. Na rovinu sa spýtať, či dieťa chce, aby sme sa porozprávali možno s triednou, so psychologičkou, ponúknuť viacero možností pomoci, ale akceptovať aj nesúhlas a nechať tak otvorené dvere ďalšiemu rozhovoru.
Dôležité je však ale aj neklásť dieťa na pomyselný piedestál s tým, že každý je zlý, všetci mu ubližujú a utekať do školy hádať za každú zlú známku, konflikt v triede či neúspech. Neúspechy, sklamania a konflikty budú súčasťou ich života po celý čas. Ak ich vždy odstránime za dieťa, nenaučí sa si s nimi poradiť, vyrovnať sa, nevytvorí si účinné stratégie zvládanie, lebo vždy tam predsa stojí niekto “kto to vyrieši.” Našim heslom ako rodičov by malo byť: “Vypočuj, ponúkni pomoc, stoj pri mne, buď mi príkladom, ale nerieš za mňa.”
5 efektívnych fráz na komunikáciu so školákmi
Čo nechať sa dieťati, aby si vyriešilo a do čoho sa „pustiť“ ako rodič?
Ak má rodič podozrenie, že je napríklad jeho dieťa obeťou, alebo agresorom, či účastníkom šikany, určite by sa do toho mal vložiť a kontaktovať školu. Sú to veci, ktoré už deti samé bez zásahu nedokážu vyriešiť. Aj obeť, aj ten, kto ubližuje, potrebuje pomoc. Mnohé veci vidí rodič doma, mnohé sa zas ukážu v škole. Tu je veľmi dôležitá práve komunikácia rodič-škola zameraná na pomoc dieťaťu, nie na vzájomnú kritiku.