Čo sa deje v detskej hlavičke, keď stratíme pokoj a kričíme?
Detské duše potrebujú veľa trpezlivosti. Všetkým nám je dobre známe, že majú tendenciu nepočúvať, ak na nich hovoríme normálnou hlasitosťou. Mohlo by sa zdať, že naše postupné zvyšovanie hlasu má svoje opodstatnenie a dôvod. Je to však skutočne tak?
Všetci rodičia chcú pre svoje deti len to najlepšie. Odmalička sa ich snažíme vychovávať slušne, rozvíjať ich po všetkých stránkach. Dávame im maximum zo seba, často na úkor seba. Je preto pochopiteľné, že niekedy nám jednoducho rupnú nervy a zakričíme. Potom nám je to ľúto, ale scenár sa často opakuje. Povieme si, že nabudúce to už bude lepšie, ovládneme sa. Zvládneme to. Celý deň sa držíme a večer to zase pokazíme. Deti nám dajú milión príležitostí a zároveň dôvodov...
NEKRIČ na mňa, prosím
Na krik nie je nikdy dôvod
Rôzne výskumy však dokazujú, že kričanie po deťoch má podobné negatívne účinky ako fyzické tresty. Kričanie deti vnímajú ako verbálny trest, hoci nám rodičom sa to môže zdať až príliš prehnané. Veď aj po nás rodičia kričali a sme tu... Deti nie sú z cukru, znesú a podobne... Poznáme to všetci. Avšak deti, na ktoré sa neustále kričí, majú častejšie problémy so správaním, úzkosť, depresiu, stres, zvýšenú agresivitu, vzdor, impulzívnosť, poruchy s pozornosťou, problémy nadväzovať blízke vzťahy a iné ťažkosti, podobne ako deti, ktoré sú často bité alebo fackované.
Krik na dieťa môže spôsobiť väčšie škody, ak je sprevádzaný urážlivými, hanlivými slovami a obviňovaním, resp. zahanbovaním dieťaťa. Samozrejme, je rozdiel, či neustále/chronicky kričíme na deti, alebo len z času na čas, stúpiac na kocku Lega, ktorú sme kázali dieťaťu upratať už päťkrát a dieťa sa ani len nehlo.
Čo sa však deje v detskej hlavičke, keď stratíme pokoj a kričíme?
Odborníci z oblasti neuropsychológie hovoria, že pre deti je veľmi stresujúce, ak na ne rodič kričí. Je potrebné si uvedomiť, že krikom sa spúšťa stresová reakcia, uvoľňuje sa kortizol, ktorý ovplyvňuje viaceré oblasti mozgu (a nie v dobrom zmysle slova). Stres je pre vyvíjajúci sa mozog nesmierne škodlivý. Dokonca chronický krik zo strany rodiča môže potenciálne zmeniť štruktúru mozgu a viesť k dlhodobým zmenám v jeho vývoji, čo sa môže prejaviť v zhoršení kognitívnych funkcií dieťaťa. Taktiež opakované vystavenie kriku negatívne ovplyvňuje hipokampus, oblasť mozgu, ktorá je kľúčová pre učenie a pamäť a môže zhoršiť schopnosť vytvárať nové spomienky a obnovovať tie existujúce.
Mozog detí má zvýšenú plasticitu a veľmi rýchlo sa vyvíja, účinky chronického stresu môžu byť tým pádom ešte výraznejšie. Kričanie ovplyvňuje rovnováhu v mozgu, nadmerný stres a uvoľňovanie kortizolu môže ovplyvniť reguláciu neurotransmiterov, ako je serotonín, ktorý je dôležitý pre celkovú psychickú rovnováhu.
Hoci rodičia si často myslia, že sa práve krikom dopracujú k zlepšeniu správania dieťaťa, opak je pravdou. Dieťaťu vo svojej podstate veľmi škodia, nielen čo sa týka aktuálneho psychického rozpoloženia, ale aj nasledujúceho duševného vývoja. Skúsme na to myslieť skôr, ako najbližšie začneme kričať. Ak dieťa nepočúva, urobí chybu alebo nás niečím nahnevá, skúsme mu prejaviť pochopenie bez toho, aby sme kričali.
Negatívne vplyvy kriku na deti
- Prítomnosť strachu – dieťa váha, či má alebo nemá niečo urobiť. Bojí sa konať, pretože má strach, že na neho bude rodič kričať, ak si myslí, že urobilo niečo nesprávne.
- Nedostatok dôvery – pri kričaní rodiča dieťa cíti strach, úzkosť. Dôvera je oslabená, dieťa bude radšej mlčať, akoby malo povedať, čo ho trápi. Chýba mu sebadôvera, radšej neurobí nič, aby sa naň zase nekričalo.
- Nedostatok samostatnosti, vlastného rozhodovania - dieťa sa cíti obmedzované rodičmi zo strachu, že bude pokarhané. Bojí sa povedať, čo by chcelo robiť alebo sa bojí prezradiť svoje sny, túžby a plány.
Ide to aj bez kriku(?)
Radí psychologička Mgr. Katarína Bagočiová: 5 tipov, ako môže rodič regulovať svoj hnev voči dieťaťu
- Uvedomiť si fakt, že detské správanie, ktoré sa nám javí ako „provokujúce“, je prejavom nezrelosti detskej nervovej sústavy, a teda malé dieťa svoj hnev ešte nevie samo ovládať.
- Dať si čas na upokojenie svojich silných emócií (napríklad desaťkrát sa zhlboka nadýchnuť a vydýchnuť, vytriasanie rúk, búšenie do niečoho mäkkého, napríklad do vankúša) a až potom pristúpiť k dieťaťu.
- Pamätať na to, že len svojím pokojným prístupom dokážem upokojiť aj dieťa.
- Vyjadriť svoj hnev bezpečným spôsobom, prostredníctvom ktorého si zachovávam spojenie so svojím dieťaťom: uznať pocity, potrebu dieťaťa: „Vidím, že máš chuť kresliť...“ opísať situáciu, ktorá ma nahnevala bez hodnotiacich či obviňujúcich výrokov:...ale gauč nie je na kreslenie, zaberie mi veľa práce, kým sa budem snažiť dať fixky z neho dole a je možné, že sa ani nebude dať úplne vyčistiť“. Poskytnúť dieťaťu alternatívne riešenie: „Môžeš si kresliť na papieri, na tabuli, na chodníku a pod.“
- Ak sa už stalo, že na dieťa neovládateľne zakričíme, napraviť náš vzťah prostredníctvom ospravedlnenia sa, čím dieťa učíme, že aj rodič robí chyby, no vždy je možnosť vrátiť sa k sebe späť a obnoviť medzi nami spojenie.
Verbálne facky: Slová, ktoré by ste deťom nemali nikdy hovoriť!
Ako to vyzerá v praxi? Kričíte na deti?
Spýtali sme sa priamo zopár mamičiek:
Ľubica: „Na syna kričím skutočne výnimočne. Ale nie preto, čo viem o škodlivosti kriku, ale preto, že mám silnú traumu z mamy a jej kriku...“
Zuzana: „Ja viem kričať, najhoršie, že na úplnej blbosti a dieťa to vie. Pracujem však na sebe a je to lepšie a lepšie... Zistila som, že ak poviem, že som nahnevaná, lebo toto a toto, zaberá to lepšie ako zdvihnutý hlas. A najviac zaberá byť úplne ticho. S dieťaťom sa prestanem baviť, neodpovedám, nerozprávam sa s ním. Poviem len, že som nahnevaná, a že ak sa s ním budem baviť, vybuchnem a budem kričať, A že presne vie, čo som od neho chcela/čo sa od neho očakáva a vybavené. Som neverila, aký to môže mať účinok. Ale teda učíme sa obaja od seba. Odkiaľ - pokiaľ môže a verte, že skúša...“
Natália: „Nikdy som nekričala.“
Katarína: „Niekedy som určite kričala, ale minimálne. Mám štyri deti. Podľa mňa je to o povahe, či kričí rodič alebo nie a koľko. Lebo áno, väčšinou stačí povedať normálne. Napríklad raz sa mi stalo, ráno som viezla deti do školy a jedna z dcér mi papuľovala zo zadného sedadla auta. Bola už väčšia, druhý stupeň ZŠ. Zastavila som. Kázala som jej vystúpiť, s ostatnými deťmi som išla ďalej. A vybavené. Myslíte, že mi odvtedy ešte odvrávala ráno v aute? Do školy dorazila. Podľa mňa urobiť niečo takéto raz je lepšie ako stokrát kričať.“
Lucia: „Na deti nekričím. Občas po nich zrúknem (zvreštím), keď ma nevnímajú a potom už len hundrem. Myslím si, že niekedy to zrúknutie stačí. Nemám občas silu dookola vysvetľovať. Možno som niekedy aj kričala, ale snažím sa výnimočne, lebo aj tak je to úplne zbytočne.“
Alena: „Ja napríklad kričím málo (ale áno, niekedy musím) skôr sa snažím upokojiť a potom si s nimi sadnem, vysvetlím, ospravedlním sa za svoj postoj. Ja zase nemám problém deti poslať spať bez večere ( stačilo raz a už vedia, že nesrandujem). Raz sme sa s mužom dokonca bez kriku vrátili po 500 metroch autom domov. Zrušili sme celý výlet. Hašterili sa. Muž to otočil, dali sme si na terase kávu, ja som to tiež spravila raz, odvtedy stačí len povedať a vedia, že nesrandujem. Čiže za mňa byt dôsledný v tom, čo poviem, nie ako nahlas to poviem. Deti mali v tom čase 8 rokov a 6 rokov.“
Edita: „Nikdy som na deti nekričala. Už len keď som nasadila môj profesiou zdeformovaný pedagogický tón, neznášali to. Takže aj ten som stlmila.“
Petra: „Keď sme unavení a nevyspatí, kričíme viac... Snažíme sa byť menej v osobnom diskomforte a potom sme menej podráždení na seba navzájom a aj na deti.“
Martina: „Krik je dôsledok psychického vyčerpania. To som si na sebe odsledovala. Keď nie som v pohode, je ťažké sa ovládať. Vtedy tým ale trpia všetci. Podľa mňa je preto dôležité ospravedlniť sa a vysvetliť reakciu. Deti vedia byť aj veľmi chápavé.