Ako naučiť dieťa spať vo svojej postieľke? Zo skúseností mamičiek...

Ako naučiť dieťa spať vo svojej postieľke? Zo skúseností mamičiek...
28.11.2016 v kategórii Dieťa, autor redakcia, foto: istockphoto.com

Ako naučiť dieťa spať vo vlastnej postieľke? Čo robiť, ak noc čo noc putuje do rodičovskej spálne a domáha sa spoločného spania? Rady a skúsenosti mamičiek vás môžu inšpirovať. Lebo najlepšie poradia tí, čo skúsili...

Ako motivovať dieťa k spánku vo svojej postieľke?

Alica potrebuje radu, ako má naučiť staršieho syna spať v posteli vo svojej izbe. Spočiatku spával 4-ročný Tomáško v postieľke v spálni rodičov. Nedávno mu však kúpili do detskej izby „veľkú“ posteľ. Po prečítaní večernej rozprávky v nej bez problémov zaspal, hoci počas noci sem-tam pricupital do spálne.

Keď však do rodiny pribudla mladšia sestrička, Tomáš začal na Katku žiarliť. Každú noc robí do spálne nálety s veľkým krikom a pobudí celú rodinu. Tento scenár sa opakuje noc čo noc a nielen Alica, ale aj jej manžel sú na pokraji vyčerpanosti.

Skúsenosti mamičiek s učením dieťaťa na spanie vo vlastnej posteli

Ocko spáva občas pri synovi

Presne takýto problém sme mali aj my. Matejko mal vlastnú izbu, v ktorej spával sám už takmer rok. Po narodení dcérky začal žiarliť a chcel spávať s nami. Aj keď má Andrejka v spálni postieľku, Matejka sme k nám nechceli brať, lebo ako väčšina detí sa v noci neustále vrtel a kopal okolo seba.

To sme boli hore aj sedemkrát za noc. Keďže ja som vstávala k Andrejke, manžel začal „vstávať“ k Matejkovi. Keď sa prebudil a volal na nás (v detskej izbe má klasickú postieľku, z ktorej nevyjde), manžel šiel za ním. Niekedy mu stačilo priniesť mliečko, ktorého sa dožadoval, inokedy zaspievať alebo iba pohladiť a zase zaspal.

Potom sa manžel vrátil do spálne. Do práce vstával vyspatý, lebo s Andrejkou žiadny problém nemáme. V noci, keď sa zobudí na papanie, sme tak ticho, že ocka vôbec nezobudíme. No boli aj dni, keď to nezaberalo a vtedy si manžel zbalil paplón a šiel spať k Matejkovi. On bol rád, že ocko je pri ňom, a tak spali obaja spokojne až do rána.

V detskej izbe nemáme inú posteľ, preto sme kúpili jednu nafukovaciu, ktorú máme v „pohotovosti“. Postupne sa to začalo zlepšovať a teraz spí Maťko sám týždeň – dva. Potom sa to pokazí a spíme oddelene. Ale takých dní je už oveľa menej.  

Janka, Matejko 3 roky a Andrejka 6 mesiacov 

Prečítajte si: O spánku bábätiek trochu inak: 4 fakty, ktoré by rodičia mali poznať

Sám vo svojej postieľke...ale v spálni

Myslím, že problém, s ktorým sa trápite, prežíva viac-menej každá rodina s deťmi s menším vekovým rozdielom. Taktiež sme sa tomu nevyhli ani my. Medzi mojimi synmi je dvojročný rozdiel. Keď pribudol do rodiny mladší Denis, napriek 9-mesačnej príprave na súrodenca Martinka premohla žiarlivosť.

Žiarlil jednoducho na všetko. Tak som spálňu premenila na nocľaháreň. K manželskej posteli a postieľke pribudla ďalšia. Aby mohol byť starší samostatnejší, na jeho postieľke sme odstránili bočnicu, znížili ju na najnižšiu úroveň.

Tak si mohol kedykoľvek vyliezť či zliezť sám podľa potreby. Navyše bol s nami v spálni, takže nemal pocit odstrčenia a postupne si na súrodenca privykol. Dokonca mu nevadilo ani budenie hladného či pocikaného Denisa. Raz vyhlásil, že je veľký a bude už spať sám vo svojej izbe. Odvtedy to tak je.  

Alžbeta, Martin 4 roky, Denis 2 roky

Prečítajte si: Dieťa v manželskej posteli. Áno či nie?!

Každé dieťa spáva s jedným rodičom

Keď boli moje dcérky vo veku tvojho Tomáška, vyriešili sme situáciu nasledovne: Manžel musel veľmi skoro vstávať, v tom čase chodil na šiestu do práce, takže sa potreboval nerušene vyspať. Zuzka bola veľmi náladové dieťa a spať sa jej nechcelo ani cez deň, ani v noci, takže som s ňou spávala spálni.

Dnes, čo sa týka spánku, doháňa zameškané. Katka bola oveľa pokojnejšia, preto spávala v detskej izbe s manželom. Časom sa všetko zmenilo a už si ani presne nepamätám, v akom veku začali dievčatá spávať v izbe samy.  

Lýdia, Zuzana 13 rokov, Katarína 14 a Filip 6 rokov 

Zo svojej postieľky vždy do manželskej postele

Nám len nedávno pominuli časy, keď Ivanka prestala robiť nočné nálety k nám do spálne. Ani za svet sme ju nedokázali presvedčiť, aby spala vo svojej izbe. Noc čo noc sa opakoval rovnaký rituál.

Večer sme ju uložili do postieľky, zaspala, po troch-štyroch hodinách sa s veľkým plačom zobudila a vrútila sa do spálne. Spočiatku sme sa s manželom striedali a chodili ju odprevádzať späť do postieľky.

Neskôr sme to vzdali, pretože najprv sme museli počkať, kým zaspí a doslova ako špióni sa z izby vytratiť. Keď precitla a zistila, že je v izbe sama, opäť spustila hurónsky rev a dupot nôh naznačoval rútenie tornáda. To sa veru nedalo dlho znášať a tak sme si s manželom určili „služby“, kto bude s Ivankou v izbe spať. Trvalo to takmer pol roka, kým si privykla, ale dokázala to a teraz je to už fajn. 

Ivana, Oliver 8 rokov a Ivanka 5 rokov

Kúpili sme ešte jednu posteľ do detskej izby

My sme riešili rovnaký problém. Staršia Terezka spávala v pohode od dvoch rokov sama v posteli vo svojej izbe. Príchodom brata sa to však zmenilo a vyzeralo to presne tak, ako u vás. Najhoršie bolo, že sa nevyspatý manžel musel sústrediť na náročnú prácu.

Po mesačnom boji sme našli riešenie, ktoré bolo a je zatiaľ pre nás najvýhodnejšie. Kúpili sme ešte jednu posteľ do izbičky (aj tak ju neskôr budeme potrebovať pre druhé dieťa) a teraz na nej spáva manžel.

Momentálne sme všetci spokojní, manžel sa vyspí, staršia dcéra nemá pocit, že je sama, odložená vedľa, a my so synom mame spálňu pre seba a naše nočné papkania. Moja kamarátka podobný problém vyriešila tak, že ona a jej dve deti spia spolu v spálni a manžel sám v izbičke. Nám to nevyhovovalo, lebo sa deti navzájom rušili.   

Zuzana, Terezka 4 roky, Jakub 1,5 rok

Samostatné spanie vo svojej postieľke prišlo s nástupom do škôlky  

Aj nás tento „problém“ zaskočil nepripravených. Ako rodičia prvorodenej Lujzy sme sa jej prítomnosti nevedeli nabažiť a postieľku inde ako v spálni sme si nevedeli ani predstaviť. Keď však do rodiny po 2 a pol roku pribudol Lukáško, manželovi sa „znepáčilo“ spanie 4 ľudí v malej spálni.

Tak musela Lujza do detskej. Samozrejme tomu predchádzala najprv príprava: obedňajší spánok Lujzy v novej „veľkej“ posteli a neustále pripomínanie, že je to izbička, v ktorej bude spávať a postupne, keď braček dorastie, bude to ich spoločná izba.

Lujza najprv nočné spanie vo veľkej posteli odmietala, a to až do nástupu do škôlky. V troch rokoch nastúpila do škôlky a čuduj sa svete, odvtedy akoby zaúradoval čarovný škriatok a dcérka spáva bez problémov v detskej izbe.

Stáva sa, že v noci pribehne k nám do postele, asi sa jej sníva niečo zlé, to však len nadvihnem paplón a malá vkĺzne k nám, upokojí sa, v pohode zaspí a je všetko v poriadku.

Myslím, že je dôležité, aby získala pocit, že môže, kedykoľvek potrebuje, prísť za rodičmi, ktorí ju nevyháňajú. Dieťa musí mať pocit istoty a tú, dúfam, v nás má.  

Daniela, Lujza 5 rokov, Lukáško 2,5 roka

Prečítajte si: Noční „savci“ alebo Ako je to s nočným dojčením