Dieťa v manželskej posteli. Áno či nie?!

Mgr. Jarmila Hýroššová | 17. október 2016

Všetci mladí rodičia stoja pred otázkou: Kde má spať novorodenec? S mamou a otcom v jednej posteli? V kolíske vedľa nich?

U primitívnych národov sú bábätká v neustálom telesnom kontakte s matkou alebo inými blízkymi osobami. Spanie s rodičmi v jednej posteli patrí k tomu. Z vlastného rozhodnutia potom deti opúšťajú rodičovskú posteľ vo veku dvoch až troch rokov.

V protiklade k tomu zažívajú bábätká u moderných západných národov traumatické odlúčenie od matky už krátko po pôrode. Dieťa sa telesne izoluje už tým, že je na určitú dobu umiestňované do izb& pre novorodencov. Musí samo zaspať, často po tom, ako sa k spánku preplakalo. Evolúcia však na toto dieťa nepripravila.

Iné teórie nájdeme v mnohých príručkách zdravia a výchovy:

„Spiaci novorodenci a dojčatá nepatria do rodičovskej postele, najmä nie v noci, a to či už bez dohľadu alebo spoločne s rodičmi. Nezriedka sa stáva, že rodičia v spánku svoje dieťa pridusia, okrem toho tu hrozí riziko, že dieťa spadne z postele.“

Čo je teda potom správne? A čo robiť, ak aj malé deti neustále rady zaspávajú a prespávajú v posteli rodičov?

Patent na to neexistuje. Ale čo je dobré pre vás a vaše dieťa, to je správne!

Kde má spať novorodenec?

Všetci mladí rodičia stoja pred otázkou: Kde má spať novorodenec? S mamou a otcom v jednej posteli? V kolíske vedľa nich? Alebo je lepšie, ak spí hneď od začiatku vo vlastnej posteli v detskej izbe? Mnohí sú bezradní, lebo odborné rady, rodina a priatelia zastávajú rôzne pozície. Pritom je rozhodnutie vlastne úplne jednoduché:

Najlepšia možnosť na spanie pre rodinu je taká, pri ktorej sa všetci členovia rodiny cítia najpríjemnejšie.

Kto chce mať teda bábätko pri sebe v posteli, napríklad kvôli tomu, aby ho mal v blízkosti, aby si zjednodušil nočné dojčenie, tak ako je to len možné, ten by to mal urobiť. Spávať so svojím potomkom bolo u našich prarodičov úplne normálne.

Práve bábätká, ktoré v noci vyžadujú prsník alebo fľašu, sú v maminej (alebo otcovej) blízkosti dobre zaopatrené. Nemusia dlho plakať, kým sa uspokojí ich požiadavka. Pre beztak unavené mamičky to môže mať výhody. Dieťa pije bez toho, aby sa mama úplne prebrala. Deti potrebujú a užívajú si telesnú blízkosť svojich rodičov. Dotyky v spánku, zvuky a šumy dôverne známej osoby alebo dych pôsobia upokojujúco na dieťa – a tým aj na rodičov.

O rizikách spoločného spania v jednej posteli sa už popísalo veľa, vedecké dôkazy však nejestvujú. Človek, ktorý neužíva lieky na spanie alebo upokojenie, nie je pod vplyvom alkoholu alebo drog, nemôže svoje dieťa pritlačiť alebo zadusiť.

Pravidlá spania s dieťaťom v spoločnej posteli

Aby sme však vylúčili možné zdroje nebezpečenstva, mali by sme dávať pozor na nasledovné:

Posteľ, v ktorej spáva bábätko, by nemala mať na strane hlavy ani nôh žiadne latky s medzipriestormi. Dieťatko by sa tam mohlo zaseknúť alebo dokonca zaškrtiť.
Matrac by mal zapasovať presne do postele, aby dieťa nemohlo uviaznuť v štrbine medzi matracom a rámom.
Vyhnite sa hrubým, ťažkým prikrývkam a vankúšom.
Dajte pozor na priestor medzi posteľou a susediacou stenou, kde by si dieťa mohlo zaseknúť hlavu alebo ruku.
Dobrá alternatíva je malá detská postieľka hneď vedľa manželskej postele. Dieťa je tak v tej istej miestnosti, možno dokonca na jednej výškovej úrovni s rodičmi a v dosahu rodičovských rúk, nachádza sa však vo svojom vlastnom spacom priestore.

Komu sa to však zdá príliš obťažujúce, keď sa dieťa začne rozťahovať v posteli, kto sa cíti ako pár rušený, ten nemusí mať zlé svedomie, ak dieťa premiestni do jeho vlastnej postieľky.

Problémom sa však stáva, ak sa spanie s rodičmi už stalo zvykom a rodičia chcú s tým urobiť koniec. Potom treba mať veľa trpezlivosti, lebo zvyknúť si na nové podmienky vyžaduje čas.

Ak je dieťa dosť veľké, môžeme blížiaci sa odchod zo spoločnej postele vysvetliť: „Ty si teraz už taká/-ý veľká/-ý, že ani jeden z nás nemá v tejto posteli dosť miesta. Okrem toho chce byť aj mamina s ocinom niekedy sama.“

Vlastnú posteľ by sme mali dieťaťu spríjemniť tak, ako sa len dá. Pekne zariadená detská izbička, útulné miestečko na spanie, posteľná bielizeň vybraná samotným dieťaťom a nové plyšové zvieratko môžu pri tom pomôcť. Čím viac sa detská postieľka a aj k tomu patriaca izba integrujú do všedného života a čím častejšie sa tam rodičia s deťmi zdržiavajú, tým je prechod do vlastnej postele jednoduchší. Rituály na dobrú noc (spievanie, čítanie rozprávok, rozprávanie si zážitkov a pod.) uľahčujú zvykanie si na vlastnú izbu. Deťom treba vyhovieť aj v takých prianiach, ako je len privretie dverí a nie ich úplné zatvorenie alebo zažaté svetlo na chodbe.

Zlé svedomie by rodičia v žiadnom prípade mať nemali – ani vtedy, ak si chcú užívať spoločnú posteľ, ale ani vtedy ak sa o tento priestor s dieťaťom nechcú deliť. Neexistuje žiadne jednoznačné „pro“/pre, ale ani jednoznačné „kontra“/proti.