Ak na jednotky musí dieťa vynaložiť veľké úsilie, je to mrhanie energiou a potenciálom
Deti sa často pozerajú na vysvedčenie cez oči svojich rodičov, preto je veľmi dôležité, aký postoj zaujmú práve oni. Je dôležité oddeliť výkon od samotného dieťaťa. To, že má známku 3 alebo 4, neznamená automaticky, že je alebo bude zlý človek.
Ak to dieťaťu nie je vysvetlené, môže si túto predstavu samo zafixovať. Pre príliš citlivé a úzkostlivé dieťa môže aj dvojka predstavovať koniec sveta. Nie je pravda, že to, či ho ľudia budú alebo nebudú mať rady, závisí od jeho výkonu.
Zlá známka ≠ zlý človek
„Trestanie, vysmievanie alebo ponižovanie dieťaťa za zlé známky alebo vysvedčenie môže viesť, okrem nízkeho sebavedomia, aj ku klamaniu a niekedy až k útekom z domu. Dieťa je treba motivovať pozitívne, negatívna je preňho už samotná zlá známka. Horšie výsledky však nebagatelizujme – „to nič nie je, na známkach nezáleží a pod.“), dieťa by to mohlo čítať ako signál, že sa naozaj nemusí vôbec snažiť. Treba oceniť, podporiť, prejaviť porozumenie pre to, že je dieťa smutné a povedať, že podľa vás je to skvelý výsledok,“ upozorňuje psychologička Mgr. Štefancová Gregorová.
Málo sa poukazuje na to, ako sa dieťa správa. Mnoho detí je vedomostne slabých, ale pomáhajú druhým, sú empatické, zastanú sa spolužiakov.
Polročné vysvedčenie: RADY pre rodičov
VZŤAH medzi žiakom a učiteľom
„U menších detí, najmä prváčikov sú vysvedčenia hlavne motivačné. Aby neboli znechutené do ďalších rokov. Neskôr sa známky, samozrejme, menia, pribúdajú lepšie, aj horšie. Sú deti, ktoré plačú, ak dostanú dvojku, sú deti, ktoré sa tešia, že majú trojky. Je to veľmi rôzne. Závisí to aj od prostredia, v akom vyrastajú, od rovesníkov, s ktorými prichádzajú do kontaktu.
Veľmi veľa závisí aj od interpretácie pani učiteľky – či niekomu povie povzbudzujúce slová, čo všetko je za tou známkou schované, čo všetko dieťa zvládlo. Aj na bežných školách sa zvykne dopĺňať vysvedčenie slovným hodnotením, čo veľmi oceňujem. Aby dieťa vedelo, čo je za jednotkou, dvojkou či inou známkou schované. Čo zvládlo a kde má svoje limity,“ hovorí Mgr. Pavlína Bartková, školská psychologička.
Staršie deti sa delia akoby na dve skupiny. Niektorí to majú vyslovene „v paži“, vysvedčenie nevnímajú ako niečo dôležité. Ale aj medzi tínedžermi sú deti, ktoré sú prehnane ambiciózne alebo zamerané na výkon. Pomerne časté sú u nich úzkosti z písomiek a hodnotenia.
PaedDr. Katarína Blaščáková, učiteľka a špeciálna pedagogička, hovorí o dôležitosti vzťahovej väzby medzi žiakom a učiteľom: „Ak deti majú rady učiteľa, snažia sa viac. Ak majú učiteľa, ktorého „nemusia“ a ešte k tomu predmet, čo nemajú rady, neriešia vôbec nič. Učiteľ a dieťa musia mať medzi sebou pozitívny vzťah, minimálne, aby sa tolerovali. Ak raz dieťa nenávidí učiteľa alebo cíti dlhodobo negatívnu emóciu, padá celý proces učenia. Učiteľ dokáže veľmi veľa.“
Byť dobrý VO VŠETKOM?
„Neľúbim ťa, lebo si doniesol domov zlú známku“ – takýto postoj nie je správny. Určite treba s dieťaťom hovoriť o tom, v čom je dobré, jedinečné. „Málo sa poukazuje na to, ako sa dieťa správa. Mnoho detí je vedomostne slabých, ale pomáhajú druhým deťom, sú empatické, zastanú sa spolužiakov. Stále je kladený dôraz len na vedomosti, ale nehovorí sa o iných kvalitách, ktoré sú veľmi dôležité pre život. O emocionálnej inteligencii (EQ), ktorá je často dôležitejšia než známe IQ,“ dodáva Mgr. Pavlína Bartková.
„U detí je dobré rozvíjať a podporovať ich schopnosti, ale určite to netreba brať úplne doslovne. Ak dieťaťu vôbec nejde slovenčina, necháme to tak. Odporúčam hľadať iné spôsoby učenia sa, podnecovať dieťa k tomu, aby ho to bavilo. To, že nebude dobré vo všetkom, je v poriadku,“ poznamenáva Mgr. P. Bartková. „Ako rodič môžem dieťaťu vysvetliť, že každému z nás ide lepšie niečo iné a niečo zasa menej. Môžem hovoriť o tom, že napr. ja som sa trápila s matematikou, každý rok som si opravovala známky a tiež som z toho bola niekedy smutná. “ dodáva Mgr. Dáša Štefancová Gregorová.
Učiteľka odkazuje rodičom: Známka neurčuje hodnotu vášho dieťaťa
SAMÉ JEDNOTKY za každú cenu
„Pokiaľ na veľmi dobré známky musí dieťa vynaložiť veľké úsilie, je to v podstate mrhanie energiou a potenciálom. Niekedy je to tak, že radšej pár dvojok a nech sa venuje tomu, čo ho baví, ako vydreté samé jednotky, ale na to, na čo má talent, mu už nezostáva čas ani chuť,“ pripomína Mgr. Štefancová Gregorová.
„Porovnávanie známok a celkovo detí navzájom významnou mierou záleží od nás rodičov. Začnem už len tým, že je všeobecne dané, že jednotka je tá najlepšia známka. Prečo? V bežnom školskom systéme je to tak nastavené, že to sú tí „najlepší“. Máloktorý rodič si povie, že je super, že jeho dieťa má trojku. Každý chce pre svoje dieťa to najlepšie, to je prirodzené. Ale otázka znie, čo je to najlepšie.
Často za mnou prichádzajú rodičia s tým, že ich dieťa je perfekcionista, snaží sa byť dokonalé, je úzkostné, vystresované. Pri rozhovore rodičia tvrdia, že dieťa nestresujú, že nepožadujú od neho viac, než sú jeho možnosti. Aj vidíte, že sú úprimní. Často prichádzam s otázkou: Nesnažíte sa byť vy dokonalí? Máte dokonale upratané, nikde žiadna smietka, zrnko prachu... Možno sa hneváte, ak to tak nie je. Alebo sa doma nerozprávate medzi sebou o tom, čo všetko ste dokázali v práci? Ako ste dnes uspeli? Čo chcete dosiahnuť?
Sú to len maličkosti, ale deti to vnímajú, že mamka a ocko sa snažia. Veď všetko tak zvládajú. Aj ja chcem byť taký/á. Rodičia sú vzorom a možno netlačia na dieťa, nevravia mu: Musíš mať samé jednotky. Stačí, že sú dokonalí v niečom, čo si všíma dieťa. A, samozrejme, to už sa potom prenáša do triedy a spolužiaci sa porovnávajú, je to normálne a prirodzené. Je potom na nás dospelých, rodičoch, učiteľoch, okolí, ukázať dieťaťu, že každý sme dobrí v niečom inom a nie sme navzájom predsa o nič horší,“ uzatvára zo svojej praxe Mgr. P. Bartková.
Naši odborníci: Psychologička Mgr. Dáša Štefancová Gregorová a školská psychologička, Mgr. Pavlína Bartková.