Tipy, ako u dieťaťa podporovať pozitívny postoj a tým i vďačnosť

Tipy, ako u dieťaťa podporovať pozitívny postoj a tým i vďačnosť
27.1.2017 v kategórii Dieťa, autor Redakcia, foto: istockphoto.com

Jedno je isté: Ten, kto je vďačný, má zo života viac. Lebo vďačnosť sa zakladá na pozitívnom postoji. A ten robí deti bezstarostnými a šťastnými.

Naučte deti poďakovať

Takýto postoj podporujú rituály ako ďakovná modlitba pri stole alebo večerné reflektovanie dňa. Rodičia by mali pri tom deti nasmerovať na pekné zážitky a skúsenosti. Optimistickým deťom totiž padne ľahšie povedať srdečné „ďakujem“ ako malým hundrošom, ktorí na všetkom vidia chybu. Rodičia sú im pri tom najlepšími vzormi. 

Používajte frázy vďačnosti v každodennom živote tak často, ako je to možné

  • Ďakujem...
  • Vážim si...
  • Páčilo sa mi...
  • Mohol by si mi, prosím ťa...
  • Ocenil/a by som...
  • Som vďačný/á za to, že...
  • Vážim si ťa...

Vyjadrite dieťaťu vďaku za obohatenie vášho života

„Je perfektné stráviť s tebou popoludnie.“ „Som šťastná, že ťa mám.“ To, ako sa budete správať voči vášmu dieťaťu, je preňho vôdzkou pre jeho vlastné správanie.

Prečítajte si: Ako sa dieťa učí empatii

Postoj k iným ľuďom

Dieťaťu môžete byť vzorom i tým, ako sa správate voči iným ľuďom. Ide o to, či vyjadrujete vďaku, viete sa podeliť a zaujímate voči iným priateľský postoj. Deti budú opakovať to, čo okolo seba vidia, počujú a zažívajú.

Obdivujte veci vôkol seba

Zastavte sa častejšie na chvíľu a obdivujte so svojimi deťmi mimoriadne pekné kvety, chrobáky, pavúkov, motýle, malú mačku, ktorá spokojne pradie, pekné útvary z oblakov na oblohe, západ slnka. Tento obdiv podporuje vedomie vyššej sily, ktorej môžeme byť za takéto nádherné výtvory vďační.

Ty si pre mňa dôležitý

Buďte pozorní k záľubám a záujmom vášho dieťaťa. Príklad: Keď sa v poslednom čase hrá váš syn takmer výlučne so svojím rytierskym hradom, určite sa poteší, ak mu napríklad prinesiete trochu sena pre jeho drevené koníky.

Dôležitejšie ako seno je ale to, že mu touto malou pozornosťou vyjadríte nasledovné: „Ty si pre mňa dôležitý. Páči sa mi, že sa hráš s rytierskym hradom. A ja ti týmto malým gestom ukazujem, že som k tebe empatická a rozumiem ti.“ A to je hodnotnejšie ako akýkoľvek materiálny darček.

Prečítajte si: Význam intuície vo výchove

Deti nemusia mať všetko

Učte svoje deti, že nemusia vždy dostať všetko, po čom ich srdce piští. Deti, ktoré si môžu kúpiť hračku zakaždým, keď vstúpia do obchodu, majú tendenciu vyrastať bez vďačného postoja.

Myslieť s láskou na iných

Premyslite si spolu s dieťaťom, komu by ste mohli v najbližšej dobe urobiť radosť: „Stará mama sa určite poteší, ak jej napíšem list a priložím k nemu vlastnoručne nakreslený obrázok. Lebo ona je k nám vždy taká milá.“ A ocko bude určite nadšený, keď si na stole pod svojím tanierom nájde lístoček, na ktorom stojí: „Ocko, ľúbim ťa! Tvoj Tomáš.“

Dieťa sa nepoďakovalo alebo nepoprosilo? Urobte to zaňho!

Ako sa ale zachovať v situácii, ak sa vaše dieťa zabudlo niekomu poďakovať alebo svoje priania neformulovalo v tvare prosby? To sa stáva veľmi často, lebo deti sa ešte diplomacii, taktnosti a jemnocitu musia učiť. Keď vaše dieťa považuje tričko, ktoré mu priniesla teta, za nemoderné a v podstate očakávalo hračku, padne mu zaťažko skrývať svoje sklamanie, nehovoriac o tom, že nedokáže predstierať radosť a vďaku.

Tu je dôležité, aby ste vy dieťa zastúpili a ocenili, príp. vyjadrili uznanie druhému človeku, na ktoré váš syn alebo dcéra zabudli. Slovíčko „ďakujem“ od nich nežiadajte nasilu, ale môžete sa v zastúpení dieťaťa poďakovať a ukázať, že aspoň vy sa tešíte z láskavosti známych.

Vhodnejšie ako deti kompromitovať a ponížiť, je o niečo neskôr sa s nimi otvorene porozprávať. Vtedy môže (a malo by!) nasledovať ĎAKUJEM v akejkoľvek forme samo od seba, napríklad tým, že dieťa tete zatelefonuje, napíše jej SMS-ku alebo si pri nasledujúcej návšteve tričko oblečie a hrdo sa v ňom predvedie.
Časom sa junior stane automaticky vnímavejším a bude myslieť častejšie na „ďakujem“ a „prosím“ sám od seba. Hoci bude prinesený darček považovať za totálne nemožný. 

Chyby pri výchove k vďačnosti

Povedz tete „ďakujem“ alebo „čo máš povedať?“, príp. „ako znie to čarovné slovíčko?“ – existuje veľa spôsobov, ktorými deti často vyzývame, aby sa poďakovali, hneď ako sa naučia hovoriť svoje prvé slovo. Veľa rodičov si myslí, že takto sa deti naučia byť vďačné a budú vedieť vyjadrovať svoju vďaku.
Prečítajte si: Láska je viac ako slovo: 5 spôsobov vyjadrenia lásky podľa Garyho Chapmana

Ale naučia sa to deti tým, že im budeme hovoriť, čo majú robiť? Pamätáte si ešte, ako ste sa ako deti cítili, keď vám dospelí pripomínali, že máte hovoriť „ďakujem“ či pozdraviť sa? Nebolo to trápne a ponižujúce?

Odborníci nás pred takýmito spôsobmi varujú. Oveľa účinnejšie ako nútiť deti vyslovovať tieto ďakovné frázy je príklad rodičov. Lebo vynútené „ďakujem“ má s úprimnou vďačnosťou asi toľko spoločného ako pes so znášaním vajec. Navonok síce prebehne zdvorilostný rituál, často však na úkor detí. Tie sú potom prinútené:

  • poďakovať sa za veci, ktoré ani nechcú
  • sú vytrhnuté zo svojho ďakovného pohľadu, lebo očakávané slovíčko neprišlo dostatočne rýchlo
  • sú vytrhnuté zo svojej radosti, lebo musia pôsobiť zdvorilo
  • sú vystavené napomínaniam
  • často sú donútené povedať „ďakujem“ vydieraním „ak nepoďakuješ, nič nedostaneš“

Aj toto je prejav vďaky

Ozajstnú vďačnosť nám deti ukazujú svojím vlastným nádherným spôsobom. Ide napríklad o:
  • žiariaci pohľad
  • krátke pohladenie
  • spontánne objatie
  • spontánne výskanie
  • ďakovné slovíčko, ktoré často príde až po dlhšom čase, ale samo od seba

Deti majú množstvo spôsobov, ktorými vyjadrujú vďačnosť a my dospelí by sme sa mali naučiť vnímať ich a prijímať. Vidieť a cítiť radosť detí, to by nám dospelým malo na začiatok stačiť.

Slušnému správaniu, teda aj vďačnosti sa učia deti najmä príkladom v rodine. Rodičia nemôžu čakať, že sa ich dieťa bude vedieť poďakovať alebo poprosiť, ak to sami nerobia.  Ak ale vieme byť my sami vďační a slovko „ďakujem“ je pre nás radostným kľúčovým slovom v živote, budú to naše deti po nás opakovať. Bez rozkazov, napomínaní či dokonca vydieraní. 

Prečítajte si: Deti sú zrkadlo. Bohužiaľ alebo našťastie?