10 vecí, ktoré sa od detí môžeme naučiť

10 vecí, ktoré sa od detí môžeme naučiť
22.4.2016 v kategórii Dieťa, autor Mgr. Jarmila Hýroššová, foto: istockphoto.com

Aby sme znovu objavili schopnosti dieťaťa sami v sebe, musíme vedieť preniknúť do detského sveta. Podľa psychológov to má pozitívny efekt na našu psychiku a môžu sa dokonca aktivovať nervové spojenia, ktoré doteraz neboli využívané.

1. Choďte na maximum

Príklad toho, čo môžu dospelí „odkukať“ od detí: Zabudnite na to, že sa dá zvládnuť 100 vecí naraz. Robiť všetko súčasne – „z každého rožka troška“ – vedie k povrchnosti a k stresu. Skutoční majstri sa oddávajú svojim úlohám a zabúdajú na všetko okolo seba. Keď sa dieťa do niečoho zahĺbi, a je úplne jedno, či je to pri kreslení, hre, alebo pozorovaní, je vo svojom vlastnom svete, nevníma nič navôkol – a tak je to dobre. Pokúste sa aj vy splynúť s nejakou úlohou a uvidíte tú zmenu.  

2. Čestnosť

Diplomacia je deťom cudzia. Vyslovia často to, čo si my o niektorých prítomných osobách len pomyslíme – a to nefiltrovane. Niekedy nás tým dostávajú do nepríjemných situácií. My im to zväčša s úsmevom odpúšťame, veď sú to v konečnom dôsledku deti. My sme však iní. Samozrejme, že by ste teraz nemali vašej susede povedať rovno do očí, že jej účes vyzerá ako opustené vtáčie hniezdo. Nenahovárame vás na to, aby ste zabudli na taktnosť pri kontaktoch s inými ľuďmi, ale napriek tomu by trochu detskej úprimnosti mohlo mnohým dospelým priniesť úžitok. Namiesto toho, aby sme diplomaticky „chodili okolo horúcej kaše“, vedú úprimné výpovede k riešeniam a uvoľneniu situácie.

3. Tvrdohlavosť a výdrž

Keď dieťa pri pokusoch o prvé kroky spadne na zadok, neznamená to, že nikdy nebude vedieť chodiť. Lebo sa nenechá len tak ľahko odradiť ako by to bolo v prípade niektorých dospelých. Deti sa viac riadia heslom: „Nabudúce to už určite vyjde!“ Nehorekujú dlho a nevzdávajú sa – učia sa zo svojich neúspechov. Vlastnosť, ktorú ak si udržia čo najdlhšie, ich neskôr môže doviesť k úspechu – v štúdiu, kariére...

4. Umenie odpúšťať

Deti vedia dospelým a svojim rovesníkom mnohé veci odpustiť. Ak sa nám napríklad podarí rozplakať bábätko alebo malé dieťa, keď sme mu nechtiac ublížili, stačí ho zobrať do náručia, objať ho – a o pár minút je všetko v poriadku. Deti nám vedia mnohé naše chyby prepáčiť. Keby boli takíto i dospelí, bol by život pravdepodobne oveľa menej komplikovaný. Deti riešia i konflikty medzi sebou krátko a otvorene, na rovinu povedia, čo si myslia. Dospelí si skáču do vlasov, hádajú sa veľakrát i niekoľko dní a hádka končí malou vojnou, ktorá protivníkov ničí.

5. Zvedavosť

Deti dokážu za deň položiť aj tisíc otázok: „Prečo sneží?“, „Prečo sú banány žlté?“, „Prečo je Veľký piatok „veľký“?“ To môže liezť rodičom v stresujúcich okamihoch pekne na nervy, a pritom by si mohli práve dospelí ukrojiť od detí kúsok z ich túžby po vedomostiach. Mnohí totiž strácajú počas života svoju prirodzenú zvedavosť. Prečo je to tak? Skúste napodobňovať deti: jednoducho sa častejšie vypytujte na všetko, čo vás zaujíma. Pre ľudí, ktorí sa zaujímajú o veľa vecí, chcú spoznať veľa nového a neprijímajú všetko jednoducho ako fakt, ale sa neustále vypytujú, sa otvárajú stále nové a nové možnosti i riešenia.

6. Smiech od srdca

Iba deti nás dokážu zbaviť zdržanlivosti. Keď malé dieťa výska od radosti, dospelí sa „nakazia“ a smejú sa spolu s ním. V každodennom živote však na smiech často zabúdame. A pritom je taký zdravý!

Deti sa smejú až 400x denne, dospelí v priemere len 15x.

7. Zmena  perspektívy

Čím sme starší, tým sa vieme ťažšie vžiť do iných ľudí. Deti to vidia inak: v jednom momente sú ornitológovia a hneď vzápätí stavbári, lupiči bánk alebo policajti. Pritom by sme aj my vedeli lepšie pochopiť iných ľudí a vyhli by sme sa mnohým konfliktom, keby sme sa pokúsili vymeniť si s niekým rolu – aspoň v našej mysli. Skúste sa na určitý problém pozrieť z iného uhla pohľadu, z inej pozície. Možno sa vám otvorí celkom iná perspektíva riešenia a vnímania druhého človeka.

8. Prekračovanie hranice

Či už v práci, alebo bežne počas dňa: v spoločnosti sa snažíme pohybovať v rámci určitých pravidiel. Deti ich však ešte nepoznajú (alebo poznajú len čiastočne), preto robia to, čo im spôsobuje radosť. Akoby to však nestačilo, chcú nás stiahnuť so sebou. Chcú sa s nami šmýkať po zábradlí alebo kričať v kostole, lebo sa to tam pekne ozýva. V otáčacích dverách sa chcú hrať na kolotoč, v obchode na schovávačku, biele steny chcú počarbať pastelkami a v lete túžia spievať koledy na pláži, v zime sa zasa brodiť snehom s plutvami na nohách.

A pýtajú sa, či aj mama musí jesť trávu, aby sa do jej pŕs dostalo mlieko, či mal aj Ježiško zadok alebo či musí aj pápež chodiť na záchod. Takúto dychtivosť po činoch, takýto „neporiadok“ vo vnímaní a takéto myšlienky si my dospelí väčšinou zakazujeme. Ale mali by sme si uvedomiť, ako silno sme niekam zatlačení v predpísaných aranžmánoch nášho myslenia a konania.

9. Fascinácia a údiv

„Všetko poznám, tu som už bol, to som už skúsil, je to celkom OK.“ Takto znejú typické reakcie dospelých. Bábätku alebo malému dieťaťu túžba po zmene nič nehovorí. Deti sa vedia tešiť z tých istých hračiek, plyšákov alebo prírodných fenoménov vždy znova a znova – a síce tak, ako keby to bolo po prvýkrát. Objavujú v nich stále nové a nové veci. Rovnako všetky maličkosti, ktoré dospelí často prehliadajú, majú pre ne obrovskú hodnotu. Pre deti je život fascináciou a neustálym údivom, pre dospelých často iba rutinou.

10. Počúvanie

Dospelí sa často ponáhľajú. Od jedného termínu k druhému. A pekné malé veci tak v živote prehliadajú. A práve takisto sa mnohí dospelí odnaučili počas svojho života schopnosti niekoho skutočne počúvať. Menšie deti, naopak, venujú slovám rodičov plnú pozornosť. Načúvajú (často s otvorenými ústami), keď im rodičia niečo rozprávajú. Vlastnosť, ktorá by pomohla mnohým dospelým lepšie pochopiť, ako sa majú ich kolegovia, priatelia, známi a čo momentálne potrebujú.

Jedno cvičenie na záver:

Maliar Matisse trafil klinec po hlavičke, keď povedal, že človek by nemal zabudnúť vidieť svet očami dieťaťa. Pokúste sa pozorovať a vnímať veci a udalosti očami dieťaťa. A to veci všedné, známe. Ako keby ste ich ešte nikdy nevideli. Stačí, ak to vyskúšate aspoň na jeden deň.
Ja som sa o to pokúsila. A to najvzrušujúcejšie na tomto cvičení je, že človek si uvedomí, koľko „malých zázrakov“ a fascinujúcich vecí existuje okolo nás. Tieto ale my dospelí nevidíme, lebo sa pre nás stali samozrejmými.