Prečo deti žalujú?

Prečo deti žalujú?
15.1.2017 v kategórii Batoľa, autor Mgr. Jarmila Hýroššová, foto: istockphoto.com

Prečo deti žalujú? Ako reagovať na žalovanie? Nie je žalovanie ako žalovanie...

Pre rodičov, vychovávateľov, učiteľov sú to veľmi známe situácie. Deti sa sťažujú na iné deti, žalujú. Ako sa zachovať v takýchto situáciách? Je riešením žalovanie striktne zakázať? Na jednej strane chceme, aby naše deti neprezrádzali všetko na iné deti, na druhej strane nás musia bezpodmienečne informovať napríklad o tom, keď ich na ihrisku osloví nejaký cudzí človek – a pritom im ešte hovorí, že nemôžu nikomu nič prezradiť.

Ako reagovať na žalovanie?

Z vývinovej psychológie je známe, že deti v predškolskom veku s vysokou pravdepodobnosťou nemajú v úmysle „obžalovať“ iné dieťa. Ide im najmä o to, aby si presadili svoje záujmy a požiadavky. Perspektívu iného dieťaťa pritom neberú do úvahy. „Žalovať sa nesmie! Môžeš sa hanbiť, keď  žaluješ na iné deti!“ Alebo aj: „Nestaraj sa o druhé deti!“ – takéto výzvy ešte dieťa nevie spracovať, pretože mu to jeho dosiahnutý stupeň chápania nedovoľuje. Deti v tomto veku chcú od rodičov získať pomoc a podporu, keď sa sťažujú na iné deti. Tu si rodičia musia zvážiť či je ich zásah žiaduci, alebo majú podporovať samostatnosť detí?

Príklad:
Ak sa napríklad štvorročný Benjamín sťažuje, že ho o tri roky starší súrodenec nechce zobrať na detské ihrisko, mali by rodičia zasiahnuť. Pretože mladšie dieťa pravdepodobne čelí bezradne prevahe staršieho súrodenca.
Ak sa však dvaja bratia vo veku štyroch a piatich rokov chcú hrať s tou istou hračkou a jeden z nich sa sťažuje: „Mami, Peťo mi nechce dovoliť pohrať sa s traktorom!“, v takejto situácií môže mama deti vyzvať k tomu, aby sami našli cestu, ako sa spoločne pohrať s traktorom.

Nie je žalovanie ako žalovanie

Najdôležitejší tip, ako sa v takýchto situáciách zachovať, znie: Predtým, ako nepremyslene začnete konať, porozmýšľajte, prečo vaše dieťa žaluje. Čo chce získať?  „Skutková podstata“ môže byť tá istá, ale úmysel dieťaťa rôzny. Od zámeru dieťaťa závisí potom aj reakcia dospelého.

Na objasnenie dva príklady:

Viktorkova sestra Sofia rozpráva mame, že brat si zobral čokoládu bez toho, aby sa spýtal. Matka intenzívne počúva, ako sa Sofia sťažuje na brata. Slovíčkami ako „áno, hm, aha“ prejaví záujem o to, čo jej dcéra hovorí. A tak motivovaná týmito impulzmi, začne hovoriť podrobnejšie a mama môže odhaliť prvé úmysly.

Môže zasiahnuť aj Sofiine city tým, že sa jej opýta: „Hnevá ťa, že tvoj brat si zobral čokoládu bez dovolenia?“ „Nie, iba som ti to chcela povedať.“ Sofiin úmysel je jasný. Chce „potopiť“ brata, aby sa mohla mame zalíškať. Medzi riadkami hovorí: „Pozri, on je ten zlý, ale ja som tá dobručká, milučká!“ Ale odpoveď „Nie, bojím sa, že už sa mi z tej čokolády neujde.“ zas poukazuje na úplne iný motív: ide vlastne o prosbu, aby si aj ona mohla vziať čokoládu. „Mám strach, aby Viktor nebol taký tlstý ako ocino.“ To je do tretice ďalší motív. A možno i obava, ktorú dievčatko už veľakrát počulo od mamy.

Správanie, ktorým sa deti chcú len zalíškať rodičom a ukázať sa v lepšom svetle a ktoré nachádzame často u súrodencov – rivalov, by nemala mama tolerovať (ide o prvý motív). Odpovedať môže asi takto: „Do toho sa ty nemiešaj, Viktorka vychovávame ja s ockom, nie ty.“ Ale pozor! Tieto slová by nemali význam, ak by ste teraz začali hovoriť o „krádeži čokolády“. Lebo vtedy by Sofia predsa len nadobudla pocit zadosťučinenia. Ak ste v takýchto situáciách presvedčení, že musíte žalovanie pokarhať, potom musíte dať na jednej strane pozor na to, aby „žalobaba“ z toho nič nezískala, na druhej strane musíte dať druhému „vinníkovi“  (Viktorkovi) najavo, že by ste aj sami prišli na jeho čin.

Druhý príklad:
Stanko a Miška sa hrajú v záhrade. V jednej chvíli dostane Stanko nápad, aby šli liezť po odkvapovej rúre na garáž, čo majú samozrejme zakázané. Miška mu to chce zakázať, ale Stanko už lezie hore. Tu uteká Miška za svojím otcom a informuje ho. Zradí síce Stanka, ale s úmyslom pomôcť mu. V tomto prípade by mal otec Miškino správanie pochváliť: „Dobre, že si mi to povedala, možno si zachránila Stanka pred zranením.“

Prečo deti žalujú?

  • Chcú na seba upútať pozornosť.
  • Chcú sa samy vyhnúť trestu a získať zdanlivú odmenu.
  • Chcú vzbudiť neúctu k druhému alebo sa pomstiť.
  • Žalovanie môže byť sprievodným znakom impulzívneho správania detí, kedy majú nutkavú potrebu o všetkom, čo sa deje naokolo, informovať.

Recept: Aktívne počúvať...

Aktívne počúvanie, tak, ako sme to vyššie popísali v prípade Soninej a Viktorkovej mamy, je najlepšou cestou k tomu, aby sme deti viedli k samostatnosti. Ide o to, že prerušíme na chvíľu svoju prácu, vypočujeme si dieťa do konca, neskáčeme mu do reči, ale hlavne sa mu nevysmievame a neponižujeme ho. Pretože takýto rozhovor neposkytuje riešenia, oveľa viac vsádza na dôveru dieťaťa, aby si dokázalo vyriešiť svoje „záležitosti“ samo. A tak deťom dodávame odvahu, aby prevzali iniciatívu do svojich rúk. Deťom budú ich emocionálne reakcie a motívy žalovania jasnejšie vtedy, ak sa rodičia budú pri aktívnom počúvaní dotýkať aj ich citov. Deti získajú vďaka takýmto rozhovorom emocionálne kompetencie – dôležitý základ pre sebavedomie a samostatnosť.

Čítajte tiež: Výchova podľa príručky

Ak v protiklade k tomu dávajú rodičia príkazy, varovania, rozkazy a rady, narúšajú tak začiatky budujúcej samostatnosti. Odpovede pri hádkach súrodencov o hračky typu: „Vezmi si inú hračku! Ak sa neviete hrať spolu, potom pôjdete každý do svojej izby!“ alebo „To si nemôžem ani v pokoji prečítať noviny? Počkajte, keď dočítam!“ Takéto neefektívne odpovede môžu mať na deti negatívny vplyv, konkrétne na vývoj ich predstáv o sebe. Dieťa, neustále bombardované takýmito posolstvami, sa bude pokladať za zlé, neposlušné, lenivé, nerozumné, neohľaduplné, nemilé...

Pozrite si tiež: 8 vecí, ktoré by ste svojim deťom nemali hovoriť

Ale jestvuje aj druhá stránka veci: „Ak budem takto konkrétne reagovať na každú sťažnosť a obvinenie mojich troch detí a zakaždým ich aktívne počúvať, večer nebudem vedieť, kde mi hlava stojí.“ Tak by reagovali mnohí vystresovaní rodičia. Aj rodičia majú právo na voľnosť a možnosť v pokoji sa venovať chvíľu svojim záľubám. Ak napríklad chodí dieťa už po pár minútach mame žalovať na brata alebo sestru, že sa s ním nechcú hrať tak, ako ono chce, môže urobiť mama žalovaniu koniec. „Už tretíkrát žaluješ na svojho brata a to ma hnevá, lebo si chcem v pokoji dočítať noviny.“ V tejto konfrontácií by si dieťa malo uvedomiť aj potrebu matky.

Podľa psychologických výskumov majú takéto reakcie rodičov paradoxné následky. Počiatočné dlhé rozhovory s deťmi sa postupne skracujú, lebo deti sa stávajú samostatnejšími. Navyše sa tak deti učia spoznávať potreby rodičov a rešpektovať ich. Ba oveľa viac: Takéto rozhovory sú čím ďalej, tým viac otvorenejšie, srdečnejšie a autentickejšie. A to je dobrý základ pre vzájomné dobré vychádzanie.

„Chronické“ žalovanie

Sú deti, ktoré žalujú extrémne často. Niekedy môžeme nadobudnúť dojem, že nič iné ani robiť nevedia, len celé dni žalovať. Napriek tomu majú ale na takéto správanie určite dôvod a u rodičov a vychovávateľov hľadajú pomoc, a nie odmietnutie. Veľakrát ide o odzrkadlenie niečoho, čo sme vo výchove urobili zle, príp. sme to zanedbali.

Prečítajte si tiež: Keď sa dieťa nechce hrať s inými...

Môže ísť napríklad o situácie, kedy nastolíme určité pravidlá, ale netrváme dôsledne na ich plnení. Deti sa potom logicky pýtajú, prečo je to tak. Niektoré deti sa zase napríklad necítia isto v kolektíve a trpia nízkym sebavedomím. Vtedy využívajú časté žalovanie na to, aby upútali na seba pozornosť. Deti, ktoré majú z domu veľmi presne stanovené normy, čo sa smie a čo nie, môžu niekedy žalovaním reagovať na konfrontáciu svojej domácej skúsenosti s dianím v škôlke alebo škole.

Dopady častého počúvania „Nežaluj!“

Ak sa dieťaťu udeje nejaká krivda, ujma či bolesť, ono to vníma ako určitý žiaľ. A keďže si nevie samo poradiť s týmto žiaľom, obracia sa na nás dospelých.

Rodičia si ani neuvedomujú veľakrát, že ak dieťa za nimi príde a žaluje, je to vlastne pre nich akýmsi vyznamenaním. Ak by sa obrátili na iných dospelých, a nie na nás, tak to svedčí o tom, že  nám už nedôverujú, lebo sme ich sklamali (napr. sme ich často odbíjali slovkom „Nežaluj!“, alebo sme ich zosmiešňovali, príp. dávali najavo, že si za každý problém môžu vždy len samy).

V dospelosti môžu byť dôsledky príliš častého počúvania tohto rozkazu ešte ďalekosiahlejšie.

Môžu nastať dva prípady:

  • 1. Človek nevie prijať svoj žiaľ a bude robiť všetko preto, aby ho okamžite dostal mimo seba, aby ho vylúčil zo svojho života. Môže sa teda brániť útokom a ako nástroj môže pritom používať pomstu. Z takýchto ľudí potom vyrastú „útočníci“, ktorí už ale postupom času nebudú riešiť obranu útokom, ale budú používať útok ako prví, aby sa tak vyhli možnému žiaľu.

  • 2. Človek prijme svoj žiaľ a bude si myslieť, že mu právom patrí a že si nič iné ani v živote nezaslúži. Takýto človek si necháva ubližovať, lebo si zvnútornil posolstvá rodičov z detstva, že za všetky problémy si môže sám. Takíto ľudia sa ľahko stávajú obeťami šikany, fyzického a psychického týrania.

Žalovanie v škole

Nikto nemá rád, ak ho v škole nazývajú žalobabou. Preto sa veľakrát deti boja vyhľadať pomoc u učiteľa. Aby sa toho nebáli, vypracoval psychológ Thomas Grüner definíciu žalovania v škole:

  • Kto prevezme úlohu učiteľa („Mišo si už zase nenapísal domácu úlohu!“), ten žaluje.
  • Kto za každé doberanie bez výstrahy uteká k učiteľovi, ten žaluje.
  • Žalobabou však nie je ten, kto svojmu „mučiteľovi“ jasne povie: „Ak neprestaneš, potom zavolám pomoc!“ Po takejto odpovedi je jasné, že si nenechám všetko páčiť a ak to bude nutné, zavolám si podporu. Ak to teda dopredu oznámi, dáva súperovi šancu reagovať na to, a teda nežaluje.

Rodičia sa môžu pokúsiť pomocou tejto definície deťom vysvetliť rozdiel medzi žalovaním a zmysluplným hľadaním pomoci.

Jestvuje nespočetné množstvo motívov, ktoré dieťa vedú k tomu, aby žalovalo. Majme ale na pamäti, že s každým problémom, hoci sa nám zdá veľakrát prehnaný, príde dieťa za nami a tým nám preukáže obrovskú dôveru (a tá je len jedna). Aj my dospelí sme veľakrát nútení hľadať pomoc, ak si už sami nevieme rady, a tak žiadame o radu kamarátov, lekárov, psychológov, sudcov a pod. A asi by sa nám tiež nepáčilo, keby nás títo ľudia vypoklonkovali odo dverí slovami: „Žalobaba žaluje, pod nosom si maľuje...“