Výbuchy hnevu

Dobrý deň,
mám syna Adama (4) a dcéru Hanku (3 mesiace). Problém mám s Adamom. Je to úplne normálny 4-ročný chlapec. Pre nezainteresovaného dokonca veľmi dobré dieťa. Takto Adamko pôsobí na ľudí a tak sa aj chová na verejnosti. Ibaže sú situácie, ktoré sa "totálne" vymykajú normálu. Neviem čo je spúšťačom jeho konania, pretože z úplne pokojného dieťaťa sa za sekundu stáva hysterické a neovládateľné dieťa. Uvediem príklad: Dnes sa šiel kúpať s babkou, pretože ja som bola s Hankou a ocino ešte nebol doma. Keď prišiel ocino domov tak babinu vystriedal, pretože to tak u nás večer chodí, že Adamka kúpe ocino. Dnes sa to však Adamkovi nepáčilo a dopadlo to tak, že bez toho aby to povedal, že to takto nechce spustil nekontrolovateľný krik, na ktorý nadväzovalo celé jeho "nepríčetné" správanie až pokiaľ nezaspal od únavy. Toto bol len jeden príklad, ale je mnoho takých situácii keď vybuchne a nikto nevie prečo. Upozorňujem, že príčina nie je Hanka. Tieto stavy mával dávno predtým ako sa ona narodila. A čo sa Hanky týka tú ma veľmi rád a nikdy som u neho nepocítila žiarlivosť.
Prosím Vás poraďte mi ako sa mám správať k svojmu synovi keď u neho nastane takýto skrat (alebo čo to je) a ako by bolo možné tomu predchádzať. Ďakujem

Dobrý deň,
chcela by som sa spýtať na Váš názor ohľadom správania môjho 8-ročné syna. Žiarlivosť sa začala prejavovať už počas môjho druhého tehotenstva, momentálne má dcéra 15 mesiacov a situácia sa stále viac vyhrocuje. Predtým bol veľmi pokojné a usmiate dieťa, neboli a nie sú s ním problémy v škole, taktiež sa dobre učí. Teraz je však veľmi mrzutý, náladový, v podstate mu nič nevyhovuje, často plače, kričí až to končí výbuchom hnevu.Túto reakciu vyvolá úplne hocičo, napr. že sme prišli po neho neskoro do družiny, alebo zase príliš skoro, alebo že sme ho zobudili ináč, ako si predstavoval... Keď sa mu snažíme situáciu vysvetliť, väčšinou nepočúva a vykrikuje, že nám neverí, že mu nechceme pomáhať a že ho nemáme radi. Ak ho necháme tak, trucuje niekedy viac ako hodinu, potom však príde a tvári sa akoby sa nič nestalo, pokúša sa byť milý a vtipný. S manželom sme rozdelili program tak aby sme s ním trávili viac času osamote aj spoločne. Snažíme sa ho motivovať, dni bez "scén" vyfarbujeme v kalendári a za 3 dni si môže vybrať odmenu (kino, výlet..) Zatiaľ to nepomohlo, skôr vyvolalo hnev, keď sme niektorý deň nevyfarbili a vinu zvaľuje na nás. Napriek tomuto k sestre je milý a teší sa z nej, snaží sa s ňou byť čo najviac.
Preto by ma zajímalo, akým spôsobom máme zistiť, čo vlastne cíti, keď nechce o tom hovoriť - prípadne či je nutná návšteva u odborníka? Taktiež či môže trvať takú dlhú dobu akceptovanie nového člena rodiny?
Vopred ďakujem za odpoveď.