prechádzky

Dobrý den.
Mám takýto problém s 2 a pol ročným synom:pri prechádzkach vonku-napr.v parku nikdy nechce kráčat so mnou držiac sa za ruku, vždy ide niekolko krokov predo mnou alebo za mnou. Ale toto mi až tak neprekáža. Co mi prekáža,je to, že odrazu sa rozbehne preč, dost daleko odo mna. Robieval to už skor, ja som akože ostala stát na mieste a volala som ho,on sa vačšinou spamatal, zlakol sa,že je sám, a pribehol naspat. Ale v poslednom čase hoci ho volám,tak sa ani neobzrie, beží daleko preč, vobec mu nevadí,že ma nevidí,neprejavuje žiadny strach že je na ulici sám,skrátka,akoby mu bolo úplne jedno,že zrazu mama nie je pri nom a že ma ani nevidí. Vznikajú z toho dost nebezpečné situácie-ked sa v parku rozbehne príliš daleko a smeruje k ceste. Ja samozrejme bežím za ním,aby napr.nepodbehol pod auto,ale tým sa to ešte zhoršuje a on beží ešte rýchlejšie. Niekedy mám pocit, že má z toho zábavu,že uteká a ja ho nahánam. Nemožem ho však nechat bežat a pritom sa pozerat ako sa rúti k ceste, kedže nejaví žiadnu tendeciu sa zastavit alebo vrátit.Prosím,poradte mi,ako ho od tohto zlozvyku odnaučit.Ako mu dat najavo,že toto nesmie robit? Som z toho dost neštastná a naše prechádzky začínajú byt dost stresujúce.Inak je to velmi vnímavý, šikovný a v iných veciach aj poslušný chlapček. Dakujem.

Dobrý deň, mám problém so 6 ročnou dcérou, ktorá v poslednom období z maličkosti chytí
záchvat hnevu, aby som Vám to opísali dávam, príklad: V našom okolí je ona sama v svojom veku, a potom sú len staršie deti. Ona je strašne rada medzi deťmi a chce sa im rovnať. Išla sa bicyklovať s dievčatami len s podmienkou že si dá prilbu. Lenže baby nemali prilbu a nechce ju ani ona. Lenže si nedala vysvetliť, že oni sú o 3 až 4 roky staršie od nej. Tak začala skákať ona ju nechce, nechce a nechce. Tak som poslala baby preč, že nejde nikde. Ona sa rozbehla za nimi a utekala asi aj pol kilometra. Keď som išla za ňou, utekala preč a vykrikovala, že ide do sveta hľadať si inú mamu. Vedela som, že vtedy nepomáha nič, tak som sa vrátila domov a ona po 1 hodine prišla ešte odutá. Potom sa ukľudní a je dobre. Inokedy je ako med pomáha aj sestre, ale keď chytí záchvat neviem čo s ňou, nechcem ustupovať, lebo raz som to spravili a potom to robila často. Žiadam o radu ako tomu predísť.Venujem sa jej dosť, povedala by som že aj moc. Chodíme na prechádzky, čítame si knihy aj sa rozprávame ale keď sa jedná o posluch, chce si vydobiť svoje za každú cenu a musí mať posledné slovo.

Dobrý deň,

chcela by som Vás touto cestou poprosiť o radu. Máme dve zdravé detičky. Starší chlapec bude mať tohto roku už 9 rokov a teraz v Januári sa nám narodila dcérka. Na druhé dieťatko sme sa všetci veľmi tešili. Syn bol rád, že už nebude sám a konečne bude mať súrodenca.

Môj problém spočíva v tom, že som si nie istá či zvládam dobre danú situáciu. V poslednom čase začal syn nosiť domov zo školy poznámky typu: "Udieral spolužiačku podsedákom čo má na stoličke." alebo "Opakovane sa na neho sťažujú spolužiaci, že ich chytá pod krk. Zabúda na priateľské správanie". Som z toho úplne šokovaná pretože nikdy takéto veci nerobil. To, že neustále vyrušoval to viem. Je čiastočne hyperaktívny a občas sa na hodinách nudí. Výsledky v škole dosahuje veľmi dobré. Má samé jednotky. Je šikovný, pracovitý, športovo založený. Vždy som sa s ním o tých poznámkach rozprávala a rozoberali sme tú situáciu a ja som sa mu snažila vysvetliť, že to nie je od neho pekné, keď sa takto správa k ostatným.Samozrejme, že dostal aj patričný trest ale nikdy som to neriešila bitkou. Zakázala som mu počítač alebo televízor. Doma začína tiež trošku vystrkovať rožky a to v podobe neuposlúchnutia a nedodržania pravidiel. Viacmenej som na obe deti väčšinou sama lebo manžel pracuje na odjazdovkách tak keď mi už rupnú niekedy nervy tak robím krik a vtedy sa vždy rozplače, že stále po ňom iba kričím a, že ho nikto nemá rád.
Začínam mať pocit, či to nebude zo žiarlivosti, že teraz viac času venujem malej dcérke. Aj o tomto som sa so synom rozprávala a vysvetlila mu, prečo sa musím viac venovať jeho sestričke, že ma potrebuje lebo sama by nedokázala prežiť.Všetko chápe a doma mi s ňou aj pomáha. Ak potrebujem ísť vyvesiť prádlo alebo vysypať smeti tak ju postráži. Má ju veľmi rád.
Snažím sa samozrejme venovať aj jemu, chodí s nami na prechádzky ale keď malá spí a mohla by som sa venovať len jemu tak vtedy on nemá záujem lebo je vonku s kamarátmi.

Myslíte si, že táto zmena jeho správania by mohla byť akousi skrytou žiarlivosťou alebo je to už nástup akejsi predpuberty? Viem, že byť rodičom sa človek učí celý život ale ak sa dá poraďte mi ako mám zvládať podobné situácie ktoré ma ešte čakajú aby som nemusela toľko po ňom kričať.

Ďakujem za odpoveď