Vzdor, hnev, hyperaktivita?

Dobry den, pani doktorka.
Na svoje dieťa som sa tešila veľmi dlhý čas a dočkala som sa. Píšem to i preto, že nakoľko sme nemali v rodine žiadne malé detičky, na túto životnú rolu som sa chcela i patrične pripraviť. Vyštudovala som preto pedagogiku- výchovu detí a mládeže.No s tým sa nechcem ani chváliť, práve naopak. Som v zúfalej situácii. A stalo sa to dnes- znova, v nevhodnej chvíli. Synčeka som neprihlásila od 3rokov do škôlky, chcela som si ho užiť, venovať sa mu, veď keď naskočí na ten vlak, už pôjde celý život a spoločných chvíl si užijeme vekom menej a menej. Keďže sme neboli ani zďaleka v ružovej finančnej situácii, po roku plnej materskej som sa vrátila k trénerstvu, t.z.asi 4-5x týždenne na 2h večer z domu, počas sezóny(3mes.tréning-3mes.voľno).
V tom čase bol so synčekom manžel, no väčšinou ho nechal u starých rodičov. Synček to spočiatku prežíval s plačom, z čoho som bola veľmi nešťastná,no sme si hovorili,že to musíme prežiť.Postupne si zvykol, teraz ma už posiela na cvičenie.
No stýmto obdobím, sa postupne začala éra vzdoru. Úplne všetky prejavy- samé nie, hnev, ľahanie si na zem. Znovu vyťahujem knihy, nech si zopakujem, čo mám robiť, zaberalo, no musela som samozrejme v takej situácii povedať správne slovíčko a to samozrejme o pár dní nemalo účinok, no viete si to predstaviť. ..A tie zlomyseľné komentáre od ľudí, naozaj ,, pomáhajú".
Synček má 3 1/2 roka, Keď mal 3 roky, tak sme išli k obvodnej doktorke na preventívnu prehliadku. Bol čas obeda a v čakárni sme boli 1a1/2 hodiny.Synček sa pekne hral, no keď sme vošli do ambulancie a pani doktorka mi kázala ho vyzliecť, odmerať, odvážiť, zaočkovať, videl hračky, tak sa začal brániť rukami, nohami, ja som z toho nerobila až taký problém, veď je medzi cudzími ľuďmi ( k doktorke chodíme veľmi zriedka). Vtedy nás pani doktorka odporučila psychologičke, že to nieje normálne, čo robí. Začali sme navštevovať psychologičku, povedala nám o období vzdoru, ako zvládať tieto situácie a vlastne prečo nás poslala doktorka k nej, malý je v poriadku( v čom sme sa zhodli, veď dieťa sa len učí, zvládať rôzne situácie a nerodí sa hotové, vychované..). Len odporúčala čo najskôr nástup do škôlky.Pani psychologička nás už vyradila so stretnutí, obdobie vzdoru postupne odišlo...Až dnes...Zaradiť skôr do škôky sa nám ho nepodarilo, majú plné stavy, takže až od septembra. Dnes sme išli- ja a synček pre rozhodnutie o prijatí do škôlky. Pani riaditeľka nás usadila, no keďže boli otvorené dvere do telocvične, kde sa hrali deti, malý tam po chvíli utiekol a chcel sa hrať. To sa pani riaditeľke nepáčilo, ja som ho bohužial hneď odtial nevyvliekla, lebo mi rozprávala, čo je potrebné do škôlky, povedala som jej o psychologičke, aký sme mali problém, že je živý a tak. Keď sme odchádzali, som ho volala, no nechcel ísť, nevedela, či môžem ísť preňho dnu,no zbehlo sa to veľmi rýchlo, riaditeľka ho jednoducho chytila a niesla ho nasilu, on kopal, búchal, hneval sa, buchol ju...A znova tie slová...No musíte ísť znova ku psychologičke, toto nieje normálne, nemá hranice...No radšej keby ma niekto kopol do brucha - to by bolelo menej. cestou späť som plakal, malý ma videl,plakal i on, že už bude počúvať celý svet... a tak.S dospelými i deťmi sa pekne rozpráva, kadečo poukazuje, mudruje a teraz toto... Bojím sa mať druhé dieťatko, že to nezvládam i keď som dala do toho svoj život. Túto skúšku by som nezvládla...ĎAKUJEM váM ZA SKORú ODPOVEĎ.
Som zúfalá, už sa bojím