hra

Dobrý večer, chcem sa spýtať, čo robíme nesprávne, ak sa náš 2,5 ročný syn nevie (nechce) sám zahrať. Najradšej len pozerá rozprávky na DVD. Volám ho do jeho izbičky hrať sa, hovorím mu ako za ním jeho hračky plačú, nechce ísť. Keď sa s ním hrajem, za chvíľu mi zničí napr. vežu z kociek a ide si po inú hračku, ale ani s tou sa nevydrží hrať dlhšie ako minútu. Stále hovorí: Ty sa hraj! A on sa pozerá a potom sa na chvíľu pridá a zasa odíde. Alebo povie, že ho to nebaví. Ja mu nechcem stále vymýšľať ako sa má hrať. Čítala som, že to by nebolo správne, nenaučil by sa sám hrať. Nemá žiadnu trpezlivosť, hneď sa rozčúli, ak sa mu niečo nedarí.Kresliť ešte nevie, strihá si, nalepuje, číta knihy, ale len chvíľočku, hneď niečo vyvedie, zničí, odbehne... V marci sa mu narodila sestrička, tak možno to bola pre neho veľká zmena, ale zdá sa mi, že už to prekonal. Najradšej je, keď som pri ňom, stále ma volá, aby som s ním pozerala rozprávky, čítala mu, ... Ale nie vždy sa to dá, nemám len jeho. Dávali sme ho aj do škôlky, ale bol často chorý, tak už ho nedávame. Ale nechcel tam chodiť, nemá akosi rád iné deti. Je na mňa dosť naviazaný už od narodenia, aj mladšia dcéra.Manžel sa mu venuje, rád sa s ním jaší. Len ja by som bola radšej, keby sa hral aj sám, keď ja na neho nemám vždy čas.

mam 7 mesacne dieta a nic ho nebavi stale len place a je strasne podrazdene uz si neviem dat rady......v kociku sa jej nepaci v pavuku vydrzi 5 minut vsetky hracky porozhadzuje od nervov,jednym slovom ako tiger...neviem ci to mam riesit nejakym vysetrenim u neurologa a ci su nejake lieky na ukludnenie takehoto maleho dietatka......

Dobry den.
Mam 3 a pol rocnu dcerku, ktora je velmi inteligentna (uz teraz rozprava slovensky aj anglicky), poslusna, jednoducho je nas poklad. Je velm naviazana na mna a kedze nikdy nebola s nikym inym viac nez par minut ( moja mamka bola niekolko rokov vazne chora a nedavno zomrela, takze som ju nemohla nechat samu s malou aj ked to velmi chcela a manzelova mama zomrela uz davno a svokor ma 80 rokov) jej nastup do materskej skolky vo mne vyvolava urcite obavy. O skolke sa rozpravame, parkrat sme tam aj boli, no aj tak to bude velka zmena. Moja otazka je: dcerka ma svoju najoblubenejsiu hracku "Macika" uz takmer 2 roky a nosi ju vsade, aj s nim spi. Volame ho " clen rodiny". Rozmyslala som, ze sa opytam, ci ho moze mat so sebou v skolke. Je to dobry napad, alebo by som ju mala ucit vacsej samostatnosti a jej macika nechavat doma? Za Vasu odpoved vam vopred dakujem.

Dobry den,
dcera ma 2r a jej otec ju doteraz este nevidel, teda vsetko doteraz bolo len na mne. nastavila som vychovu, rezim a vsetko ostatne a tak nam to obom vyhovuje a mam pozitivnu spatnu vazbu, ako to sama zvladam. nikto sa mi nemiesa do vychovy, respektuju to, o co sa snazim, aby z mojej dcery vyrastol - samostatny, rozumny clovek, nerozmaznany, nesebecky a pod.
Ked prisiel den prveho spolocneho stretnutia aj s jej otcom, vzal ju do narucia, objal - dcera ostala sokovana, plakala - ved je to pre nu cudzi clovek. Sprava sa, ako keby tie 2r neboli. On si riesi vychovu po svojom, kupuje jej veci a hracky, prezentuje svoju vychovu, co je proti tej mojej. ked mu nieco poviem, aby to respektoval, tak odpovie, ze on si moze robit co chce. je s nim tazka komunikacia, aj to bol dovod rozchodu, vsetko len podla neho je spravne. Podla mna na to nepriamo doplaca dcera a pre mna to tiez nie je jednoduche. Docitala som sa, ze take skusenosti pre dieta mozu viest k vzniku roznych psychoz a neuroz - v batolivom veku. Poradte mi prosim, co mam robit? nemyslim si, ze je to dobre pre dceru a tiez pre mna. No on sa teraz chce prezentovat ako ten naj otec.

Dobry den p. Kasakova,
prosim Vas o radu, ako dvihnut sebadoveru mojej 4,5 rocnej dcerky. Vyrasta v okruhu samych chlapcov (v jej veku), ktori sa neustale pretekaju, kto je rychlejsi, silnejsi a pod. Ona nie je tak obratna a zrucna ako oni. Snazim sa jej vysvetlit, ze nemusi byt vzdy prva, niekto musi byt i druhy, a ja ju lubim taku aka je. Ale vidim, ze je nestastna, ked jej nieco nejde podla jej predstav, potom straca zaujem o tu cinnost a je demotivovana. Napr. lezenie po preliezackach – ak je sama, je vsetko OK, ale ak pridu chlapci a zacnu sa ukazovat, co dokazu a ci to i ona dokaze, tak zostane smutna a chce odist z ihriska, tak isto, ked sa pretekaju pri behu, kto bude prvy, radsej to odignoruje a povie, ze ona nehra.
Ako ju podporit, motivovat? Ako jej pomoct, aby si verila, pretoze mnohe veci by urcite dokazala, ak by to skusila (napr. to lezenie po vacsich preliezkach)?
Dakujem velmi pekne za odpoved.
Renata

Dobrý deň. Neviem ako by som začala tak idem rovno k veci. Mám 16 a v poslednom čase ,no za posledný rok sa so mnou niečo deje. Ja neviem. V rodine problémi nemám preto to nechápem. Asi pred rokom mi preplo a začala som sa rezať. Ja neviem prečo nikto v okolí to nerobí áno mali sme kúsok problémi s mamou po zdravotnej stránke ale je to v pohode. Rezala som sa a robilo mi to dobre. Ani neviem prečo hocikedy som sa rozplakala bolo mi strašne ja neviem ani ako by som to popísala cítila som sa a aj trz cítim ako keby som na hrudi mala veľký kameň alebo niečo také. Keď som sa rezala tak to prešlo a bolo mi fajn. Ďalej som fungovala. Ale asi pred dvoma mesiacmi mi na to prišla mama. Sľúbila som jej že už to nikdy neurobím tak to nechala tak. Chvíľu to bolo super na chvíľu som sa ako keby zmenila ale zasa to na mna prišlo a najhoršie na tom je že mi začali strašne vypadávať vlasy. Zakaždým keď sa pozriem na vlasy ktoré mám na tričku alebo hrebeni tak sa rozplacem a zase cítim ten pocit na hrudi a mám strašnú chuť sa porezať alebo opiť. Je mi z toho všetkého na nič. Stále keď náhodou niečo nerobím alebo pred spaním sa mi v hlave ako keby ukazujú obrázky alebo ako keby som si prehrávala film ako som sa rezala a vidím ako mi po rukách tečie krv a potom keď si uvedomím že sa porezať nemôžem lebo by má rodičia dali zavrieť do blázonca tak mi je ešte horšie. Ja nie som blázon ani šibnutá ja vlastne už si tým ani nie som istá. Ja neviem nechcem aby má zavreli. Načo to bude dobré? Budem niekde s bláznami a aj tak má tam len nadopujú nejakými liekmi a bude zo mna už naozaj chodiaca troska. Snažím sa nedať nikomu najavo nič, smejem sa bavím sa. Ale je to strašne vyčerpávajúce. Neviem ako dlho to ešte vydržím. Nechcem to povedať rodičom, len im ublížim a bude to ešte horšie. Čo mám robiť?..