fnukanie

dobry den, chcela by som sa poradit ohladom mojej dcery. Dcerka ma 3 roky, do zamestnania som nastupila, ked mala 22 mesiacov, od vtedy sa o nu stara moja mama. Zijeme s mojimi rodicmi, jej otec s nami nezije, ale stretavaju sa spolu.
Moj problem spociva v tom, ze dcerka sa pri mne sprava uplne inak ako ked so mnou nie je. Vsetci si ju chvalia aka je mila a dobra, ale ked je so mnou nechce sa odomna ani pohnut, stale je na mne zavesena a vsetko si vynucuje fnukanim. Snazim sa nepodlahnut tomuto jej vydieraniu, ale nie vzdy sa to podari, hlavne ked sme medzi ludmi a chcem aby bola ticho a neplakala. Vacsiou mame problem ten, ze si nieco prevadza a stale sa pyta na ruky. Alebo ked ideme niekam na vylet a to sa zmeni na katastrofu. Ked som pri nej, nechce sa zapajat do aktivit a vacsinou odmieta kolektiv, ale ked je napr s otcom, vobec s tym nema problem.
Som z toho niekedy velmi nervozna, ked sa ma stale drzi a stale je na mne nalepena, niekedy ma to az ,,dusi". Samozrejme mi je to luto a sama pred sebou sa hanbim za tieto pocity. Neviem, ako to mam riesit, vzdy sa ponahlam domov rovno z prace za nou a vzdy nieco vymyslime, ze niekam ideme alebo proste sme spolu. Takze myslim, ze sa jej venujem dostatocne, ale ze by si to ona nemyslela?!
Dakujem, za vasu radu.
y

Dobrý deň.
Som mamičkou 15-mesačného chlapčeka, veľmi spoločenského, komunikatívneho bez ostychu pred cudzími ľuďmi. Takže, častokrát keď sme na naávšteve u rodiny či známych ho vyzývame, aby ukázal, ako robí to či to zvieratko, aby zatancoval kolo kolo mlynské a podobne. Malý má z toho radosť, rád sa predvádza a evidentne ho pochvala a potlesk motivujú v ďalšom rozvoji. Nedávno sme však stretli moju známu, ktorá má rovnako staré dievčatko. My sme sa pochválili, čo nového vieme, no dievčatko- buď hanblivé alebo možno rozvíjajúce momentálne iné zručnosti ako rozprávanie, nám nedalo ani pápá. Brala som to normálne, no jeho maminka to komentovala so slovami, ze ona z nej nerobí cvičenú opičku. Dosť ma to zarazilo- nikdy som sa na nášho synka nepozerala z takéhoto uhla. Je možné, že naozaj robíme chybu, keď ho vyzývame, aby predviedol, čo vie? Može u neho vzniknúť nejaká prehnaná potreba byť stále stredobodom pozornosti a upútavať na seba? Občasné prejavy ako smiech nasilu či fňukanie, aby sme si ho všimli, sa snažíme eliminovať, no i tak som teraz zneistená, či nerobíme niečo nesprávne. Vopred ďakujem za odpoveď.

Dobrý večer,
chcela by som vás poprosiť o radu, ako máme reagovať na správanie nášho 2 ročného syna. Máme okrem neho ešte 2-mesačné bábätko a myslím, že syn žiarli. Snaží sa vynucovať moju pozornosť rôznymi spôsobmi: stále mrnčí, fňuká, ak držím malého musím ho krmiť, inak sa vie už celkom sám napapať, ak mu niečo zakážeme, neposlúchne, nachvál robí to čo nesmie (snažíme sa mu zakazovať čo najmenej, ale lezie tam, kde je to pre neho nebezpečné, skáče po gauči...), reve pri každom zákaze, nepomáha vysvetlovanie, ani zvyšovanie hlasu, ani capnutie po zadku. Niekedy zaberie keď ho pošleme do izby aby sa ukludnil. Teraz začal udierať malého - nie silno, ale capne mu po ruke, nohe, hlavičke. Neviem ako máme na to reagovať, ani na to fňukanie. Máme vysvetlovať, hrešiť, alebo to ignorovať? Snažím sa mu venovať najviac ako sa dá, ale bábätko chce byť stále pri mne, inak plače. aj keď ho držím alebo kojím, snažím sa so synom stále aspoň rozprávať alebo si niečo spolu prečítať. Väčšinou som na nich sama, manžel je dosť pracovne vyťažený. Ďakujem za radu.