Ako pomôcť 6-ročnému synovi?

Dobrý deň, potrebovala by som radu ohľadom 6-ročného syna. Je to manželov syn, od ktorého mama odišla, keď mal 2 roky. Odvtedy žije v našej spoločnej domácnosti, keď mal 3 roky narodila sa nám aj dcéra. Fungujeme ako normálna rodina, syn ma volá od malička maminka (sám od seba) a máme k sebe pekný vzťah. Nikdy som sa nesnažila robiť medzi deťmi rozdiely, to je moje a to nie. Mám ich obidve veľmi rada, a tak isto aj manžel. Problém je v stretávaní s jeho biologickou matkou. Keď od neho odišla, bolo to veľmi narýchlo, boli za tým zrejme jej problémy, jej detstvo nebolo najšťastejšie, žila s mamou, ktorá pila,..., bolo to proste zo dňa na deň, syn bol u nás cez víkend (často nám ho nechávala aj na 3-5 dní) a keď si mala pre neho prísť, tak neprišla a ani sa neozvala. Ozvala sa až o pár dní, že sa chce stretnúť s manželom, a povedala mu, že nám chce syna nechať. Tak sme sa ho ujali, súd ho manželovi na jej žiadosť zveril a ona sa s ním mala stretávať každý víkend. Z víkendov sa ale stal mesiac a po pol roku sa z mesačného stretávania stalo ročné prípadne prišla dvakrát za rok. Z akých dôvodov sa takto rozhodla nevieme, no nenadväzovala so synom ani telefonický kontakt a keď sa rozhodla prísť, tak sa nikdy neozvala, takže nevedela ani či sme doma, ani či nie je syn chorý. Syn na ňu od malička takmer vôbec nemyslel, nespomínal ju, mali sme pocit, akoby ju zo svojho života ako matku vylúčil. Vzťah, ktorý medzi nimi bol kedysi dávno, sa vôbec neprehlboval a z jeho života sa vytrácal. Keď mal 4 roky, prišla jeho mama pred Vianocami, umožnili sme jej byť u nás v našom byte, nakoľko syn bol chorý, strašne sa hnevala, nechcela veriť, že je chorý, a spomenula pred ním, že si ho vezme späť, čo si syn akosi uchoval v pamäti, no nakoľko sa rok znovu neozvala, pomaly na to zabúdal, no iba do chvíle, keď prišla znovu o rok pred Vianocami. Syn sa rozplakal, nechcel od nej ani len darčeky, no nakoniec som ho prehovorila a strávila s ním u nás 2 hodiny, nakoľko ona sama k nám chcela ísť. Počas jej návštevy mi pred synom vysvetľovala, že už dosť zarobila, že by ho už chcela naspäť, že by to tak bolo najlepšie a že aby som ju pochopila a aby sme jej s manželom vyhoveli. Na tieto slová sa syn rozplakal a sadol si ku mne do obývačky a už s ňou takmer vôbec nekomunikoval. Odvtedy sa jeho vlastná mama akoby zmenila v ňom na strašiaka, ktorý ho chce vziať, čo sa prejavilo na jeho správaní, no nakoľko sa opäť dlhú dobu neozývala, tak na to nemyslel. Prešiel takmer rok a ona sa súdne rozhodla riešiť svoje stretávanie so synom. Súd jej určil stretávanie na každý druhý víkend počas soboty na 4 hodiny (býva v Bratislave a chcela si syna brávať od soboty do nedele, každý druhý víkend), a kvôli dlhej absencii, počas prvých 6 stretnutí za prítomnosti otca. A tu sa začal akýsi nezmyselný kolotoč. Prvé stretnutie bolo po Novom roku 2009. Syna sme sa snažili pripraviť, vysvetliť mu, že ho nevezme, že sa s ním chce len stretnúť... .Na stretnutie veľmi nechcel ísť, no po našom prehováraní nakoniec išiel aj s ocinkom. No nemali sa akosi s mamou o čom rozprávať, doniesla mu nejaké darčeky, no takmer nič sa mu z nich nepáčilo, pretože jemu sa páči úplne niečo iné. No nakoľko mal aj stále má z nej akýsi strach, tak sa jej bál povedať, že sa mu niečo nepáči, a tak to celé vyzeralo akosi čudne. Stretnutie presedeli na káve a čaji a dokonca prišli domov skôr ako mali. Syn mi doma povedal, že jemu sa to nepáči a že sa s ňou stretávať nechce. Takto prešlo aj ďaľšie stretnutie. Pri treťom stretnutí sa syn už trochu osmelil, a kým ocinko na chvíľu odbehol, povedal jej, že sa s ňou nechce stretávať. Na čo reagovala otázkou, že kto mu to kázal povedať. Syn povedal, že ocko, ale že nech mu to nepovie. Pri štvrtom stretnutí jej už pred vchodom povedal, že sa nechce s ňou stretnúť, na čo vybuchla a začala sa hádať s manželom, že ho huckáme proti nej a že jej to povedal, že mu to káže rozprávať ocinko. Po dvoch hodinách prišli domov, nakoľko s ňou syn nechcel byť. Snažili sme sa so synom o tom doma porozprávať, no on je akoby z toho všetkého úplne mimo, zrejme tomu ešte poriadne ani nerozumie, čo sa vlastne deje. A keď sme o tom s manželom rozmýšľali, tak aj to, že jej povedal, že mu to kázal povedať ocinko, je možno akýmsi výplodom jeho strachu, že nechce povedať, že to tak chce on. Proste stále z nej má asi strach, no on má takú zvláštnu povahu, že veľa vecí prežíva vo vnútri a trápi sa tým sám a nechce sa zdôveriť. Dokonca manžel má pocit, že s ňou je celkom rád, tak už vôbec tomu nechápeme. Prečo rozpráva, že s ňou nechce byť a pritom keď sú spolu tak sa aj smeje a aj teší. Nevieme či to len predstiera, či je to strach alebo čo sa vlastne deje.
V škole sa mu darí, pani učiteľka ho veľmi chváli, doma sa síce v správaní zmenil, začal sa viac dožadovať pozornosti, rozkazuje sestre, vystatuje sa, vysmieva sa jej, že je ešte malá, odmieta ma poslúchať aj manžela, že vraj prečo musí robiť to, čo mu kážeme...No on určité takéto maniere mal aj predtým, no nie až v takomto rozsahu. Najhoršie je to ale v noci, začal vykrikovať zo sna, z postele v spánku hádže na zem vankúše, aj plyšové hračky, dokonca sa raz aj vyzliekol z pyžama. Má veľmi nekľudný spánok, ráno sa mu potom nechce vstávať. Budí sa na to aj dcéra, ktorá spí vedľa v posteli. Nevieme, čo by bolo vhodné, či čakať, či sa to časom vyrieši, alebo ako ďalej postupovať. Prosím poradte nám, ako by bolo vhodné ďalej pokračovať. ĎAKUJEM