Ako na to?

Dobrý deň. Chcela by som Vás poprosiť o radu, ako mojej 7,5 ročnej dcérke povedať, že nás jej otec opúšťa.Tak po popriadku. Žijeme v manželstve 9 rokov pred tým sme spolu 8 rokov chodili. Máme dve dcérky. Staršia má 7,5 roka a mladšia 1,5 roka. S jej otcom máme na povrch relatívne harmonický vzťah. Nehádame sa a vychádzame v celku fajn. Problém je v tom, že sme sa postupne jeden druhému odcudzili. Tento stav trvá už asi 4 roky.Posledný sex sme mali asi pred rokom.Niekedy je lepšie inokedy horšie. Situáciu komplikujú manželove nevery a časté vychádzky von s kamarátmi za alkoholom. O deti sa väčšinou starám ja a on nás finančne zabezpečuje.JE podnikateľ a preto je skoro stále v práci.Našu situáciu sme sa pokúšali v priebehu tých rokov riešiť viackrát formou rozhovoru a on vždy sľúbil, že sa zmení, no po čase je to stále o tom istom. Paradox je v tom, že on chce opustiť mňa. Chce začať žiť vo svojom byte, ktorý si kúpi a o deti sa vraj budeme starať spoločne.Ja ho stále milujem a som ochotná mu odpustiť, no on o to nestojí. Chce žiť sám pre seba a nemusieť sa nikomu prispôsobovať. Veľmi sa trápim, no pomoc u Vás hľadám pre moju dcérku. Je veľmi múdra, všímavá a citlivá. Obaja deti ľúbime, a som presvedčená, že sa dokážeme dohodnúť na ich výchove a starostlivosti bez konfliktov a priekov. Starosť mi však robí, aby sme je psychicky neublížili.Uvedomujem si, že táto zmena v jej živote ju raní v každom prípade. Chcem sa však poradiť, ako jej to uľahčiť. Našťastie mladšia dcérka je ešte maličká, a tak s ňou to budeme riešiť asi až neskôr.Otec s nimi bude tráviť rovnako veľa času ako doteraz a ja mu nikdy nebudem brániť dcérky vidieť. O rozvode zatiaľ neuvažuje. Najprv chce skúsiť túto rozluku. Prosím Vás teda o radu. Ďakujem.

Som mamou dvoch chalanov. 1 a 3 rocnych, mladsieho v pohode zvladam, ale starsi mi robi vrasky .... Nedokazem sa ovladat a uz neviem ako dalej. Asi 10x mu vravim,nech napr. prestane hadzat hracky, neprestane a potom sa k nemu prida aj mladsi. A mna ide vystrelit na mesiac, vrieskam ako nepricetna, vzdy ho schmatnem za ruku, az sa sama seba desim. A samozrejme to konci bitkou.Vidim,ze je vystraseny a nechape, co sa deje,ja si slubim,ze na dalsi den k nemu bude mila a trpezlivejsia. A znovu, nerozumiem si, nechcem byt taka, nenavidim sa za to. Ani vlastne neviem, ci tato otazka smeruje spravnym smerom. Ak mate cas, prosim poradte, co mam so sebou robit? Vcera som mala pocit,ze od nich musim utiect, niekam daleko a nemat ich uz nikdy pri sebe. Je toto normalne? Asi nie a ja sa za to nenavidim. Nemozem sa zverit ani manzelovi, lebo sa hambim. Hambim sa za to,ze to vsetko nezvladam, deti, domacnost, seba. Dakujem.

dobrý deň, mám 9-ročnú dcéru o ktorú jej otec(môj exmanžel), prejavuje len minimálny záujem. Výživné platí ako sa mu kedy chce a vôbec nemá záujem sa s ňou stretnúť aj mesiac. Potom akoby z povinnosti, žeby sa nepovedalo,si ju vezme k sebe(býva so svojou mamou) a tým to končí. Nevymyslí jej žiadny program a ani ju neberie na žiadne výlety. Môj problém je v tom, že on je pre ňu veľmi dôležitý a veľmi sa trápi, ked ju zase a zase sklame, väčšinou tým, že jej niečo sľúbi a nedodrží slovo. Ako jej vysvetliť tak chúlostivú záležitosť, aby nebola stále viac sklamaná, pretože vidím , že čím je staršia, tým to hlbšie vníma. ? Ako jej vysvetliť, že pre neho nie je dôležitá??

Dobrý deň!
Som mamička dvoch detí a chcela by som saopýtať na viaceré otázky. Máme malého 2 mesačného chlapčeka Lukáško. Doteraz bola našim stredobodom pozornosti 7 ročná dcérka - teraz prváčka - Lucka. Už hneď tušíte, aký je problém. Ale začnem od začiatku.
Žijeme s mojimi rodičmi v rodinnom dome. Starkí vnučku dosť rozmaznávali, našla u nich pochopenie.
Potom sa môjmu ockovi zhoršil zdravotný stav - Postupne prišiel o obidve nohy, domov sa dostal až po 3 mesiacoch, navštevovali sme ho vždy v nemocnici. Ostal na inv. vozíku, pol roka bolotoho dosť, starká plakala, nakoniec sa to skončilo jeho smrťou. Znova smútok.
Po roku som otehotnela, dosť som musela oddychovať. Menej sme chodili na výlety. Pôrodu som sa bála (prvé dieťatko mi zomrelo pri pôrode) - ona sa bála so mnou.

Počas tohto obdobia sa jej rozbehli epileptické kŕče, ktoré pred tým nemala. Musela začať brať veľa liekov, viac som ju sledovala, samú som sa ju bála pustiť von.
Nútila som ju piť tekutiny - to je jej veľký problém. Druhý je , že sa začala sliniť, sliny neprehltla, vypľúvala ich až do takej miery, že sa dostala do nemocnice. Bola tam pár dní, no tam sa problém ustálil.
Malého veľmi ľúbi, no vždy ho bozkáva, keď spí, lebo vie že nám to vadí. Žiarlivosť ináč neprejavuje.
A na čo sa vlastne chcem opýtať? Ako toto všetko vyriešiť, keď Lucka má strach o mna, o bábätko, o svoj život, že sa jej niečo stane. S niečim sa nevie vyrovnať, asi je toho na ňu veľa, čo teraz musí dokázať, na čo si musí zvyknúť. Ako na to? Ďakujem

Dobrý deň. Chcela by som sa spýtať, ako naučiť moju 3-ročnú dcérku spať samu. Teraz ju uspávame tak, že ja, alebo manžel si k nej ľahneme, prečítame si básničky a potom pri nej ležíme až kým nezaspí. To celé trvá asi hodinu. Čakám druhé dieťa a chcela by som ju naučiť spať samu. Sama ísť nechce, skúšali sme všeličo, napr. nechala som jej zasvietené, nech si prezerá knižku a otvorila som dvere, aby mala na mňa výhľad, skúšala som ju presvedčiť, že aj iné deti z rodiny spinkajú samy, ale nič nepomáha. Myslím, že už nie je taká maličká a mohla by začať spať sama. Len ako na to? Zuzana 26r