Na otazky odpovedá psychologicka.
ARCHÍV: Poradňa uzamknutá
Poznámka: Poradne odborníkov nemôžu v plnom rozsahu nahradiť osobnú návštevu lekára či priamu intervenciu odborníka.
dobrý deň chcem sa opýtať na 8 ročného syna ktorý sa začal posledné mesiace pokakavať nie je to často ale predsa sociálne pomery máme dobré s manželom sa nehádame a zvlášť pred detmi nie doma máme ešte 5 ročného a 6 mesačnú dcéru v škole sa dobre učí na jednotky neviem si to vysvetliť začal sa spravať drzo poradte mi metodu nejaku uz aj dostal aj vysvetili sme mu to som psychicky vyčerpana poradte mi dakujem velmi pekne
Vyhľadajte pracovisko klinickej psychológie a požiadajte o vyšetrenie. Takúto situáciu treba riešiť komplexne a po podrobnom vyšetrení.
Dobry den.
Mam 3 a pol rocnu dcerku, ktora je velmi inteligentna (uz teraz rozprava slovensky aj anglicky), poslusna, jednoducho je nas poklad. Je velm naviazana na mna a kedze nikdy nebola s nikym inym viac nez par minut ( moja mamka bola niekolko rokov vazne chora a nedavno zomrela, takze som ju nemohla nechat samu s malou aj ked to velmi chcela a manzelova mama zomrela uz davno a svokor ma 80 rokov) jej nastup do materskej skolky vo mne vyvolava urcite obavy. O skolke sa rozpravame, parkrat sme tam aj boli, no aj tak to bude velka zmena. Moja otazka je: dcerka ma svoju najoblubenejsiu hracku "Macika" uz takmer 2 roky a nosi ju vsade, aj s nim spi. Volame ho " clen rodiny". Rozmyslala som, ze sa opytam, ci ho moze mat so sebou v skolke. Je to dobry napad, alebo by som ju mala ucit vacsej samostatnosti a jej macika nechavat doma? Za Vasu odpoved vam vopred dakujem.
Takéto najobľúbenejšie hračky pomáhajú dieťaťu prekonávať neistoty, s ktorými sa v živote stretáva a sú mu oporou, ak nemá po ruke blízku osobu. Zdá sa mi prirodzené, ak by vaša dcéra túžila zobrať si macíka aj do škôlky a ak to nebude proti pravidlám škôlky, nevidím v tom problém. Macík jej práve že pomáha sa osamostatniť, zatiaľ jej v tom pomáha.
Dobrý deň. Neviem ako by som začala tak idem rovno k veci. Mám 16 a v poslednom čase ,no za posledný rok sa so mnou niečo deje. Ja neviem. V rodine problémi nemám preto to nechápem. Asi pred rokom mi preplo a začala som sa rezať. Ja neviem prečo nikto v okolí to nerobí áno mali sme kúsok problémi s mamou po zdravotnej stránke ale je to v pohode. Rezala som sa a robilo mi to dobre. Ani neviem prečo hocikedy som sa rozplakala bolo mi strašne ja neviem ani ako by som to popísala cítila som sa a aj trz cítim ako keby som na hrudi mala veľký kameň alebo niečo také. Keď som sa rezala tak to prešlo a bolo mi fajn. Ďalej som fungovala. Ale asi pred dvoma mesiacmi mi na to prišla mama. Sľúbila som jej že už to nikdy neurobím tak to nechala tak. Chvíľu to bolo super na chvíľu som sa ako keby zmenila ale zasa to na mna prišlo a najhoršie na tom je že mi začali strašne vypadávať vlasy. Zakaždým keď sa pozriem na vlasy ktoré mám na tričku alebo hrebeni tak sa rozplacem a zase cítim ten pocit na hrudi a mám strašnú chuť sa porezať alebo opiť. Je mi z toho všetkého na nič. Stále keď náhodou niečo nerobím alebo pred spaním sa mi v hlave ako keby ukazujú obrázky alebo ako keby som si prehrávala film ako som sa rezala a vidím ako mi po rukách tečie krv a potom keď si uvedomím že sa porezať nemôžem lebo by má rodičia dali zavrieť do blázonca tak mi je ešte horšie. Ja nie som blázon ani šibnutá ja vlastne už si tým ani nie som istá. Ja neviem nechcem aby má zavreli. Načo to bude dobré? Budem niekde s bláznami a aj tak má tam len nadopujú nejakými liekmi a bude zo mna už naozaj chodiaca troska. Snažím sa nedať nikomu najavo nič, smejem sa bavím sa. Ale je to strašne vyčerpávajúce. Neviem ako dlho to ešte vydržím. Nechcem to povedať rodičom, len im ublížim a bude to ešte horšie. Čo mám robiť?..
Pravdepodobne tá cesta je povedať to rodičom a požiadať ich, aby vám našli psychoterapeuta - človeka, ktorý sa zaoberá takýmito stavmi a pracuje spolu s klientom (tebou) na tom rôznymi psychologickými metódami - rozprávate sa, pomáha ti vnímať tvoje telo, tvoje potreby...
Oveľa viac by si ublížila svojim rodičom, keby si im to tajila a oni by ani netušili, že sa nemáš dobre.
Choď za mamou a povedz jej, že si jej sľúbila, že sa nebudeš rezať, no že ťa to stále napadá, že si to predstavuješ a že by si rada išla k psychoterapeutovi alebo psychoterapeutke a pracovala na tom, aby ti bolo lepšie. Blázninec nie je jediná možnosť, neboj sa.
dobry den,pani doktorka,aj my by sme potrebovali radu ohladom jedenia.3 roc. syn, 104 cm, 17 kg, prospieva pekne,je vyssi aj robustnejsi od rovesnikov,nebyva vobec chory,ale predsa sa mi to s tym jedenim nepaci.bol kojeny do roka a akosi od zaciatku si ani nic do ust nedaval ako ostatne batolata, mliek som vyskusala 3,kym sme presli z materskeho.na prikrmy dlho si zvykal.nase jedenie vyzera asi takto:pecivo pokial je ciste bez oblohy si papka v pohode,v klude,sam hryzie zapija,pokial mu tam uz nieco dam,na com trvam pri ranajkach (sunka,syr,pomazanky),uz to drzi v ustach a musim ho pobadat,aby si to pozul,jednoducho mu to nechuti,aj ked zje.okolo 10 ma jogurt,ten uplne miluje,je ho sam.pred spanim my papame ovocie(ci uz jablko,hruska, banan,to je sam,alebo vo forme vyzivy).s tym tiez nie je problem.hlavne jedlo mame az okolo 15,00 tej,ked sa vyspi, polievku tiez zje dobre,aj ked ja ho musim krmit,druhe pokial tam je menej omacky,maso male kusky ,uz to zacne,drzi to v ustach,v licach,a ani mu nemozem dat viac,co tam stale ma,vravime mu ,nech to pozuje,a on,ze to nevie.nas uz ide porazit s muzom,lebo tycinky a dobosky pohryzt vie.tu podotykam,ze to dostava ako motivaciu po jedle,ked zje. kym zje druhe to trva aj pol hodinu a vacsinou nikdy ani nedoje.uz to vzdam.veceru ma cistu pecivo hocijake,alebo sladke makovnik a pod.to je sam.pred spanim akokedy ale dost casto si este pyta kasu,tu tiez od mala miluje.viem,ze on toho za cely den zje vela,ale aj tak ma mrzi,ze nechce tie ranajky normalne jest,ani druhe jedlo a nic nove len skusit,ci palacinky ,pizzu,to sa len obrati,ze fuj.ako keby mal odpor,ja to nechapem.mame rocneho maleho,tomu mozme dat hocico, vsetko zje,trocha sa pri nom ten starsi chyta,ale nove nic neskusi.svokrovci mi vravia,ze mam s nim zajst za psychologom.vynukuju ho vselicim a on nic,len to spapa,co mu chuti.od sept.nastupuje do skolky, ja mam z toho velke obavy.dakujem dopredu za odpoved.
Dôležité je, že zje dostatok pestrej stravy a že dobre prospieva, teda je dosť silný, odolný, veľký, zaujíma sa o svet okolo seba...
Niekdy je menej viac - myslím tým, že ak by ste možno jeho výžive venovali menej pozornosti, necítil by toľko tlaku okolo jedenia, možno by sa aj sám odvážil niečo vyskúšať. Skúste to brať tak, ako to ide - nenútiť mu iné jedlá, ponúknuť, ale nenútiť. A to aj starí rodičia. A uvidíte.
A ako píšete, mladší brat ho trošku v tomto môže potiahnuť.
Dobrý deň. Neviem si rady so synom. Som z jeho správania zúfalá. Má 16 rokov. Po skončení deviatej triedy sa prihlásil na strednú školu mimo bydliska, musel bývať na internáte. V škole od začiatku si na neho "sadla" učiteľka matematiky. Až tak, že na neho skoro na každej hodine vykrikovala, že čo tam chce, že tam nepatrí, že ho tam nechce vidieť, že čo iné on chce dostať ako päťku atd. atd. Správala sa vulgárne aj k iným. Doma mi o tom rozprával, ale nechcel aby som do toho zasiahla, mal strach, že to bude ešte horšie. Došlo k tomu, že sa syn posťažoval na internáte vychovávateľovi a ten začala vybavovať v škole, učiteľka bola upozornená na svoje správanie. Môj syn pred polročnou písomkou si sadol so spolužiakom, prebrali si učivo, napísal polročnú písomku na 3, napriek tomu na polroka prepadol. V druhom polroku som mu našla doučovateľa matematiky, odmietol k nemu chodiť, vraj on neprepadne. Prepadol. Napriek tomu, že bol na školskej matematickej súťaži, kde z 20 skončil ôsmy.Opravné skúšky robiť nechce, vraj ho táto škola (elektrotechnická) aj tak nebaví. Vybavila som mu prestup na inú školu, kde musí samozrejme začať od prvého ročníka, ale už aspoň sa bude učiť to, čo ho baví. Táto nová škola však nemá internát, tak sme sa dohodli s dcérou, ktorá pracuje v tom istom meste kde je jeho škola, že si zoberú spolu podnájom a budú bývať spolu. Našli sme jeden byt od 1.7. Nasťahovali sa tam. Kedže si chcel nájsť brigádu na leto, súhlasila som, že môže cez týždeň bývať tam a domou bude chodiť na víkendy. Do dnešného dňa brigádu nenašiel.Viem, že si nájsť prácu nie je ľahké, ale on ani nehľadal. celé dni sa fláka s kamarátmi (jeden má 21 rokov, má auto, vraj to chodí opravovať - to je jeho hobby. Keď mu poviem, aby bol doma do pol deviatej, tak sa stále nájde výhovorka, prečo nemohol byť. Zmeškal autobus, pokazilo sa kamarátovi auto a musel mu s tým pomôcť atd. atd. Snažím sa mu vyjsť v ústrety. Nedávno sme sa presťahovali na iné miesto, nemá tu ešte kamarátov, ja chápem, že sa cíti lepšie v mieste školy, lebo tam má kopu kamarátov. Lenže on nedodrží ani jednu našu dohodu! Nerozpráva sa so mnou, len áno, nie, jasné, dobre a tak.... rozhovor so mnou začne len keď niečo potrebuje, alebo si uvedomí, že urobil niečo zle a ospravedlní sa. Bojím sa byť k nemu veľmi "tvrdá" lebo mám strach, že by urobil niečo zlé. Ale takto to ďalej nepôjde. Neviem, či ho mám zobrať domou na prázdniny, alebo ho prinútiť ísť na brigádu (čo myslím si nemá veľký význam, lebo keď nechce, aj tak tam chodiť nebude - alebo áno?) Už sme sa x krát rozprávali, sľuboval, jasné mami, samozrejme mami, dobre mami. Ale nič nerobí. Potom sa mi prizná, že on je veľmi lenivý ale sa snaží nebyť. Čo s ním mám robiť??? Prosím poradte mi. Ďakujem.
Je o dospievajúci mladý muž, potrebuje aj silné dobré mužské vzory. Má ich? Má otca, ktorý by s ním trávil aspoň nejaký čas, alebo strýka, bratranca, ktorí by ho vedeli držať na dobrej koľaji? Alebo aj kamaráta. Niekedy je dobré občas zavolať kamarátov detí k vám domov, spoznať ich trochu, dovoliť im opekať na záhrade alebo dať im najesť, keď prídu pre syna a podobne.
Ak sa vám nepozdáva, že je syn v meste, nedovoľte mu tam ostať, kým nemá sľubovanú brigádu... Ak nevie dodržiavať dohody, mal by pocítiť primerané dôsledky.
(A v jeho veku byť o pol deviatej doma, ešte k tomu cez prázdniny... to sa mi zdá trochu "kruté", aj keď možno len kvôli tomu, že nepoznám celú situáciu.)
Dobrý večer. Chcela by som sa opýtat na moju dcérku. Má presne 14 mesiacov, od 13. mesiaca pekne sama chodí, teraz už doslova behá, štvornoží, sama sa v priestore bez problémov postaví, urobí drep bez toho aby spadla, zodvihne si čo potrebuje a postaví sa bez problémov, horšie je to z rečou, ked jej poviem napr. kde máš plyšového havka, hned ho vyhľadá a ukáže nan prstom a ked poviem prines ho, tak mi ho donesie, okrem toho aj iné veci,z toho usudzujem, že rozumie čo od nej chcem, vie ukázat kde má nožičku, kde má druhý človek alebo hračka noštek, očko, na sebe očko alebo noštek neukáže,ked nemá náladu, tak neukáže, ak ked sa postavím na hlavu,tlieska ručičkami, ukáže ako sa má - ked chce, ale nechce sa naučit dat papa na rozlúčku,na prechádzke ukazuje asi na všetko sama prstom, v knižke ukáže zvieratko ked má náladu, ukladá, prekladá si kocky, všetko vytahuje zo skrín, zaujímajú ju kábliky, plyšové hračky a podobné veci, čo sa týka rozprávania tak najčastejšie je to eee, aaa, aba, alebo si zacne slabikovat mamama, tatata, papapa, abababa, ked ona sama chce, ale ked jej poviem kde je tato, tak ukáže na tatina, ked nie je doma, tak ukáže na jeho fotku na stene, takže tomu slovu rozumie ale nepovie ho. Vlastne ked sa jej čosi pýtam, tak ukáže a pritom povie eee, alebo len ukáže. Jedine ked vidi psíka tak na neho kričí havo, havo.Nemá rada ked ju ktosi objíma, bozkáva, zblízka sa nerada díva do očí( dovolím si tvrdit, že to má svojom otcovi, ktorý sa nerád pri rozhovore díva do očí), inak očný kontakt dobrý.Je hrozne neposedná, stále behá hore dolu po byte, všetko ju baví len chvílku. Chcem sa spýtat, či je vývojo vporiadku alebo by mala už vediet viac, stále na nu hovorím, vela vecí už začína rozumiet ale reč je slabá, ešte sa chcem opýtat, ci je zlé, ked nechce niekomu zakývat na rozlúčku? Vopred dakujem za odpoved. S pozdravom Janosikova
Zdá sa, že vaša dcérka dobre prospieva, že zvláda dobre to, čo má. Rozvoju reči napomôžete tým, že budete s ňou hovoriť, popisovať jej to, čo robíte, čo sa chystáte robiť, ako to budete robiť/robíte, čo je okolo atď. Mnohé z toho zrejme aj robíte. Keď ona začne slabikovať, môžete sa k nej pridať a opakovať po nej alebo jej dávať iné možnosti - ak hovorí bababa, vy zopakujte jeden dva razy a prípadne dajte aj babeba alebo babuba..., skrátka sa hrajte so zvukmi. Ešte dlho bude situácia taká, že dieťa dokáže všeličo, AK CHCE, ak má práve na to náladu, chuť. Netreba ju do ničoho nútiť, tlačiť na ňu, všetko by mala byť hra a zábava, sranda, malo by to vo vás oboch vyvolávať pocit blízkosti, chuť v tom pokračovať, užívať si to spolu. (A k tomu patrí aj to kývanie na rozlúčku - ak nechce, nechce, je to batoľa.)
