samotárske dieťa

Dobrý deň,
mám 2,5-ročného syna, ktorý má od úplného malička problém akceptovať ľudí mimo okruh najbližšej rodiny. Ešte keď bol kojenec, tak sa vždy rozplakal, ak ho na ruky vzal niekto cudzí. Dlho mu trvalo, než si zvykol aspoň na starých rodičov. Postupom času sa situácia zlepšila aspoň natoľko, že hystericky neplače, keď sa mu niekto prihovorí alebo keď prídeme do jemu neznámeho prostredia. Vidím však, že má z takých situácií stres, neustále ma prosí, aby sme išli domov a dáva všemožne najavo, že mu je záujem druhých ľudí nepríjemný. Deti na ihrisku ignoruje alebo sa zašije tak, aby sa s nimi nemusel "spoločensky stýkať". Viem, že v jeho veku nemôžem očakávať aktívnu hru s rovesníkmi, ale iné deti sa na seba aspoň usmievajú, okukujú sa alebo po sebe opakujú. Moje dieťa zazerá alebo sa tvári, že tam nikto iný nie je. Ak sa hojdá a na susednú hojdačku si sadne iné dieťa, okamžite sa vypýta dole a radšej obetuje svoju obľúbenú disciplínu ako riskovať prítomnosť cudzieho dieťaťa. Neznesie, aby sa ho cudzí ľudia dotýkali - ani pohladkať, nie to ešte vziať na ruky. Pokiaľ viem, nikdy nemal žiadnu negatívnu skúsenosť v kontakte s inými ľuďmi, nikto mu neublížil. Inak je šikovný po každej stránke, pekne rozpráva, rád sa jaší a behá, ale keď sa ocitne v prítomnosti cudzieho človeka, tak stuhne a zmení sa na uzlík nervov. Poraďte mi, ako ho mám vhodne stimulovať, aby som ho na jednej strane zbytočne neizolovala v snahe predísť stresu a na druhej strane aby som príliš "netlačila na pílu" v snahe integrovať ho do spoločnosti. Predstava, že by mal ísť teoreticky o pol roka do škôlky mi momentálne pripadá absurdná. Ďakujem!