Neposlušný syn

Čo sa týky plienok, chlapcom zvyčajne dlhšie trvá, kým ich nervová sústava dozreje do takej podoby, že získajú "cit" a začnú sa pýtať. Znamená to, že treba dieťa naďalej ponúkať ísť na záchod, no zároveň treba rešpektovať ich tempo vývinu v tejto oblasti. Dieťa netreba nútiť, netreba ho ani nútiť sedieť na nočníku, keď tak veľmi protestuje. To by mohlo vyvolať skôr odpor, než ho povzbudiť k spolupráci.
Agresivita môže prameniť z rôznych vecí: môže to byť jeho dosť "neohrabaný" spôsob, ako s vami nadviazať kontakt, môže to byť spôsob, ako vyjadruje - zatiaľ neprimerane) svoj hnev. Niekedy deti takto reagujú, keď sú nespokojné, unavené, nudia sa - nemajú dostatok podnetov, ktoré by ich zaujímali. Ak je to spôsob nadväzovania kontaktu, pokúste sa vnímať svoje dieťa a jeho potreby, ktoré dáva najavo, skôr ako začne byť útočné. Často sa totiž stáva (neviem, nakoľko je to aj váš prípad), že rodičia sú síce s dieťaťom, ale venujú sa iným veciam a na určité prejavy dieťaťa, ktorými dáva najavo svoju potrebu mať pozornosť rodičov, nereagujú. Vtedy si deti zvyknú požiadať o pozornosť aj menej prijateľným spôsobom (a ak ich je viac, často sa vtedy začnú hašteriť, biť, hádať...).
O primeranejších spôsoboch vyjadrovania hnevu a o spôsoboch, ako môže rodič dieťa v tejto oblasti usmerňovať, som už písala mnohokrát. Skúste si to, prosím, nájsť v odpovediach.
Nakoniec, vaše dieťa je tiež zrejme v období vzdoru a k tomu niekedy patrí aj určitá dávka neprimeraných alebo výraznejších reakcií dieťaťa ne niektoré situácie. Neznamená to, že si rodičia majú nechať "poskákať po hlave", znamená to, že si treba viac uvedomovať, že sa dieťa učí vyjadrovať, čo chce, čo sa mu nepáči atď a že bitka a krik nepomôžu dieťaťu primerane vyjadrovať svoju vôľu či nevôľu, nenaučia ho zaobchádzať s vlastnou agresivitou, silou, hnevom... Niekedy dieťaťu pomáha, keď popisujeme nahlas to, čo vnímame: zdá sa, že ťa niečo nahnevalo; asi sa ti niečo nepáči; hneváš sa? čo ťa nahnevalo? niečo sa ti nepáči, čo je to? nepáči sa mi, keď na mňa pľuješ; atď.

Vyhľadajte pedagogicko - psychologickú poradňu, kde vášho syna kompletne vyšetria a podľa zistení by vám mali ponúknuť vhodný typ starostlivosti, či už individuálnej alebo skupinovej, mali by dať doporučenia škole aj vám, ako postupovať pri výchove a mohli by vám aj priebežne poskytovať konzultácie.

Deti niekedy zvyknú prekypovať radosťou, keď príde návšteva alebo keď sú na návšteve a tá radosť im trošku prerastá cez hlavu a nevedia ju "udržať na uzde". Niekedy môže byť užitočné trošku sa k nim pridať a chichúňať sa s nimi a možno si aj povyskočiť (hoci zvyčajne nie sme na také výrazné prejavy radosti zvyknutí). Inokedy dieťaťu môže pomôcť to, keď popíšeme, čo vidíme, teda napríklad: "Vidím, že sa dotýkaš druhých detí; počujem, že nejako inak rozprávaš... tešíš sa? Alebo sa potrebuješ trošku pritúliť? Chceš ísť na chvíľku ku mne?..." Ako vidieť z príkladov, dieťa niekedy neprežíva radosť, ale môže sa cítiť napäté z toľkých ľudí a svojimi "opičkami" a podobným nezvyklým správaním môže dávať najavo, že je to pre neho príliš alebo že by potrebovalo trochu podpory (pritúlenia, záujmu o to, ako sa má).
A k hračkám: keď nájdete takúto pokazenú hračku, skúste sa s ním neutrálne porozprávať o tom, čo sa s hračkou stalo, ako sa to stalo. Z rozhovoru by ste mohli zistiť, či sa to deje vtedy, keď sa cíti byť málo vnímaný, keď sa venujete mladšiemu dieťaťu alebo "kde je kameň úrazu". Treba podotknúť, že deti často nevedia povedať presne, čo sa deje. Prípadne sa vyhýbajte dávať mu v nasledujúcej dobe po "nehode s hračkou" nejaké ďalšie nové hračky. Niektoré deti majú totiž taký veľký prísun hračiek, že ich hodnota je potom pre ne minimálna.