Otec

Dobry den.Mam 4,5 rocneho syna som 2 roky vydata a mame este 20 mesacneho syna.Manzel nieje biologickym otcom starsieho syna a preto by ma zaujimalo kedy je ten spravny cas to synovy povedat,ze ocko nieje jeho biologicky ocko a ako mu to povedat.Syn je velmi,mudre,bystre,chapave dieta.S manzelom sme sa dali dokopy ked mal syn 14 mesiacov.Vola ho ocko a ma aj jeho priezvisko.Manzel nerobi medzi synmi ziadne rozdieli.Co sa tyka biologickeho otca ten nejavi ziaden zaujem ani maleho nenavstevoval a ani nenavstevuje.Synovy chceme povedat pravdu pretoze ludia su skodoradosti a bola by som nerada keby sa to dozvedel od niekoho druheho.Dakujem za odpoved.

Dobry den,
dcera ma 2r a jej otec ju doteraz este nevidel, teda vsetko doteraz bolo len na mne. nastavila som vychovu, rezim a vsetko ostatne a tak nam to obom vyhovuje a mam pozitivnu spatnu vazbu, ako to sama zvladam. nikto sa mi nemiesa do vychovy, respektuju to, o co sa snazim, aby z mojej dcery vyrastol - samostatny, rozumny clovek, nerozmaznany, nesebecky a pod.
Ked prisiel den prveho spolocneho stretnutia aj s jej otcom, vzal ju do narucia, objal - dcera ostala sokovana, plakala - ved je to pre nu cudzi clovek. Sprava sa, ako keby tie 2r neboli. On si riesi vychovu po svojom, kupuje jej veci a hracky, prezentuje svoju vychovu, co je proti tej mojej. ked mu nieco poviem, aby to respektoval, tak odpovie, ze on si moze robit co chce. je s nim tazka komunikacia, aj to bol dovod rozchodu, vsetko len podla neho je spravne. Podla mna na to nepriamo doplaca dcera a pre mna to tiez nie je jednoduche. Docitala som sa, ze take skusenosti pre dieta mozu viest k vzniku roznych psychoz a neuroz - v batolivom veku. Poradte mi prosim, co mam robit? nemyslim si, ze je to dobre pre dceru a tiez pre mna. No on sa teraz chce prezentovat ako ten naj otec.

Dobrý deň. Neviem si rady so synom. Som z jeho správania zúfalá. Má 16 rokov. Po skončení deviatej triedy sa prihlásil na strednú školu mimo bydliska, musel bývať na internáte. V škole od začiatku si na neho "sadla" učiteľka matematiky. Až tak, že na neho skoro na každej hodine vykrikovala, že čo tam chce, že tam nepatrí, že ho tam nechce vidieť, že čo iné on chce dostať ako päťku atd. atd. Správala sa vulgárne aj k iným. Doma mi o tom rozprával, ale nechcel aby som do toho zasiahla, mal strach, že to bude ešte horšie. Došlo k tomu, že sa syn posťažoval na internáte vychovávateľovi a ten začala vybavovať v škole, učiteľka bola upozornená na svoje správanie. Môj syn pred polročnou písomkou si sadol so spolužiakom, prebrali si učivo, napísal polročnú písomku na 3, napriek tomu na polroka prepadol. V druhom polroku som mu našla doučovateľa matematiky, odmietol k nemu chodiť, vraj on neprepadne. Prepadol. Napriek tomu, že bol na školskej matematickej súťaži, kde z 20 skončil ôsmy.Opravné skúšky robiť nechce, vraj ho táto škola (elektrotechnická) aj tak nebaví. Vybavila som mu prestup na inú školu, kde musí samozrejme začať od prvého ročníka, ale už aspoň sa bude učiť to, čo ho baví. Táto nová škola však nemá internát, tak sme sa dohodli s dcérou, ktorá pracuje v tom istom meste kde je jeho škola, že si zoberú spolu podnájom a budú bývať spolu. Našli sme jeden byt od 1.7. Nasťahovali sa tam. Kedže si chcel nájsť brigádu na leto, súhlasila som, že môže cez týždeň bývať tam a domou bude chodiť na víkendy. Do dnešného dňa brigádu nenašiel.Viem, že si nájsť prácu nie je ľahké, ale on ani nehľadal. celé dni sa fláka s kamarátmi (jeden má 21 rokov, má auto, vraj to chodí opravovať - to je jeho hobby. Keď mu poviem, aby bol doma do pol deviatej, tak sa stále nájde výhovorka, prečo nemohol byť. Zmeškal autobus, pokazilo sa kamarátovi auto a musel mu s tým pomôcť atd. atd. Snažím sa mu vyjsť v ústrety. Nedávno sme sa presťahovali na iné miesto, nemá tu ešte kamarátov, ja chápem, že sa cíti lepšie v mieste školy, lebo tam má kopu kamarátov. Lenže on nedodrží ani jednu našu dohodu! Nerozpráva sa so mnou, len áno, nie, jasné, dobre a tak.... rozhovor so mnou začne len keď niečo potrebuje, alebo si uvedomí, že urobil niečo zle a ospravedlní sa. Bojím sa byť k nemu veľmi "tvrdá" lebo mám strach, že by urobil niečo zlé. Ale takto to ďalej nepôjde. Neviem, či ho mám zobrať domou na prázdniny, alebo ho prinútiť ísť na brigádu (čo myslím si nemá veľký význam, lebo keď nechce, aj tak tam chodiť nebude - alebo áno?) Už sme sa x krát rozprávali, sľuboval, jasné mami, samozrejme mami, dobre mami. Ale nič nerobí. Potom sa mi prizná, že on je veľmi lenivý ale sa snaží nebyť. Čo s ním mám robiť??? Prosím poradte mi. Ďakujem.

dobrý deň p. doktorka,
chcem sa vás opýtať na váš názor k výmene rodičov na rodičovskej dovolenke. možno ste sa počas svojej praxe stretli s podobnou situáciou. dcérka bude mať 13 mesiacov. chceli by sme sa s manželom vymeniť na rodičovskej dovolenke. nemusíme to robiť, manžel navrhol túto výmenu. pracuje do večera s keď príde domov dcérka už spí. keby som ja nastúpila do práce, tak by sme spolu mohli tráviť viac času. nie som proti tejto výmene, ale chcem sa opýtať z hľadiska dieťaťa - či nie je dieťa v takom veku už na matku tak naviazané, že by takáto zmena pre ňu priniesla viac negatíva ako pozitíva. ešte ju kojím a keďže od narodenia odmieta cumlíky, stane sa, že ku mne príde cez deň si trochu "podudať". takže ak by som nastúpila do práce, kojila by som ju len ráno a večer. stačilo by to? ďakujem za odpoveď

Dobry den prajem,
mam 4a pol a 1a pol rocne deti. Som v rozvodovom konani. Deti chodievaju raz za cas k ich otcovi. Problem je v tom, ze teda najma starsie dieta prehovara proti mne. Stale starsiemu dietatu hovori, ze som klamarka, ze ho nechcem, chcem ho opustit, ze musi vydrzat a bude byvat len s nim. Ked sa ma starsie dieta pyta ci je to pravda a tak mu stale hovorim ze nie je to pravda, ze ho lubim. Tak sa ma pyta ci je tata zly a ci klame. Tak mu poviem ze tata nie je zly, len ma nema rad a ze neklame ale nehovori uplne pravdu. Vidim na nom ze meni spravanie voci mne. Citim z neho take nieco ako sklamanie. Neviem co s tym. S otcom deti nie je mozna normalna komunikacia. Mna psychicky utlaca a detom robi to iste. Nechcem aby mali deti ujmu na cely zivot kvoli neludskemu pristupu ich vlastneho otca. Dakujem.

dobry den, pani psychologicka. rada by som vas poziadala o radu. s manzelom mame 17 mesacnu dcerku. v poslednej dobe je na mna neskutocne naviazana, bezo mna ani krok neurobi a ked nahodou od nej odchadzam (co i len na zachod) spusti krik. ked obcas musi ostat s prababkou, alebo manzelom, ked musim niekam ist, prvotne chvile su hrozne, ale zvykne si a potom uz je v poriadku. horsie je to v case, kedy manzel skonci s pracou a chce s nami travit cas. mala ho odmieta, place, ked sa k nej chce priblizit a stale sa mota okolo mna. nedovoli mu ani chytit knizku, ktoru chce citat, ani dat jej napit ci najest. vobec neviem, co robit. v takychto chvilkach sa ju snazim nevsimat si, alebo sa otacam prec, aby bola s tatinom, no neivem, ci je to spravne. manzel aj pracuje z domu, takze je s nami cely den. rano to byva celkom v poriadku, no s postupujucim casom dna sa to cele zhorsuje. vedeli by ste mi poradit, ako taketo situacie riesit, co robit a ako dosiahnut, aby sme mohil vsetci traja byt spolu bez akehokolvek placu? dakujem...