Búchanie hlavy

Vyjadrovanie hnevu, zlosti či nevôle môže byť naozaj všakovaké, hlavne u detí (ale nielen u nich). Niektoré revú ako o život, iné kopú do všetkého, čo im príde do cesty, ďalšie nadávajú, frflú a papuľujú a niektoré sa hryzú, búchajú si hlavu o stenu alebo o zem alebo si ju zatvárajú do skrine (dospelí idú rúbať drevo, vypijú si, idú si pofajčiť, idú si zabehať, zaplávať, zacvičiť do posilňovne, zbijú toho, kto ich nahneval alebo niekedy aj niekoho úplne iného, prípadne sa jedovato pohádajú alebo majú depresie či iné ťažkosti). Prejavujú teda svoj hnev voči okoliu alebo útočia na seba. Rodičia majú neľahkú, no veľmi dôležitú úlohu v tom celom a síce naučiť dieťa vyjadrovať svoje pocity tak, aby neubližovalo ani iným, ani sebe, no aby mohlo vyjadriť to, čo cíti.
Opakovane som písala o rôznych možnostiach a spôsoboch, ktoré sú prijateľné a dovoľujú deťom dať najavo, čo cítia bezpečným spôsobom. Búchanie varechou na plech na pečenie či starý hrniec, dupanie, boxovanie do vankúša, zápasenie... (skúste si, prosím, vyhľadať podrobnosti v iných príspevkoch) a mnoho iných spôsobov. Niekedy je dobré porozprávať sa s dieťaťom po takejto udalosti, keď sa už celkom upokojí, teda s chladnou hlavou o tom, že máte strach, keď si takto udrie hlavičku, lebo si môže ublížiť a že nabudúce by si predtým mohlo vypýtať svoju cyklistickú prilbu a až potom si hlavu buchnúť o zem. A keď sa blíži búchanie o zem, treba mu ju rýchlo ponúknuť, prípadne povedať "počkaj, prinesiem ti prilbu". Niekedy ale môže "zabrať" napríklad kúpa cyklistickej prilby a jej použitie (nasadenie na hlavu dieťaťa) pred hroziacim sebaohrozujúcim útokom bez dlhých rozhovorov. A niekedy stačí strčiť mu rýchlo pod hlavu vankúšik alebo len ruku (dlaň) či niečo, čo náraz zmierni a zmenší pravdepodobnosť zranenia. Sú to všetko možnosti a je na rodičovi, ktoré z nich využije a kedy. No najdôležitejšie je "vycvičiť" dieťa a presmerovať ho k iným spôsobom a ak sa uchýli k tomu sebaubližujúcemu, treba ho v tej chvíli samozrejme strážiť a starať sa o jeho bezpečnosť.

Podľa vášho popisu sú hryzenie i štípanie prejavmi radosti vášho syna, no sú neprijateľné pre toho, komu svoju radosť takto prejavuje. Každý by mu preto mal dať najavo, že mu tento spôsob nevyhovuje, čo deti veľmi spontánne robia tým, že sa rozplačú, keď ich hryzie alebo štípe. Dospelí by mali dieťaťu tiež dať najavo, že ich to bolí a mali by mu v tom zabrániť, či už tým, že mu jemne a pevne chytia dlane a zápästia a pritom budú jajkať, že by ich to bolelo, keby mu dovolili štípať, prípadne sa môžu rýchlo odtiahnuť, ak by ich chcel hrýzť a podobne.

Sem tam počas dňa môžete s dieťaťom experimentovať a navzájom sa dotýkať tváre či ruky rôznymi spôsobmi, aby si dieťa zažilo a viac všímalo, čo sa deje, keď používa svoju silu - napríklad ho jemne pohladíte po líci a potom ho vyzvete, aby to urobil aj on, potom ho chytíte za líčko palcom a ukazovákom (ako pri štípaní), ale tlak medzi prstami bude len veľmi jemný, aby to nebolelo a potom necháte jeho, aby skúsil tiež tak jemne chytiť vás. Pritom mu hovorte: Jemne, jemne. Keď sa mu to podarí, pochváľte ho, zatlieskajte, tešte sa. Potom robte to isté, ale trošku silnejšie, no tak, aby to nebolelo. Môžete to skúšať aj ústami, hryzkať ale iba veľmi jemným spôsobom. A keď sa ocitnete v situácii, kedy zvykne hrýzť a štípať, pomôžte mu aj slovne tým, že mu poviete jemne, jemne a samozrejme, že urobíte aj ostatné opatrenia, ak bude treba.

Používanie rôzne veľkej sily sa môžete učiť vnímať aj pri rôznych hrách - s bábikou alebo mackom, ktorého ukladáte spinkať alebo sa s ním hráte a hladíte ho jemne, túlite si ho jemne... Pri maľovaní prstovými farbami rôzne silno otláčate ruku na papier, najprv len celkom ľahko a pozriete, ako málo farby sa tam zachytilo, potom o trošku silnejšie a zase pozriete, koľko farby ostalo na papieri atď. Pri hre s plastelínou alebo cestom vtláčate prsty alebo dlaň či vykrajovačky rôzne silno a spolu sledujete, čo to robí s cestom a podobne. Čokoľvek, pri čom sa dá skúmať sila a jej rôzna miera, je fajn na to, aby si dieťa uvedomilo, ako sila pôsobí a aby ju vedelo kontrolovanejšie používať.

Okrem toho, synovi môžete ponúkať aj iné spôsoby, ako prejavovať radosť - skákať od radosti, výskať, kričať hurá, hurá, objímať, skrátka akékoľvek prijateľné a pre všetky zúčastnené strany bezpečné spôsoby a prejavy radosti zo stretnutia.

Predovšetkým zabezpečte, aby si neublížil - či už ho zdvihnete za traky nohavíc alebo mu nasadíte cyklistickú prilbu, keď idete von alebo keď sa zlostí, všetko je dobré.
Takisto mu môžete ukazovať bezpečnejšie spôsoby, ako si "uľaviť" od zlosti - boxovať do mecha či do vankúša, dupať, revať ako lev či gorila alebo dinosaurus. Keď sa hráte (a on sa práve nezlostí a má dobrú náladu), môžete sa s ním hrať na rôzne zvieratá, ktoré sú mocné a podporujte ho v ich vyjadrovaní - ako chodia, aké zvuky vydávajú... Ale nemusia to byť len silné zvieratká. A pridajte sa k nemu. Zabavíte sa a keď bude nazlostený, skúste mu povedať, nech dupe ako slon, reve ako lev... a on si na to ľahšie spomenie, keď to bude poznať z hier.