správanie

Dobrý deň, pani doktorka. Prosím o radu. Opíšem situáciu:
Mám 3 ročného synčeka a 7 mesačnú dcérku - nar. v decembri. Synček sa na svoju sestričku veľmi tešil - vopred sme sa ho snažili pripraviť na prijatie nového súrodenca. Odlúčenie počas pobytu v nemocnici (pôrod) zvládol s tatinom a so starými maminami skvelo. Pri príchode ma hneď vystískal, ako veľmi som mu chýbala a či už budem doma, či som už konečne doniesla jeho sestričku. :-)))) Tešili sme sa ako super to zvláda. O sestričku sa stále zaujímal, dokonca sám od seba mi nosil plienky pre ňu alebo tie použité odniesol do koša bez toho, aby som ho o to poprosila. K sestričke bol pozorný. Avšak voči mne a manželovi sa začal správať ignoračne. Čokoľvek sme mu povedali, ba priam ho prosili (aby sa umyl, ide papať, upratať hračky- spolu s ním, ide spinkať, ...), akoby ani neregistroval. Niekedy dokonca sa tomu zasmial a robil si svoje. Jednoducho nás nepočúval. Mysleli sme si, žiarli????
Snažili sme sa mu čo najviac venovať!!!! Aj ostatných,čo k nám prišli na návštevu sme poprosili, aby sa najskôr venovali jemu až potom malej. Veď toľko pozornosti malé bábo predsa zo začiatku nepotrebuje :-)))(papať, pohojdať, prebaliť,spať)
Nič nepomohlo, naopak zašlo to až tak ďaleko, že sa nepýtal cikať, ba naopak náročky sa pocikával. S úsmevom na tvári, až so škodoradosťou sa pozrel na Vás, či ho sledujete a potom priamo na koberec sa pocikal. To časom 1 mesiaca ustúpilo a vrátilo sa do normálu - t.j. opäť sa pýtal cikať. Dokonca mu manžel spravil jeho vlastný vypínač, aby si mohol sám zažať v kúpelni a vycikať sa do nočníka. !!!!
Avšak problém ignorácie i naďalej pretrváva až do dnes - už 7 mesiacov!!!!!!!!!!!
A s manželom sme už na pokraji nervov, nápadov, ... sme bezradný.
Istú dobu cca 1 mesiac fungovala metóda - rozhodli sme sa aj my jeho ignorovať. Napr. povedali sme, že sa ide obedovať, aby sa poumýval a sadol si za stôl. Prosili sme ho aj 3 krát a nič - stále ignorácia, vraj nie je hladný. Dobre. Nechali sme ho ďalej hrať sa a my sme zasadli k stolu, obedovali a jeho si viac nevšímali ani ho už nevolali. A ono to začalo fungovať. :-)) Asi po 10 min. prišiel sám, umyl sa a pýtal si jesť. A všetko ostatné tiež fungovalo podobne ( obliekanie, spinkanie, upratovanie hračiek, ...) Ale netešili sme sa dlho, naozaj len ten jeden mesiac. Potom zasa úplná ignorácia.
Nepomohlo ani - žiadne sladkosti, schovanie niektorých obľúbených hračiek, hrešenie, krik, dokonca dostal aj párkrát na zadok - čoho niesme zástancom!!!!!
Akokeby to nestačilo, ešte sa k tomu pripojil jeho plač. Plače úplne za všetko čokoľvek sa mu povie - a to ho nehrešíme, len sa s ním snažíme čo najmilšie rozprávať a vysvetľovať.Rozplače sa úplne bezdôvodne!!!!
S manželom sa mu snažíme od narodenie dcérky max.venovať. Keďže väčšoni času trávi so mnou - vždy keď mala spinká alebo sa sama zabáva, obímame sa, hovoríme si ako sa ľúbime, tulkáme sa, mojkáme,...Aby vedel, že je rovnako dôležitý aj teraz, tak ako pred príchodom sestričky. Aj on sám príde za mnou stisne ma a povie ako veľmi ma ľúbi.
Preto vôbec nerozumieme, prečo nás neposlúcha a nepočúva.
Dokonca, keď ráno manžel odchádza do práce, syn povie, aby nešiel, že sa budú spolu hrať. A keď sa večer vráti, tak sa s ním vôbec pekné nehrá, naopak mu robí zle. Keď ho chce uložiť večer spať, prečítať mu rozprávku - aspoň na chvílu mu vynahradiť čas, tak ho odmieta. Vtedy chce, aby som všetko robila ja.
Naozaj už nevieme, ako sa k synovi správať, aby nás počúval. Prosíme o radu. Ak Vám ešte nejaké info bude chýbať rada doplním. Vopred Vám ďakujem za čas strávený dlhým čítaním a ďakujem za Vašu radu.
Ľubka

Dobrý deň. Neviem si rady so synom. Som z jeho správania zúfalá. Má 16 rokov. Po skončení deviatej triedy sa prihlásil na strednú školu mimo bydliska, musel bývať na internáte. V škole od začiatku si na neho "sadla" učiteľka matematiky. Až tak, že na neho skoro na každej hodine vykrikovala, že čo tam chce, že tam nepatrí, že ho tam nechce vidieť, že čo iné on chce dostať ako päťku atd. atd. Správala sa vulgárne aj k iným. Doma mi o tom rozprával, ale nechcel aby som do toho zasiahla, mal strach, že to bude ešte horšie. Došlo k tomu, že sa syn posťažoval na internáte vychovávateľovi a ten začala vybavovať v škole, učiteľka bola upozornená na svoje správanie. Môj syn pred polročnou písomkou si sadol so spolužiakom, prebrali si učivo, napísal polročnú písomku na 3, napriek tomu na polroka prepadol. V druhom polroku som mu našla doučovateľa matematiky, odmietol k nemu chodiť, vraj on neprepadne. Prepadol. Napriek tomu, že bol na školskej matematickej súťaži, kde z 20 skončil ôsmy.Opravné skúšky robiť nechce, vraj ho táto škola (elektrotechnická) aj tak nebaví. Vybavila som mu prestup na inú školu, kde musí samozrejme začať od prvého ročníka, ale už aspoň sa bude učiť to, čo ho baví. Táto nová škola však nemá internát, tak sme sa dohodli s dcérou, ktorá pracuje v tom istom meste kde je jeho škola, že si zoberú spolu podnájom a budú bývať spolu. Našli sme jeden byt od 1.7. Nasťahovali sa tam. Kedže si chcel nájsť brigádu na leto, súhlasila som, že môže cez týždeň bývať tam a domou bude chodiť na víkendy. Do dnešného dňa brigádu nenašiel.Viem, že si nájsť prácu nie je ľahké, ale on ani nehľadal. celé dni sa fláka s kamarátmi (jeden má 21 rokov, má auto, vraj to chodí opravovať - to je jeho hobby. Keď mu poviem, aby bol doma do pol deviatej, tak sa stále nájde výhovorka, prečo nemohol byť. Zmeškal autobus, pokazilo sa kamarátovi auto a musel mu s tým pomôcť atd. atd. Snažím sa mu vyjsť v ústrety. Nedávno sme sa presťahovali na iné miesto, nemá tu ešte kamarátov, ja chápem, že sa cíti lepšie v mieste školy, lebo tam má kopu kamarátov. Lenže on nedodrží ani jednu našu dohodu! Nerozpráva sa so mnou, len áno, nie, jasné, dobre a tak.... rozhovor so mnou začne len keď niečo potrebuje, alebo si uvedomí, že urobil niečo zle a ospravedlní sa. Bojím sa byť k nemu veľmi "tvrdá" lebo mám strach, že by urobil niečo zlé. Ale takto to ďalej nepôjde. Neviem, či ho mám zobrať domou na prázdniny, alebo ho prinútiť ísť na brigádu (čo myslím si nemá veľký význam, lebo keď nechce, aj tak tam chodiť nebude - alebo áno?) Už sme sa x krát rozprávali, sľuboval, jasné mami, samozrejme mami, dobre mami. Ale nič nerobí. Potom sa mi prizná, že on je veľmi lenivý ale sa snaží nebyť. Čo s ním mám robiť??? Prosím poradte mi. Ďakujem.

Dobry den, asi pred dvoma mesiacmi som Vam pisala o synovi, momentalne ma 1,5 roka. Mame s nim problem so spravanim sa na detskom ihrisku. Bez problemov si dovoluje k starsim detom, napr. zdrapi ich za oblecenie a mixuje s nimi, stipe, trha vlasy. skusala som ako ste mi poradili, zobrat ho bokom, povedat, ze sa to nesmie, ale on ako keby ma ani nevnimal. Je taketo spravanie normalne jeho veku, pripadne viete mi povedat, ake spravanie spojene s agresivitou uz znaci urcity psychicky problem? Dakujem

Dobry den p. doktorka,

moja dcerka ma 3r.8m, od septembra 2010 chodi do skolky, dalo by sa povedat ze bez problemov, malo to taky klasicky priebeh. Prve dva tyzdne bez problemov uplne, potom zacala rano plakavat, vodieva ju manzel, to trvalo tak tyzden a potom uz bez problemov. Aj po vianocnych sviatkoch ci kiahnach isla v klude do skolky. Vzdy som ju vyzdvihla usmiatu, ucitelky ju chvalia, ze je bezproblemove samostatne dievca. Je to nase prve dieta zatial jedine, mame obaja s manzelom velku rodinu, je od malinka velmi zvyknuta na spolocnost, nie je v nicom obzvlast nadana. Mozno iba v tom, ze je nesmierne vnimava, cisto a vela rozprava, je rada stredobodom pozornosti, asi 3 mesiace pretrvava "lakomost" hlavne o tom rozprava ze nikomu nic nepozicia a hracky su iba jej...ale ked je u nas niekto ci dieta ci dospely nakoniec ustupi a pozicia, ide snad iba o uputanie pozornosti takymto sposobom, neriesim to nijako specialne, iba jej vludne vysvetlim, ze take spravanie nie je pekne, precitam/vymyslim/poviem pribeh o detoch ktore sa nechceli podelit o hracky, veci....zda sa mi ze rada vypocuje ale zatial ziadny velky progres, je to dost jej oblubena tema ze nepozicia, ALE toto som popisala len na ilustraciu. Hlavny problem, ktory ma zacal cim dalej tym viac a viac trapit a tak trochu suvisi mozno aj s tym "egoistyckym pristupom" ak sa to vobec da tak nazvat je, ze zacala velmi zle vecer zaspavat a rano odmieta ist do skolky, uz po ceste zo skolky sa ma doslova 100x spyta ci zajtra ide do skolky a ci si pre nu pridem a ci si pre vsetky deti pride niekto, vecer sa toto cele stupnuje,bola zvyknuta zaspavat okolo 8,30 teraz zaspi okolo10,30 aj to splacom narekom a slzami a recami ako jej nikto nepomoze a ona sa nevie v skole "vyznat" toto mi povedala napriklad vcera, ze tam je vela deti a preto sa jej tam nepaci. Spociatku som sa vzdy snazila od toho odputat pozornost akoze to jemne bagatelizovat pred nou, ale pri tom som nenapadnymi otazkami sondovala preco??? alebo coho sa tak boji ODRAZU po 9 mesiacoch chodenia do skolky uz 14 dni prezivame zacyklene otazky typu ci ide, a ci si pre nu pridem do skolky??? Nikdy sa nestalo, ze by som po nu neprisla, mame vo zvyku ze 80% chodievam ja a 20% jedna druha tretia moja neter, alebo synovec su to studenti, prip. babka, tatino...., nikdy nebola na mna obzvlast viazana o skolke rozpravala viac ako ine deti, tesila sa na divadielka, kuzelnika, sportove dni...na vsetko. Odrazu BUM. Stale sa uistuje ci ju lubim, hovori mi ako ona lubi mna, no a do toho tie otazky na skolku. Nic som v mojom spravani nezmenila, nemali sme ziadnu vaznu udalost, s manzelom mame dobry stale rovnaky vztah. Cele to zacalo presne v den, ked som si pre nu prisla na MDD prvy krat do skolky skor, prvy krat tam nespinkala. Nijako to nekomentovala ani nic, ale je to presne od toho dna. To popoludnie nebolo nicim specialne, doma som ju dala spat a potom sme mali naplanovanu navstevu s detmi a pripravene rozne hry. Pre moju dcerku to nebol nicim vynimocny den, lebo sa takto bezne stretavame a mavame orientovane dni na deti, len v tento den sme tam isli skor a mala som volno z prace. Moze byt toto spustac jej spravania? Je to velmi stresujuce najma pre nu a nas oboch rodicov, z casti si niekedy myslim ze to na nas hra"vydiera" nas, ale ja sa pred nou tvarim stale neustupne mame nastolene pravidla, a do skolky riadne chodi.Zda sa mi neuveritelne, zeby dieta "hralo" takuto hru uz dva tyzdne a vidi ze do skolky chodi pravidelne a ze si pre nu pravidelne v ten isty cas. Pytala som sa ucitelky ci na nej nebada nejaku zmenu a ucitelka mi potvrdila, ze sa zmenila ze je utiahnutejsia a panovacna ked sa ma podelit o hracku. To predtym v skolke nebolo. Dufam, ze vsetko chce len cas, a ze tieto kazdodenne zacyklene otazky, place, tazke zaspavanie a ranne vzdorovanie sa pominu. Viete mi poradit prosim Vas? Velmi pekne dakujem.

Dobry den prajem,
mam 4a pol a 1a pol rocne deti. Som v rozvodovom konani. Deti chodievaju raz za cas k ich otcovi. Problem je v tom, ze teda najma starsie dieta prehovara proti mne. Stale starsiemu dietatu hovori, ze som klamarka, ze ho nechcem, chcem ho opustit, ze musi vydrzat a bude byvat len s nim. Ked sa ma starsie dieta pyta ci je to pravda a tak mu stale hovorim ze nie je to pravda, ze ho lubim. Tak sa ma pyta ci je tata zly a ci klame. Tak mu poviem ze tata nie je zly, len ma nema rad a ze neklame ale nehovori uplne pravdu. Vidim na nom ze meni spravanie voci mne. Citim z neho take nieco ako sklamanie. Neviem co s tym. S otcom deti nie je mozna normalna komunikacia. Mna psychicky utlaca a detom robi to iste. Nechcem aby mali deti ujmu na cely zivot kvoli neludskemu pristupu ich vlastneho otca. Dakujem.

Som matka 3,5 ročných dvojičiek /dievčatko a chlapček/. Od septembra chodia do škôlky. Sú šikovní pomerne ľahko sa učia pesničky, básničky, ani v športe zatiaľ nemajú problém. Problém vidím však ak sa majú s niečím zahrať. Po narodení som si myslela, že po čase si budú moc rozumieť, však vyrastajú spolu, budú sa spolu hrať, spolu smiať ba i plakať. Od ich narodenia žijeme u svokrovcov, takže som mala dostatok času sa s nimi pohrať. Od veľa domácej práce ma odbremenila svokra. Mala som dostatok času sa im venovať. Pri každej príležitosti ma však nechali, proste o nič nemajú záujem. Sama sa hrám s bábikou, so stavebnicami, s autíčkami, sama kreslím a malujem. Všetko ich zaujíma iba na čas, kým to rozoberú, príp. rozhádžu a idú ďalej. Oni sa jednoducho nevedia hrať. Istý čas som si myslela, že sú malí, potrebujú čas, časom sa to vyrieši. Teraz však vidím detičky v škôlke ako sa hrajú, deti v okolí, že aspoň na čas sa vedia zamestnať. Oni len utekajú od jednej hračky ku druhej a potom k ďalšej. Prosím Vás o radu, ako naučiť deti hrať. Ako vzbudiť ich záujem o hru. Dokonca v poslednom čase čím ďalej tým viac sa hašteria, bijú sa, a nepočúvajú dospelých. Keďže som bola doma na materskej, ani rozprávky som im moc nepúšťala, radšej som sa pokúšala o zábavnú hru, chodievali sme a aj teraz chodievame na veľké prechádzky, túry do prírody. Takže ich divoké správanie nemôžem pripisovať ani televízií a dnešným často nevhodným rozprávkam pre deti.