Anjelik s rožkami...

V určitých veciach je potrebné dieťaťu ukázať, kde sú hranice. Veď svet nám všetkým dáva akúsi spätnú väzbu, dostávame neustále informácie o tom, čo sa stane, keď niečo urobíme - keď sa dotknem horúcej žehličky, popálim sa, keď budem týždeň chodiť v gumákoch a umelých ponožkách, dostanem plieseň na nohy, keď mi je chladno a neoblečiem sa, dostanem nádchu alebo niečo horšie, keď vezmem, čo mi nepatrí, môžem ísť do väzenia...
Prirodzené dôsledky (keď spadnem, udriem sa, Keď chytím horúcu kávu, popálim sa, keď niekoho udriem, vráti mi to...) prichádzajú spontánne, bez nášho pričinenia, no je potrebné zoznamovať dieťa postupne aj s dôsledkami, ktoré stanovuje človek, s určitými pravidlami rodiny (skupiny detí, školskej triedy, spoločnosti).
Zvyčajne ako rodičia nemáme problémy brániť dieťaťu v tom, čo je nebezpečné. Bez váhania ho vezmeme od elektrickej zásuvky, horúcej kávy, dávame pozor, aby nemalo na dosah nôž...

Slová ale príliš nefungujú u detí vo veku vášho syna. To znamená, že ak chcete nejako ovplyvniť jeho správanie, musíte predovšetkým konať.
Ak vyhadzuje cédečka zo stojana, vezmite ho ihneď preč a opakujte to vždy, keď to začne robiť. Alebo presťahujte cédečka tam, kde ich nedočiahne. Alebo k nim zataraste prístup. Ak vám teda prekáža, že vyhadzuje veci, berie to, čo je pre neho nevhodné, urobte opatrenia, aby zistil, že to nie. Nehovorte (alebo ak áno, tak len: nono, to nesmieš - ale mal by to byť len sprievodný komentár), konajte.

A s kočíkom je to zložité, niektoré deti neznášajú sedieť v kočíku, najmä keď už vedia chodiť. A je len na vás, čo s tým urobíte. V niektorých situáciách môže byť vhodné, aby dieťa v kočíku zostalo napriek protestom, v iných situáciách je možné dopriať mu nosenie na rukách (alebo v nosítku). Možno by ste mohli vyskúšať niekoľko dní za sebou dať ho do kočíka napriek jeho protestom a zhruba po týždni by si mal na to zvyknúť. Otázka je, či je to pre vás "vydržateľné" voziť ho napajedeného či urevaného.