poradte mi

Dobrý deň mám problém s mojou 19 mesačnou dcérkou vždy keď ju napadne ľahne si na posteľ(zem, hračku)dá si rúčky na plienku a šúcha sa nijako ju nemožme od toho odhovoriť. Skúšali sme ju zabaviť keť to nanu prišlo, strašne sa rozplače a snaží sa to robiť ďalej, nedá si ani povedať že to nesmie robiť na verejnosti. Nočník nechce ani vidieť a keď ju nechám bez plienky a počúra sa, zasa sa zľakne a s plačom uteká ku mne. To šúchanie ma trápi najviac nezaberá ani visvetľovanie ani sľubovanie že niečo dostane najhoršie je keď to začne robiť pred návštevou. poraďte mi ako to zvládnuť. ĎakujemB

Dobry den,
dcera ma 2r a jej otec ju doteraz este nevidel, teda vsetko doteraz bolo len na mne. nastavila som vychovu, rezim a vsetko ostatne a tak nam to obom vyhovuje a mam pozitivnu spatnu vazbu, ako to sama zvladam. nikto sa mi nemiesa do vychovy, respektuju to, o co sa snazim, aby z mojej dcery vyrastol - samostatny, rozumny clovek, nerozmaznany, nesebecky a pod.
Ked prisiel den prveho spolocneho stretnutia aj s jej otcom, vzal ju do narucia, objal - dcera ostala sokovana, plakala - ved je to pre nu cudzi clovek. Sprava sa, ako keby tie 2r neboli. On si riesi vychovu po svojom, kupuje jej veci a hracky, prezentuje svoju vychovu, co je proti tej mojej. ked mu nieco poviem, aby to respektoval, tak odpovie, ze on si moze robit co chce. je s nim tazka komunikacia, aj to bol dovod rozchodu, vsetko len podla neho je spravne. Podla mna na to nepriamo doplaca dcera a pre mna to tiez nie je jednoduche. Docitala som sa, ze take skusenosti pre dieta mozu viest k vzniku roznych psychoz a neuroz - v batolivom veku. Poradte mi prosim, co mam robit? nemyslim si, ze je to dobre pre dceru a tiez pre mna. No on sa teraz chce prezentovat ako ten naj otec.

Dobrý deň. Neviem si rady so synom. Som z jeho správania zúfalá. Má 16 rokov. Po skončení deviatej triedy sa prihlásil na strednú školu mimo bydliska, musel bývať na internáte. V škole od začiatku si na neho "sadla" učiteľka matematiky. Až tak, že na neho skoro na každej hodine vykrikovala, že čo tam chce, že tam nepatrí, že ho tam nechce vidieť, že čo iné on chce dostať ako päťku atd. atd. Správala sa vulgárne aj k iným. Doma mi o tom rozprával, ale nechcel aby som do toho zasiahla, mal strach, že to bude ešte horšie. Došlo k tomu, že sa syn posťažoval na internáte vychovávateľovi a ten začala vybavovať v škole, učiteľka bola upozornená na svoje správanie. Môj syn pred polročnou písomkou si sadol so spolužiakom, prebrali si učivo, napísal polročnú písomku na 3, napriek tomu na polroka prepadol. V druhom polroku som mu našla doučovateľa matematiky, odmietol k nemu chodiť, vraj on neprepadne. Prepadol. Napriek tomu, že bol na školskej matematickej súťaži, kde z 20 skončil ôsmy.Opravné skúšky robiť nechce, vraj ho táto škola (elektrotechnická) aj tak nebaví. Vybavila som mu prestup na inú školu, kde musí samozrejme začať od prvého ročníka, ale už aspoň sa bude učiť to, čo ho baví. Táto nová škola však nemá internát, tak sme sa dohodli s dcérou, ktorá pracuje v tom istom meste kde je jeho škola, že si zoberú spolu podnájom a budú bývať spolu. Našli sme jeden byt od 1.7. Nasťahovali sa tam. Kedže si chcel nájsť brigádu na leto, súhlasila som, že môže cez týždeň bývať tam a domou bude chodiť na víkendy. Do dnešného dňa brigádu nenašiel.Viem, že si nájsť prácu nie je ľahké, ale on ani nehľadal. celé dni sa fláka s kamarátmi (jeden má 21 rokov, má auto, vraj to chodí opravovať - to je jeho hobby. Keď mu poviem, aby bol doma do pol deviatej, tak sa stále nájde výhovorka, prečo nemohol byť. Zmeškal autobus, pokazilo sa kamarátovi auto a musel mu s tým pomôcť atd. atd. Snažím sa mu vyjsť v ústrety. Nedávno sme sa presťahovali na iné miesto, nemá tu ešte kamarátov, ja chápem, že sa cíti lepšie v mieste školy, lebo tam má kopu kamarátov. Lenže on nedodrží ani jednu našu dohodu! Nerozpráva sa so mnou, len áno, nie, jasné, dobre a tak.... rozhovor so mnou začne len keď niečo potrebuje, alebo si uvedomí, že urobil niečo zle a ospravedlní sa. Bojím sa byť k nemu veľmi "tvrdá" lebo mám strach, že by urobil niečo zlé. Ale takto to ďalej nepôjde. Neviem, či ho mám zobrať domou na prázdniny, alebo ho prinútiť ísť na brigádu (čo myslím si nemá veľký význam, lebo keď nechce, aj tak tam chodiť nebude - alebo áno?) Už sme sa x krát rozprávali, sľuboval, jasné mami, samozrejme mami, dobre mami. Ale nič nerobí. Potom sa mi prizná, že on je veľmi lenivý ale sa snaží nebyť. Čo s ním mám robiť??? Prosím poradte mi. Ďakujem.

Mám 9 ročného syna. Zhruba pred dvoma mesiacmi sa u neho vyskytol problém, ktorý sa začal postupom času stupňovať. Bojí sa ísť z domu, lebo má neustále pocit, že potrebuje na záchod, resp. len čo vyjde z domu už má pocit, že súrne potrebuje na wc. Tento pocit je sprevádzaný s neustálym plačom a strachom z toho, že sa pociká alebo pokaká. Bojí sa ísť von čo i len na pár minút. Poraďte mi prosím čo robiť.

Dobry den, chcela by som sa s Vami poradit ohladom ranajkovania mojej 3 rocnej dcery. V jedle nie je prieberciva, zje v podstate vsetko, v poslednej dobe vsak zacala riadne strajkovat s ranajkovanim. Dokaze ranajkovat aj 2 hodiny! A to jej dam len pohar mlieka a maly natrety chlebik. Sedi za stolom a robi a rozprava vsetko mozne ale z jedla odkusne raz za cas. Od septembra ide do skolky, rano sa budeme musiet pomerne rychlo naranajkovat, aby sme vsetko stihali.
Doteraz som na nu skusala ist s tym, ze ked za nejaku dobu ranajky nezje, cely den nebude napr. ani ziadny cukrik (neviem, ci je to spravna metoda) a potom ho ani nedostane (vcelku to chape a akceptuje a ani si cukrik nejako nevynucuje). Dnes som jej po hodine a pol povedala, ze jej davam este chvilu a ked nedoje, nemusi to teda jest a beriem jej to zo stola. Za par minut som jej to teda musela zobrat, vtedy zacala trucovat a hadzat sa o zem, ze ona to chce dopapat ale uz som jej to nedala.
Neviem, aka metoda je ta spravna, aby sme sa vedeli v nejakom normalnom case naranajkovat, prosim poradte mi. Dakujem.

Dobry den,
mam na Vas otazku ohladne jedenia mojho 18 mesacneho syna. V januari 2011 som s nim bola 10 dni v nemocnici, lebo mal zapal priedusiek, vracal a mal hnacky. Bol na infuziach a odmietal cokolvek zjest, co mu priniesli. Pripisovala som to stresu z nemocnice. Prisli sme domov a chvilu bol ako vymeneny. Zjedol to, co sme mu dali, i ked nie nejak vela. V maji mal opat 3 dnovu crevnu virozu. Vtedy sa mi nepozdaval, dala som ho na vahu a zistila som, ze oproti januaru schudol takmer kilo. Bezala som k doktorke, spravila mu krvny obraz a mal velmi nizke zelezo a este nejake zle hodnoty, co pripisovala doktorka viroze. Dala nam Peritol na zvysenie chuti do jedla a Pikovit, aby sa rozjedol. Asi dva dni jedol viac, ale potom zas prestal. Zje tak 2 lyzicky jogurtu, polievku mu vyslovene lejem do hrdla, aby aspon cosi zjedol a zvysok len rozprple. Neviem, ci je to tym, ze ma len 8 zubkov a zle sa mu je. Ale nechce ani nic rozmixovane. Z toho dovodu ho este kojim. Uz som ho aj chcela odstavit, no bol schopny nezjest za den vobec nic a len bol mrzuty a spavy. Jednoducho to s nim nejde ani po dobrom, ani po zlom. Nechutia mu ani len brumiky, ci ine detske sladkosti. Prosim, poradte mi, ako na neho. Dakujem