Detská psychika

Dobrý deň, mám 8,5 mesačného syna a v poslednej dobe si začal viac "rozprávať", už aj také slabiky (najčastejšie va-va, ba-ba a kombinácia týchto dvoch). Niekedy si tak veľmi "šteluje" pusinku a nakoniec vylúdi takú smiešnu "hatlaninu" že sa veľakrát s manželom nasmejeme. Chcela by som sa len opýtať, či tou svojou rečou nám cielene chce niečo povedať alebo si "rozpráva" len preto, že objavil hlasivky a páči sa mu to. Skrátka nás to len tak zaujíma lebo niekedy, keď sa sám hrá tak dokáže "rozprávať" aj hračkám a dokonca pri tom intonuje.
A ešte by ma tak zaujímalo - vydržím ho sledovať pri hre aj hodinu. On pri tom strúha rôzne grimasy, až sa musím na ňom smiať. Niekedy sa tvári tak sústredene a tak vážne akože rieši niečo veľmi dôležité. Uvedomuje si on pri tom niečo? Mám na mysli, rozmýšľa bábätko v jeho veku nad tým čo robí? Ja viem, že je to nemožné, ale strašne by nás zaujímal jeho "myšlienkový pochod". Možno sú moje otázky trochu "absurdné", ale ak môžte, potešili by ste ma vašou odpoveďou.

Dobry vecer pani doktorka. Rada citam Vase rady, ktore poskytujete mamickam. Nachadzam tam vela dobrych tipov, ako postupovat pri vychove nasich deticiek a, priznam sa, som fascinovana tym, ako funguje detska psychika - lepsie povedane, rada sa o tom dozvedam co najviac. Ale nie o tom som chcela.. Mamicky maju vacsinou problem s nevhodnym spravanim sa ich deticiek. Ale nenasla som tu otazku podobnu tejto: Mame dve deticky. Tamara bude mat v septembri tri roky a Jonas dva. Tretie babo sa nam ma narodit v novembri. V poslednej dobe som si vsimla, ze nase deti, ked su v spolocnosti cudzich deti (napriklad v deckom kutiku restauracie alebo v klube mamiciek) a hraju sa s hrackami, ktore takpovediac nepatria nikomu a kazdy sa s nimi moze hrat, tak si ich nebrania. Napriklad ak sa moje dieta prevaza na odrazacke a nejake cudzie dieta podobneho veku k nemu pride a vezme mu ju, tak vobec neprotestuje. Poda hracku, postavi sa vedla, trosku sa zahanbi a je smutne. Tamara si vtedy zacne hryzt rucky, co je u nej znakom stresu. Potom si najde nieco ine. Jonas robi to iste az na to hryzenie ruk. Pozera na to cudzie dieta a potom sa poda dalej. Viem, ze ini rodicia by boli radi, keby sa ich dieta takto spravalo, ale nemoze to viest k tomu, ze si nebudu vediet nic vybojovat a stat si za svojim? Alebo je to tym, ze sa doma dennodenne medzi sebou delia o hracky? Ja som dnes prvykrat reagovala na toto spravanie, a to tak, ze som podisla k dcerke a povedala som jej, ze ak chce hracku dat druhemu dietatu, tak nech mu ju da. Ale ak nechce, nemusi, moze mu povedat, ze teraz sa s tym ona hra a pozdejsie mu to da. Takto postupujeme aj vo vychove doma - cize medzi surodencami. Ak chce jeden z nich to, co ma prave ten druhy, moze si to vypytat. A ten druhy ma pravo mu to nedat alebo dat. Je to na nich. Je to spravne? Zmeni sa ich spravanie povedzme ked nastupia do skolky (Tamaru to caka v septembri)? Dakujem za radu.