vzdor

dobry den, chcela by som sa poradit, lebo uz neviem ako dalej s dcerkou. Ma 3 roky, v septembri zacala chodit do skolky. Adaptovala sa dobre, je ticha, pokojna, ucitelky ju velmi chvalia. Posledne 2 tyzdne zacala robit sceny, na ake som nebola u nej zvyknuta. Vzdy ked nie je nieco podla nej dostane hystericky zachvat, neskutocne place, niekedy sa z toho aj povracia... je jedno kde sme, v satni v skolke, na ulici. Do skolky chodim pre nu so strachom, aku scenu zase predvedie, napriklad naposledy chcela ist na aute so susedom zo skolky, ale ten ju nezobral, lebo isiel na nakup - hystericky kvoli tomu revala este hodinu, prosim poradte, ako sa mam pri takychto scenach zachovat. Najradsej by som jej vtedy natrieskala po zadku, ale nikto ju nebije :( dakujem

moj syn ma 26 mes.obdobim vzdoru sme presli,ked mal 18 mes.momentalne prechadzame obdobim ofuku za vsetko(ked mu nedam co chce,nemoze co chce)ofukne sa skloni hlavu,tak na 10 min.a stichne neplace.moj manzel a jeho matka si tymto vynutia co chcu,ja nechcem,aby si to odnesol do dospelosti mam este 3 dcery ani jedna to nerobila.poradite mi????dakujem!

Dobry den , mam dcerku ktoru chceme dat v septembri do školky. A od 2 oktobra nastupujem do prace.Je velmi naviazana na mna , ako nahle sa od nej vzdialim kričí a plače. Na začiatku prazdnim chodila na skušku do skolky na 3 hod. a velmi zle to znašala a plakala.V školke bola dost vzdorovita schovala sa pod stol a nechcela s nikym komunikovat, pani učitelka povedala že je velmi vnimava a potrebuje si zistit prostredie kde je. Od vtedy sa jej to ešte zhoršilo a plače a kontroluje ma či som s nom častejšie. Mam aj staršieho syna a ten tiež nechodil do školky velmi rad. Prosim o radu ako ju možem pripravit do školky aby nastup nebol pre nu taky stresujuci. A mam ju hned davat aj spinkat .... .čo by bolo pre nu najlapšie .Dakujem

Dobrý deň, potrebovala by som poradiť so svojou dcérkou. Má 2 roky aj osem mesiacov, narodená v termíne, zdravé dieťa. Od malička to bolo uplakané mimino, potom to prešlo-cca v 6mesiaci. Potom bola veľmi poslušným dieťaťom, čiže málokedy počula od nás NIE. Nikdy sme nemali scény v obchodoch, nikdy nás nebila....ako to vidím u detí kamošiek. V podstate sme jej vždy všetko dovolili, lebo nikdy nechcela nič, čo by sme mali odmietnuť. A ak to náhodou hraničilo s našimi predstavami, tak sme sa s Táničkou dohodli. No teraz začíname mať s ňou problémy. Plače za všetko - už ráno vstane s plačom, že chce čajík - veľa krát sme jej vraveli, že netreba plakať a dá sa to povedať pekne. Aj som jej ho na ráno nachystala na stôl, nech si vezme, ale ona aj tak prišla s plačom, že ho chce zohriať. Plače pri hre, keď to nie je podľa jej predstáv, plače, keď v chladničke nemáme to, čo si ona práve vymyslí.....Nepomáha vysvetľovanie. Vysvetľujeme dookola. Už sme ju začali posielať do izby, keď sa rozplače za nejakú hlúposť - no nepomáha. Dnes večer plakala, lebo jej tatino nedal na ruku toľko tekutého mydla, ako si ona predstavovala...alebo chcela piť s fľaše a nie z pohára, do ktorého som jej napiala čaj ja. Je to naša chyba, že sme jej od malinka dovoľovali všetko, čo chcela, alebo je to len odbobie, ktoré musí prejsť? A najhoršie na tom je, že ja začínam byť na ňu zlá - neviem, či je to tým, že som za skoro tri roky nikde nebola (ale to si nemyslím, lebo som s ňou rada a nemám potrebu od nej odchádzať, všetko som sa naučila robiť s malou) alebo tým, že zrazu to nie je úplne poslušné dieťa ako doteraz. Vždy sme boli proti telesným trestom, no teraz mi už pár krát nervy kupli...a to ma mrzí najviac.
ďakujem za radu.

Ak dovolíte, poprosila by som o Váš názor.
Mám skoro 5.ročnú dcérku. Do 4.roku života z nej bolo milé spolupracujúce dievčatko. Posledné mesiace ju však "nespoznávam". Je vzdorovitá, robí naschvály, úmyselne robí zle malému bratovi, keď jej niečo vyčítam zamračí sa na mňa, vyplazuje jazyk. Je problematické sa s ňou na niečom dohodnúť. Neúspech v hocičom ju dokáže až zúrivo nahnevať, miestami rozplakať. Len ťažko sa koncentruje na drobné úlohy v zošitoch pre deti. Na druhej strane je však nepochopiteľne bojazlivá v domácom prostredí - bojí sa ísť sama večer na záchod, nerada spí sama vo svojej izbičke. Tvrdí, že má pocit, že by k nej niekto mohol v noci prísť alebo sa od dverí na ňu pozerať. Tiež odmieta moje prejavy náklonnosti - keď sa ju snažím objať a udržať v objatí, tak mi povie, aby som ju nechala, lebo ju tlačím. Najviac sa ma však dotklo to, keď "utekala" sa hrať a spávať k babke, vraj z dôvodu, že je tam lepšie a že si tam viac oddýchne. Babka bývala v byte vzdialenom od nás autom cca 10minút. Byt je nezariadený,vačšinou len holé steny, dcérka tam nemá k dispozícii žiadne hračky. Babka tam býva prechodne a dcérka to vždy "využije". Mám z toho zlý pocit. Moje vnútro mi hovorí, ako keby jej niečo u nás doma vadilo. Môj vzťah s partnerom nie je ideálny. Naše hádky dcérka citlivo vníma. Ani jej vzťah s otcom (mojim partnerom) nie je ideálny. Náš tatino je pracovne vyťažený a nemá na deti čas. Alebo si ho len nechce urobiť (môj názor).
Poprosila by som o Váš pohľad na vec. Ja vnímam dcérku akoby vnútorne nevyrovnanú. Mám pocit, že svojím správaním niečo maskuje. Alebo sú to všetko len prejavy vzdoru, ktoré je typické pre predškolákov? Ďakujem za radu!!!

Dobry den, moja dcerka ma 3 roky. Mame s nou uz dlhsie problem v tom, ze na vsetko mi povie nie. Od rana do vecera, ak jej poviem cokolvek, tak odpoved dostanem nie. Ja sama som pedagog, pracujem v materskej skolke a snazim sa s Kristinkou pracovat vsetkymi moznymi sposobmi. Neviem, preco ma taky negativny pristup ku vsetkemu a uz neviem ako na nu. Sme uz s muzom unaveni z tohto jej spravania a neustaleho hladania toho, ako s nou vyjst na jednu cestu. Tvra to uz asi rok a pol. Zo zaciatku som si myslela, ze je to obdobie vzdoru ale mam pocit, ze toto sa nikdy neskonci. Prosim poradte mi ako dosiahnut, aby mi aspon raz povedala ano, dobre alebo nieco pozitivne na to, co poviem ja.