AKo ťažko sa čítajú tieto riadky...nieto prežívať situáciu, v ktorej si. Je pravda, že to už nevrátiš, ale aspoň sa pokús, kvôli rodine a svojim dvom detičkám. Oni za to naozaj nemôžu. Môžno by pomohlo, aby si otehotnela...alôebo nevie, treba nájsť psychiatra a poradiť sa s ním, ako to zo seba dostať, alebo sa u psychológa porozprávať. Možno by ti pomohla svätá spoveď, keď by si to povedala takto farárovi, ako to cítiš, ako to strašne ľutuješ, ako to chceš vrátiť späť, ale nejde to...určite by ti pomohlo aspoň odpustenie prostredníctvom Boha, ktorý chápe naše zlyhania a keď sa úprimne s nimi vyznáš s ľútosťou, uľaví sa tvojej duši. Veď ty sama si možno urobila dobrý skutok tým, že si to tu napísala, aké hrozné môžu byť pocity po interupcii a odradíš tým ostatné mamičky, ktoré o tom uvažujú.

Držím ti palce a ver, že sme tu s tebou, keď sa potrebuješ vyrozprávať.

toto vyzerá na depresiu... podľa toho čo píšeš, ťa tvoje problémy zožierajú už dlhšie. Nie som si istá, či to len psychológ utiahne. Na tvojom mieste by som vyhľadala aj psychiatra. Čím skôr, tým lepšie. Lebo aj keď ti je psychicky a fyzicky zle, môže to byť ešte horšie. Je najvyšší čas sa spamätať a prestať sa obviňovať a ľutovať.

nehnevaj sa ale toto bolo dosť kruto povedané, na to čo prežíva...
ona teraz nepotrebuje také slová....
potrebuje podporiť....
aj ked ja by som to nikdy neurobila. ale neodsudzujem ju za to...
teraz trpí dosť, sama sa vytrestala...


milá autorka, určite to rieš, hned, len sa tu vypísať ti velmi nepomôže...
ak si veriaca, ozaj urob to, že pôjdeš na spoved..
čas už nevrátiš, ale musíš podla mna rátať s tým, že aj ked sa vyspovedáš, aj prejde mnoho rokov, stále to budeš mať pred očami, stále bude to v tvojej mysli...
musiš sa naučiť len s tým žiť...neobvinovať nikoho...
to vieš, že chlapi su takí, zvezú sa na našich rozhodnutiach, nechaju to na nás....
skus sa pozbierať psychicky, dať si znovu dokopy rodinu...

Ja s týmto príspevkom naopak plne súhlasím a nevidím v ňom jediné kruté slovo ani nevhodné slovo. Niekedy sa človek ocitne v životnej situácii, keď potľapkanie po ramene a poľutovanie proste nestačí. Psychiater je tiež lekár ako každý iný a nie je žiadna hanba sa na neho obrátiť.

ja som nič proti psychiatrovi nenamietala...naopak, je ho treba využiť....
ale to som mala na mysli ako to napísala...

no neviem,ja som asi divna. ale nechapem, ze ked sa niekto rozhodne pre takyto zakrok, preco to potom lutuje. ved zijeme v 21 storoci a je tolko foriem ochrany, ze k nezelanym tehotenstam by nemalo uz ani dochadzat. vsak vsetky pre a proti si mam zvazit este pred zakrokom a nie potom to zrazu lutovat.

a ten prispevok o depresii je vystizny. nech to autorka riesia acim skor, pretoze doplati na to rodina, deti...a predpokladam ze deti ani nechapu ze co sa s ich mamou stalo...tak sa pekne pozbieraj a zi!:tup:

Ťažko hľadám slová... Niekedy je človek proste v takej životnej situácii, že sa rozhodne tak ako sa rozhodne. Každý z nás už v živote urobil niečo, čo odstupom času ľutuje a chcel by to zmeniť, vrátiť späť. Som tiež maminou dvoch detičiek, tak si viem predstaviť tú bolesť zo straty dieťaťa, ktorú prežívaš. Ja sa o ne tiež veľmi bojím, chcem hlavne, aby boli zdravé... A možno práve to by ti aspoň trochu mohlo v tejto tvojej životnej etape pomôcť. snaž sa tešiť teraz z toho, že máš dve zdravé, krásne deti, ľúb ich, mojkaj, daj im všetku lásku, tú, ktorú by si chcela dať tvojmu malému anjelikovi... Upriam sa na nich, deti sú veľmi úprimné vo vyjadrovaní citov, koľko im dáš, minimálne toľko dostaneš späť, ak nie viac. Nezmeníš, čo sa stalo, daj teda životu ďalšiu šancu, skús žiť, nie prežívať.. Ja si tiež myslím, že by ti veľmi mohol pomôcť lekár-psychológ, či psychiater, pomôcť ti vyrovnať sa s tým, čo sa stalo a pomôcť ti nájsť cestu ako ďalej. Veľmi ti držím palce a želám, nech nájdeš spôsob, ako ďalej. Nech máš už veľmi skoro slnko v duši a nie čiernu tmu..

Prispevok bol vymazany

A ako to mala napísať? Dať za každou vetou tri bodky ako Ty a v konečnom dôsledku nič konkrétne neporadiť?

ha ha

Ahojte.Možno mi nikto neuverí,ale viem presne ako sa cíti autorka.Podstúpila som UPT,ale už pred dvomi rokmi.Dlho mi trvalo kým som sa z toho pozbierala ale inak to v tom čase bohužial nešlo.Mala som obrovské výčitky a otázky že prečo práve ja (neplánovali sme bábo a nechtiac sa pritrafilo) a o depresiach ani nehovorím.Ale drží ma nad vodou vedomie,že mám dve krásne deti,ktorým je dobre a aj keby mali ďalšieho surodenca tak by im nebolo horšie ale vtedy boli okolnosti ktoré jednoducho bránili tomu aby sme si to malé nechali (nebudem tu rozpisovať aké to boli okolnosti,chápete prečo).Ostalo vo mne akési prázdno,ktoré je ťažko nahradiť niečim.Ani teraz,po dvoch rokoch od tej smutnej udalosti,nie su okolnosti aby to tretie bábo bolo,ale aspoň som urobila rozhodnutie,že keby sa nám zas náhodou pritrafilo,už by ma nič nedonutilo dať si to zobrať aj keby čo bolo.Lenže užívam pekne poctivo HAK,aby ma už nič také neprekvapilo.Možno raz,po niekolkých rokoch,...ktovie.Zatial som spokojná tak ako to je,s mojou rodinkou ktorú mám,z detí ktoré mi robia radosť.Takto to asi malo byť.Aj keď mi prídu občas také myšlienky kedy rozmýšlam že aké by to asi teraz bolo s tromi deťmi a že prečo ženy ktoré túžia po drobčekovi ho nemajú lebo príroda to zariadila inak a my,ktoré ho možeme mať,si ho dáme vziať.Teraz nedávno prišla jedna moja rodinná známa o bábo v polovici tehu a zas som mala tie myšlienky.
Dôležité je,že som sa postupne z toho dostala,aj výčitky sú menšie,aj na to zriedkakedy pomyslím.Len nech tým netrpí rodina,hlavne deti za to nemôžu.
Autorke držím palce,aby sa z tohto stavu dostala,poradila sa s odborníkom ak treba,určite by to nebola hamba.Mala som obdobie keď už to vypadalo že navštívim psychologa ale nakoniec nebolo treba.Bolesť je,možno časom pominie a ak nepominie tak jej aspoň nebude už tolko ako na začiatku.Znie to možno blbo ale aj keď sme zažili niečo takéto,na čo sme sa podujali my,tak treba žiť ďalej a tešiť sa zo všetkého čo nám urobí radosť.

aj ja súhlasím, a ten psychiater je výborná voľba,,, naozaj, čím skôr, tým lepšie,,,

a ani ja nevidím na tomto nič zlé napísané, len čistú pravdu a pomoc, kam sa má autorka obrátiť,,,

autorke veľmi držím palčeky, aby sa z toho čo najskôr dostala,,,

zena, ktora pride o dieta, ci uz dobrovolne alebo nedobrovolne, skratka, zanecha to na nej nasledky na cely zivot a v zivote zeny zostane prazdne miesto.
Cas sa neda vratit spat a je logicke ze si spytujes svedomie. Hnevas sa na manzela, pretoze ta nepodporil. Vycitas si, ze ta nepresvedcil, preniesol zodpovednost na teba. Bola si to v konecnom dosledku ty, kto rozhodol a uz to nikdy nezmenis. Nehladaj odpoved preco sa to stalo - nenajdes ju. Neveris, ze si to urobila. Aj to ze pises tu, mozno ani nenaberies odvahu precitat si prispevky. Bojis sa, ze ti tu niekto napise ze ako si mohla nieco take ...
povedz celemu svetu co si spravila a ulavi sa ti. Napis na vsetky blogy, ze "ano som to ja, kto to urobil."Najdes zeny, ktore urobili to iste a podelite sa vzajomne o svoju bolest. Si clovek a to ze teraz trpis je ludske. Prezi svoje trapenie, povedz si "ano boli to, velmi to boli". Je to ludske a normalne, ze sa trapis.Nebav sa s ludmi ktori ta sudia, bude ich vela. Bav sa len s ludmi, ktory ta vypocuju a zaujmaju sa o tvoje pocity.

Po case na to ale "zabudnes." Kazdy clovek, zabuda na zle veci a zazitky, zvlast ked neveri tomu, ze to bol on, co nieco take urobil. Bude sa ti to zdat ako sen. Ako pribeh niekoho ineho.

Cas vsetko zahoji, je to pravda. Mas este dve deti a tie ta potrebuju. Oni za to nemozu a seriozne potrebuju mamu. Nenechaj ich trpiet, urcite uz citia, ze nieco nie je v poriadku. Bude to trvat niekolko rokov, kym o tom prehovoris so svojimi detmi.

Je to len na tebe, co urobis. Nech je to cokolvek, mysli na to, ze mas este dve deti a tie ta potrebuju-

Tak niečo podobné prežívam aj ja. Je to šesť týždnou, kedy som podstúpila interupciu, Dodnes neviem prečo. Moje babätko bolo plánované, po dvoch týždnoch radosti sa môj partner a moja rodina otočili o sto stupňov a mesiac a pol ma od rana do večera nútili k interupcii. Z prvého termínu som ušla, ja som za svoje dieťatko bojovala do konca. A na druhý, už si nič nepamatám, len viem, že som bola ako stroj. A bolo to veľmi rýchle, partner ma tam doniesol, lekár ma schytil a po pol hodine bolo po všetkom, navyše si pamätám celý zákrok, zle ma uspali, resp. vôbec som nespala. To bol môj prvý trest. A dôvod, doma mam postihnuté dieťatko, všetci rozhodli za mna, že dve deti nezvládnem sama, nakoľko ma partner opustil. A moja psychika to nevydržala, taktiež mám pocity, ako pisateľka. A ja som už bola aj u psychiatra, aj u psychológa. Len to človek musí prežiť sám, tam sa dá o tom porozprávať, ale žiaľ, už to nik nevráti. A ja s tým žijem 24 hodín denne. Každé ráno sa zobudím a čakám, kedy už bude večer. Aby som mohla zaspať a snívať o svojom bábätku. Nič nemá pre mňa zmysel, ani moje prvé dieťa, aj keď sa snažím a milujem ho. Len sa modlím, aby mi ho Boh vrátil.

[QUOTE] anonym napísal:
no neviem,ja som asi divna. ale nechapem, ze ked sa niekto rozhodne pre takyto zakrok, preco to potom lutuje. ved zijeme v 21 storoci a je tolko foriem ochrany, ze k nezelanym tehotenstam by nemalo uz ani dochadzat. vsak vsetky pre a proti si mam zvazit este pred zakrokom a nie potom to zrazu lutovat.

Nie každá, čo sa rozhodne pre takýto zákrok má možnosť voľby, dnes už viem, že sa to môže stať každej. Ja sama som si stále hovorila, mne sa to nemôže stať, nikdy by som to neurobila.. A  takýmto zákrokom odišlo aj dlhoplánované dieťatko, ktoré som si želala najviac na svete. O to viac to bolí o to viac to neviem pochopiť, o to viac sa trápim, o to viac ľutujem, ale bojovala som za ňho dva mesiace od rána do večera, no prehrala som aj sama zo sebou..  Aj lekár, aj sestričky, ktoré boli pri tom vedeli, že svoje dieťa veľmi chcem... žiaľ, nepomohli mi ani oni... ani nik, bola som v tom UPLNE SAMA a stalo sa to... preto nesúdim žiadnu... súdiť nás bude Boh..