Tento citát je moj príspevok.Ja som zistila že som v tom a veruže prešiel mesiac,kým padlo rozhodnutie,ale nebolo lahké sa rozhodnúť čo urobíme.Ja som sa snažila nájsť PRE a moj muž našiel ešte viac PROTI,čo mi absolutne nepomohlo.Večer predtým ako som "tam"išla tak mi manžel povedal "ak nechceš,tak tam nechoď,ja ťa nemožem k ničomu nútiť". To bolo pre mňa ešte horšie,keďže pravdupovediac moj muž od začiatku vedel že bábo nehrozí,nájde dovody prečo si ho nemožeme nechať a potom mi povie toto.Ráno som mala sto chutí si to rozmyslieť,ešte na sále sa ma pýtala doktorka či si to nerozmyslím.
Veru myslím si takisto ako vy,čo ste to tu spomenuli,že nikto nemá právo nás súdiť.Stalo sa to,urobili sme to a už sa to nedá vrátiť.Jediné čo nám ostáva je,ísť ďalej,aj keď to nie je jednoduché.

Psychológ či psychiater môžu akurát tak pomôcť prežiť, no dosť často používajú pri tom také techniky, ktoré nemajú ďaleko od klamania samého seba, napr. sa snažia nahovoriť človeku, že vina neexistuje, že všetko je správne... No pravda je taká, že čo sa stalo, stalo sa. Psychológ ani psychiater vinu na seba nevezmú, vina ostáva človeku, ktorý s ňou žije. Je však niekto, kto je ochotný úplne očistiť od viny, kto je ochotný vziať vinu a trest za ňu na seba a ten niekto je Boh - Ježiš. On je schopný úplne vziať z človeka vinu, tak, že človek bude opäť biely ako sneh (v prenesenom význame. Boh - láska je ochotný na to, čo sa stalo, úplne zabudnúť. Takže tak, ako tu už niektoré dievčatá radili, treba ísť na spoveď, úprimne vyznať, čo sa stalo, s rozhodnutím už nikdy sa nevrátiť k predošlému konaniu. Keď odpustí Boh, potom už nebude také ťažké dokázať odpustiť aj sama sebe, čo je tiež veľmi dôležité. Ešte je nejaká časť života pred nami, tak neobzerať sa viac dozadu, ale o to lepšie žiť svoj život nanovo. S Ježišom sa to dá a je to dokonca veľmi príjemné.

mne sa to stalo bohužiaľ tiež, že som sa takto rozhodla .... mám dve  vačšie deti  , manžela,  svoju prácu , záľuby a koníčky. Mám skoro 40 , antikoncepciu som brala  dlhé roky, ale zo zdravotných dôvodov som ju musela vysadiť /však som si povedala že na prahu štyridsiatky sa už až tak obávať nemusím.../ Stačilo jedno malé zaváhanie a zrazu so bola vtom. Nečakane ,neplánovane, nechcene ! Hrozne ma to zaskočilo , konala som v strachu ,že dieťa nebude v poriadku ,lebo som brala antibiotiká , silné lieky od bolesti mala som zápal močového mechúra keď som ešte nevedela že som tehu.
Gynekológ sa moc tým nezaoberal, však mám už deti ,veľa rokov a este k tomu tie  lieky ...tak čo nie je čo riešiť  objednal ma na zákrok....
Teraz sa aj po pol roku neviem z toho spamatať , nie je nič horšie ako keď sa to stane v takomto veku..lebo viete ,že bud  ešte teraz alebo nikdy!!!
Aj keď neviem ako by to dopadlo moje tehotentsvo , hrozne si vyčítam ,že som to aspoň neskúsila a nedala šancu! Na druhej stane mi môj rozum hovoril neblázni máš veľa rokov ako to zdravotne zvládneš , vychováš si to sama ,    kto ti  pomôže?  a čo ak privedieš do zabehnutej rodiny postihnuté alebo choré dieťa ..čo tie dve o ktoré sa treba po všetkých stránkach postarať , prevrátil by sa nám všetkým život naruby.... No aj napriek všetkým racionálnym dôvod stále plačem ,trápim sa , nič ma nebaví tak ako predtým,  manžel sa o tom už nechcem baviť, hovorí ,že sme sa o tom stokrát rozprávali a že sme sa tak  spoločne rozhodli../ lenže muži to nikdy nezažili ani netušia čo sa s nami ženami deje!!! Je to strašné ako my ženy musíme psychicky trpieť a oni si to vedia všetko racionálne vysvetiť.....

Tiež som bola v tejto situácii, že som sa rozhodovala ísť na interrupciu. Mala som zložité životné obdobie /a v podstate kedy nie je zložité/. Teraz moje dieťa spí v postieľke a ja mám denne výčitky s toho čo som to chcela urobiť. Keby som sa rozhodla inak to by bol môj koniec. Viem si predstaviť ako sa cítiš. "Čo som to len urobila!" - taký býva stav duše po UPT. Depresia a ťažká vina ktorá ťa teraz sprevádza je dôsledok toho skutku. Ja ti odporúčam svätú spoveď a modli sa za svoje dieťa, daj mu meno a odovzdaj ho Ježišovi a pros o odpustenie. Neviem či si veriaca, ale to je jediná cesta. Prajem ti veľa síl.

áno, inej cesty niet...

Hned na zaciatku musim povedat, ze som absolutne proti potratom, no treba vidiet este jednu podstatnu vec: netreba hadzat vsetku vinu na zenu, ono pri pocati dietatka totizto bol aj otec, ktory ma zan rovnaku zodpovednost ako aj ona... tak sa treba pri kazdej zene, co umele ukoncenie tehotenstva podstupi, pytat aj to, kde bol v tej chvili otec dietatka, jej rodina, priatelia... kazdy, kto jej neponukol pomocnu ruku, alebo aspon nedal dobru radu, povzbudenie, ma na tom svoj podiel. ono sa lahko povie, ja na jej mieste by som si babo nechala... tak ked ano, co si urobil(a) preto, aby si ho mohla nechat aj ona???
a autorka temy, ano, jedine svata spoved Ti moze pomoct, tak sa neboj, Jezis nikoho neodsudil a neodsudi ani Teba, prave naopak, je jediny, co Ta moze ocistit od viny... isto Ta to bude stat vela slz, ale nebran sa im, treba spoznat a uznat svoj podiel viny (isto nie si jedina vinna ani v Tvojom pripade, ved nezijes na opustenom ostrove), olutovat ho a prosit Boha o odpustenie... drzim Ti palce! Zuzana

áno, súhlasím s predchádzajúcim príspevkom, ale na druhej strane poznám aj prípad, kedy otec dieťaťa s plačom prosil matku dieťaťa, aby nešla na potrat, aby to nerobila, že on sa o dieťa postará... ale ona na ten potrat šla. Ten otec nemohol urobiť vôbec nič, aby mu nezabili jeho dieťa.