Mirka Luberdová: Mama nemusí zvládnuť všetko
Mami, celý svet má rakovinu. Takto totiž vyzeral náš život roky. Rúško, dezinfekcia, izolácia. Osem rokov sme takto žili kvôli Riškovej chorobe. Má pravdu. Absolútnu.
V detstve a neskôr ako modelka hľadala recept na štíhlu postavu. Až sa stalo to, čo nikto z nás nechce zažiť. Ochorel jej syn. Riško mal osemnásť mesiacov, keď u neho prepukla akútna lymfoblastická leukémia (ext. zdroj lymfoblastická leukémia). To je to, čo mení životy. Choroba.
Mirka dnes inšpiruje k zdravému prijatiu svojho tela, je autorkou kuchárskych kníh, ktoré by nás mohli naučiť, že strava je odmenou, ktorú telu dávame. Je dve deti – 11. ročný Riško a 5. ročná Isabelka - sú pre ňu všetkým. Veľmi dobré vie, aké to je báť sa o život a bojovať o každý deň.
Riško je po transplantácii kostnej drene a Mirka verí, že im život prinesie už len príjemné prekvapenia.
Dominika Kid Kovácsová: Verím tomu, že myšlienkami si tvoríme životy
Mirka, sledovať vás na sieti je pastva pre oči, čo sa týka úžasných receptov a stravovacích tipov. Je vidieť, že toto je „vaša“ téma.
Áno aj s deťmi sa o strave a pohybe veľa rozprávame. Vnímajú čo robím a ako robím. Pohyb je život, strava je plyn, ktorý k nemu potrebujem. Ja sama som sa nikdy nemala až tak rada, aby som o tom začala premýšľať takto.
Naštartovala ma Riškova choroba, nasmerovala ma na túto cestu. Vzhľadom k jeho ochoreniu som premýšľala o všetkých možných aj nemožných spôsoboch, ako mu uľahčiť život. Pochopila som, ako je dôležité napumpovať telo dobrými vecami, aby malo silu a dokázalo bojovať.
Asi každý z nás už skúsil experimentovať so stravovaním či už formou diéty, vylúčením nejakého druhu potravy, jej obmedzením... a nie vždy s úspechom. Vy ste sa v tomto smere nielenže vzdelávali, ale teraz ste už aj na druhej strane – svoje znalosti posúvate ďalej.
V prvom rade si myslím, že vnímanie vlastného svojho tela je obrovskom témou v hlave každého z nás. Ženy riešia svoju postavu nonstop. Ja som nebola iná. Prešla som si obdobím nadváhy aj hladovania. Pamätám si na školské obedy, ktoré ma vôbec nezasýtili, keďže som nemala rada mäso. Doma som potom do večera, kým prišla mama, tíšila svoj hlad keksíkmi a čokoládou.
Zažila som kvôli postave aj šikanu. Svet modelingu, v ktorom som pôsobila je v tomto smere tiež jednoznačný. Vyhladovanie sa na určitú váhu je efektívne krátkodobo. V tom čase by mi veľmi pomohla edukácia v tejto oblasti. Strava je predsa dôležitou súčasťou života, je stavebným materiálom. Nadváha spúšťa mnohé ochorenia a veľa ľudí by sa vedelo lepšie zorientovať a inak sa dívať na stravu, ak by rozumeli, že jedlo je odmena, nie trest. Dokáže potiahnuť telo do maxima.
Riškova choroba, ako ste spomínali „nakopla“ aj vaše zmýšľanie smerom k zdravému stravovaniu. Bolo to pre vás veľmi ťažké obdobie, niekoľkoročný boj. Ako je na tom Riško teraz?
Ťažko je popísať to niekomu, kto to nezažil. Nedalo sa to k ničomu prirovnať. Žijete peklo s najhoršími vecami, aké si viete predstaviť. Je to kruté, veľmi kruté. Pracujem na tom, aby som si toto obdobie nepripomínala a nechala ho za sebou.
Pri tejto diagnóze nie ste nikdy za vodou. Zobrala nám osem rokov života. Sme po transplantácii kostnej drene, celý náš život podmieňujem tomu, aby sme fungovali naplno.
Isabelka je o šesť rokov mladšia od Riška, čo to pre vás znamenalo, keď ste zistili, že budete mať druhé dieťa? Celý váš život sa dovtedy točil okolo Riška a jeho choroby...
Túžila som po bábätku. Poviem pravdu, Riško mal veľakrát na mále a ja som sa tak veľmi bála, čo budem robiť, ak náhodou....Celý môj život bol vystavaný na absolútnej starostlivosti o Riška. Druhé dieťa som si nosila v hlave a keď sme vyšli z transplantu, Riško mal päť rokov, mesiac na to som už Isabelku nosila aj v brušku. Odklonila život a myšlienky iným smerom. Prekrývala stres a večný pocit, že sa niečo môže stať.
Po transplantácii sme boli v udržiavacej fáze približne rok a to, že som toto obdobie prežila s Isabelkou v brušku, bolo pre mňa ako zázrak. Poviem to tak, ako to je. Ja som mala pocit, lebo v takom svete som žila, že detičky sú len choré. Že na svete nie sú ani zdravé deti.
Nevedela som si predstaviť, ako budem deliť pozornosť, keďže Riško bol v situácii v akej bol, ale dopadlo to skvele. Mala som z tejto situácie veľký rešpekt, ale dopadlo to dobre.
Anna Jakab Rakovská: Dieťa vzťah preverí
Riško sa na sestru tešil?
Veľmi. Dal jej meno Beluška a bozkával ju neustále, keď sa narodila. Majú neuveriteľný vzťah, napriek väčšiemu vekovému rozdielu. Isabelka má iného otca, Riško tiež a keď sa obaja stretnú napríklad po víkendovom odlúčení, veľmi sa tešia.
Isabelka sa mu snažila od narodenia vyhovieť. Keď Riško zistil, že bude mať sestričku, prijal to s podmienkou, že sa bude hrať s autíčkami. Dal jej to asi do vienka. Vynechala dievčenské hry a je jeho parťáčkou. Aj keď vyzerá ako nežná princezná.
Spomínate rôznych otcov, vnímajú to deti, pýtajú sa na túto situáciu?
Moje bývalé vzťahy sú bez treníc a deti v nich nie sú rukojemníkmi. Z tohto pohľadu je to v poriadku. Deti to vnímajú, že majú odlišných otcov, ale nevypytujú sa veľmi. Vedia, že vznikli z lásky a sú ľúbení tak mamou, ako aj otcom.
Vašou veľkou láskou a doslova hobby sa popri varení stalo jedno mesta. O Banskej Štiavnici rozprávate tak krásne, že človek má chuť tam hneď vyraziť. Ako vznikal tento vzťah k jednému mestu? Nemáte tam korene...
Štiavnicu (ext. zdroj Banská Štiavnica) som objavila náhodou. Prvýkrát som ju navštívila po dlhom kolotoči chorôb s oboma deťmi. Isabelka mala rok a Riško bol po transplantácii kostnej drene v kuse chorý, od neho to chytala Beluška. Tri roky sme vlastne išli z choroby do choroby a ja som ani nevedela, že sa to dá aj inak. Cez najťažšie veci niekedy odhalíme tie najkrajšie.
Vybrali sme sa do Štiavnice na jeden deň, absolútne nás očarila a bola ako náplasť na prežité ťažké dni. Odchádzala som vtedy s pocitom, že sa tam musím vrátiť. Prešli roky.
Korona zmenila naše fungovanie. Ja sama som si zodpovedala mnohé otázky. Možno aj preto som po prvom lockdowne utiekla do Štiavnice na tri dni sama. Chcela som dokončiť kuchársku knihu, ale prvý deň som sa len dívala, dýchala a obdivovala veveričky.
Neskôr som tam spoznala skvelých ľudí, kone, sokoly, prírodu. Pracujem na presune, uvidíme, ako to bude, keďže deti tu majú školy a fungujú v nejakých vzťahoch, ale je to môj sen. Život ma tam zaviedol a prijímam to s nadšením.
Vaše cesty boli aj rovné aj poriadne kľukaté, pomohlo vám v živote niečo – či už rada alebo slová – ktoré ste počuli od svojej mamy? Čo ste si odniesli z vašej rodiny?
V princípe som sa naučila, že čo si človek neurobí sám, nemá. Nikto sa o mňa nepostará, ak to neurobím sama. Na druhej strane, ak si k ľuďom slušný, vráti sa ti to. Taká je aj moja skúsenosť. Ešte z mojich modelingových čias sa mi to potvrdilo niekoľkokrát.
Všetky sme boli krásne, klient si už nevyberal podľa krásy, ale aj podľa toho, s ktorou modelkou bola ľahká práca – chodila načas, bola bez manierov. Ľudia sa v mojej spoločnosti cítili dobre a preto som mala dosť práce. To sa mi osvedčilo tak v práci, ako aj v rodine a v spoločnosti.
Ani svojim deťom neuľahčujem život, nežijú vo vatičke. Nechcem, aby boli prekvapení, ako reálne funguje život. Napríklad, nemám problém plakať pred deťmi, nech vedia, že v sebe to držať netreba. Zarábate si tým na chorobu. Mama nemusí zvládnuť všetko. Chcem, aby moje deti vnímali realitu takú, aká je.
Či by ste vy ako mama chceli, aby si vaše deti zapamätali do života – tak toto mi moja mama vravievala?
Chcem, aby v seba verili. Sebaláska robí človeka šťastným a dobrým. Toto je podstatné. Nemám vízie o ich práci, čo budú v živote robiť, ale chcem, aby boli v živote spokojné samé so sebou. Chcem aby vedeli, že človek je do veľkej miery zodpovedný za svoje zdravie tým, ako žije, ako sa hýbe, čo je a ako je spokojný. Toto by som ich chcela naučiť - aby boli spokojní sami so sebou, ale nie na úkor iných.
Spomínali ste, že pandémia vás prinútila premýšľať inak, prehodnocovať. Na čo ste prišli?
Ja dúfam, že sa život nevráti do starých koľají. Aspoň ten môj. Pred pandémiou sme boli všetci vystresovaní, uponáhľaní, unavení. Popoludní ťaháme deti zo školy na ďalšie krúžky a strávime niekoľko hodín v zápche. Kto by bol s týmto spokojný? Ja nie.
Nechcem, aby sa to vrátilo. Ale ľudia sa veľmi nepoučia. Môj syn skonštatoval: Mami, celý svet má rakovinu. Takto totiž vyzeral náš život roky. Rúško, dezinfekcia, izolácia. Osem rokov sme takto žili kvôli Riškovej chorobe. Má pravdu. Absolútnu. Preto pre nás toto obdobie nie je prekvapením, skôr ho vnímame pozitívne, lebo tentoraz nám nejde priamo o život. Nám sa svet nezastavil, takto sme žili dlhé roky.
Mirka, inšpirujete mnohé ženy, vyzeráte skvele, venujete sa tomu, čo vás napĺňa a máte kopec plánov. Pritom vaše karty života, povedzme si na rovinu, neboli len žolíkové. Ako to robíte?
Žijem to, čo dostávam. Ale nezostávam v probléme, vyhrabávam sa z neho, najlepšie ako viem. Úplne ale chápem , že život dá dole mnohých ľudí, aj ja som mala také momenty, ale potom som vždy urobila niečo naviac, niečo, aby som sa z toho dostala von. Cítim to tak, že som sa prišla na tento svet veľa naučiť. Ale každý má inú cestu. Tú svoju. Na konci dňa si chcem povedať – dobre si to dala, Mirka. Najlepšie, ako si vedela.
Dostala som aj dar, som pohľadná žena a veľa vecí mi to v živote uľahčilo – mala som možnosť cestovať, zarábať, zažiť zaujímavé veci. Na druhej strane bolo ťažké si niekedy získať si rešpekt kvôli výzoru. Napríklad s Riškovou chorobou, na oddelení sa na mňa dívali trochu cez prsty a keďže tam ste odkázaní na pomoc iných, bolo to na škodu.
Teraz som vďačná, že žijem tým, čo milujem. Varím, učím sa a vzdelávam iných o výžive. Môžem sa rozhodnúť, že dnes nebudem pracovať, lebo je vonku krásne a pôjdem do prírody. Prácu urobím v noci. Pamätám sa, ako som od rána do večera sedela v kancelárii. Toto už nie som ja.
Fotogaléria