Mária Podhradská (Čačíková): Mamy v nás nechávajú silné odkazy

Marika Koscelníková | 24. máj 2022
Mária Podhradská Čačíková
foto: Jakub Gulyás, Július Kotús a archív M. Podhradskej

Srdiečko, ktoré má Spievanka namaľované na líci, je veľké. Musí také byť, lebo deti – a vlastne všetci – potrebujeme veľa lásky. Aby sme boli šťastní, aby sme boli silní a pokorní a ctili si život taký, aký je. Mária je žena, ktorá na láske postavila svoj život, tak kariérny ako aj rodinný a partnerský. V období, ktoré nie je pre jej rodinu jednoduché, si stále dokáže povedať – so zlým prichádza aj veľa dobrého.

Mama troch detí, umelkyňa telom i dušou, charizmatická krásna dáma má toho vďaka svojmu srdcu veľa na rozdávanie. V mesiaci, ktorý je venovaný mamám, vám preto prinášame rozhovor práve s ňou. 

Mária, žijeme už dlhšiu dobu zvláštne časy. Ako ich prežíva vaša rodina?

Áno, žijeme naozaj zvláštne časy. Najprv tu bola dva roky pandémia, v decembri diagnostikovali manželovi leukémiu a teraz sa nás veľmi dotýka vojna na Ukrajine. Keď sa konflikt na Ukrajine vyostril, prišla výzva z Katkinej školy o poskytnutie ubytovania pre matky s deťmi. Napriek našej ťažkej situácii sme ani sekundu s manželom neváhali a zaregistrovali sme sa. Predstavili sme si, že keby sa to stalo nám, boli by sme tiež odkázaní na pomoc druhých.

18. marca sme k nám prijali mamu s dvomi dcérami. Ubytovala som ich v „Spievankove“, v našom pracovnom domčeku. Keď tam prišli, povedali, že prišli do rozprávky. Nie je lepší pocit, ako pomôcť druhému v núdzi. Je to veľmi milá a vďačná rodinka. Pomohla som im nájsť školu a mame Nataši prácu a stali sa z nás priatelia. Vzájomne si pomáhame. Nataša mi navarí, keď je Mirko v nemocnici a prinesie mi to domov. Dievčatá sa spolu hrajú a chodievajú spolu venčiť psa.

Do vašich životov silno zasiahla aj manželova choroba. Čo sa stane s rodinou, keď je postavená pred takúto realitu? 

Takáto situácia vás okamžite naučí, čo je dôležité a čo nie, a učí vás žiť život v prítomnom okamihu. Okolnosti v našich životoch zmeniť nemôžeme. Každý z nás si nesie svoj kríž. Akokoľvek budeme chcieť proti tomu bojovať, nezmení sa to. Môžeme pracovať len so svojím postojom, so samým sebou. 

Mária Podhradská Čačíková

Pamätám si na naše prvé slová s manželom, na ktoré sme sa zmohli po tom, ako nám bola oznámená táto správa. Boli to slová: toto je naša cesta. Nevedeli sme, čo nás na tej ceste čaká. Zdala sa nám strašne dlhá, neznáma a hrozivá, ale vykročili sme. Urobili sme prvý krok spolu ako rodina. Ešte viac nás to zomklo. Začali sme sa učiť žiť iba dnešný deň, niekedy dokonca len túto konkrétnu hodinu. Žijeme v Lamači, kde máme úžasnú komunitu asi pätnástich rodín, ktoré nám boli a sú ochotné okamžite so všetkým pomôcť. Či bolo treba nakúpiť, navariť, odviezť na krúžok, odviezť Mirkovi veci do nemocnice alebo upratať, či prísť hocikedy len tak na návštevu a rozprávať sa, zaspievať si, ísť na výlet, alebo len tak s nami byť.  So zlom vždy prichádza aj veľmi veľa dobra. A my máme ten dar to dobro zažívať. Tým darom sú tí ľudia, ich ochotné, obetavé a láskavé srdcia.

Doma sme obklopení úžasnými kamarátmi a Mirko v nemocnici úžasným tímom doktorov a sestričiek. Napriek tomu, že je tá naša cesta teraz ťažká, je krásna. Tá láska ju robí krásnou. A láska tu bude vždy. Či nás stretne vojna alebo choroba.

Ako manželia ste spolu viac ako 20 rokov. Súkromný vzťah bol aj pracovným, ustáť každodenné výzvy asi nebolo vždy jednoduché. Teraz sa musíte popasovať aj chorobou. Hovorím musíte, lebo v manželstve sú ľudia na všetko dvaja... 

Manžel nastupoval do nemocnice hneď na druhý deň, ako sme sa to dozvedeli. Veľa vecí vo firme vedel robiť len on. A tak dal ešte v ten deň rýchlokurz synovi (19 rokov) a našej šikovnej kolegynke, ktorá prebrala všetku agendu. Sami by sme to nezvládli. Ani bežný život, ani prácu. A preto je veľmi dôležité mať naozajstných priateľov. Udržiavať si vzťahy, venovať im čas a energiu, pomáhať si navzájom, lebo to je to najdôležitejšie.

Ste umelkyňa telom a dušou, obklopujete sa umením a asi je prirodzené, že aj vaše deti sú rovnako umelecky nadané. Máte z toho radosť? 

Všetky naše tri deti sú umelecky nadané a mám z toho radosť, ale ešte väčšiu radosť mám z toho, že vidím, ako sa z nich stávajú samostatné osobnosti. Je mi jedno, či budú umelci, hudobníci, alebo sa nájdu v úplne inej oblasti. Najdôležitejšie je podporiť ich na tej ich ceste. Maťko sa začal veľmi zaujímať o spoločenské a politické dianie, Terezka (17) si vybrala štúdium herectva na konzervatóriu a Katuška (12) chce byť zároveň veterinárka, speváčka a cukrárka, chce mať 4 kone a 10 psov a už neviem koľko mačiek a iných zvieratiek...

Mária, je o vás známe, že ste veľká perfekcionistka. Odrazila sa táto vaša povahová črta aj vo výchove detí? 

Áno, viem to o sebe a pracujem s tým, aj čo sa týka vzťahu ku mne samej a myslím na to aj vo vzťahoch s mojimi deťmi. Vyvíjame sa a stále sa meníme, takže aj táto moja črta nadobúda postupne pri výchove iný charakter. Maťka sme riadne cepovali s učením, s plnením si všetkých povinností na 100 percent... Možno sa to odzrkadlilo na tom, že je veľmi cieľavedomý, zodpovedný, zameraný na výkon. Ale otvorene sa o tom rozprávame, že výkon z nás nerobí lepších ľudí a naša hodnota je v našom srdci a nemeria sa ani výškou platu, ani našou dokonalosťou.

Terezka si zatiaľ vybrala cestu v umení, hudbe, tanci, herectve, čo je mne veľmi blízke, a preto mám tendenciu ju smerovať tak, ako to ja cítim. Veľmi rýchlo som však pochopila, že napriek tomu, že pôsobíme v rovnakej oblasti, aj tu má Terezka svoju vlastnú cestu, svoje predstavy a postoje, svoj štýl a ja jej dávam slobodu, aby to všetko prežívala po svojom. A ak náhodou prekročím nejakú hranicu, veľmi rýchlo ma sama „uprace“. Pri Katke (12) sa môj perfekcionizmus prejavil najmenej. Staršie decká vravia, že je rozmaznaná. Hm, asi je to prirodzené, že s ňou už nevládzem tak „bojovať“ ako pri tých prvých dvoch. A možno je to aj práve tak dobré. Ona sama sa musí naučiť zodpovedne si plniť svoje povinnosti a „zamakať“, keď chce niečo dosiahnuť. 

Mária Podhradská Čačíková

Tri deti, jedna výchova, a predsa sú odlišné, však? Čo sa vo vás odohráva, keď ich počujete hrať, vidíte na predstavení, posielate na štúdiá alebo sa len tak všetci za stolom o niečom rozprávate. Je to obdiv, rešpekt, hrdosť? 

Som šťastná, že sú tak obdarované rôznymi talentmi, a som rada, že sa nám s manželom darí ich talenty objavovať a podporovať. Je veľmi príjemné zažívať s tými staršími aj vážne debaty a vidieť, že majú správne usporiadané hodnoty, že vedia, čo chcú a čo nechcú. Vyrastajú z nich zodpovední dospelí, ktorí si vyžadujú rešpekt voči ich postojom a názorom. A samozrejme, dobre mi padne, keď mi prídu na predstavenie zahrať mladého krajčíra Raka alebo svetlušky. Katka teraz dokonca veľmi pekne nahrávala piesne a texty do hovoriacej knižky, ktorú pripravujeme. Alebo účinkujú v nových sériách Angličaniny, ktoré natáčame do našej aplikácie. Som na nich ako mama veľmi hrdá.

Pristihli ste sa niekedy pri tom, keď ste si povedali: Som ako moja mama (okrem hudobného nadania)? Aký odkaz vo vás zanechala a objavili ste ho, keď ste sa sama stali mamou?

Mamy v nás zanechávajú veľmi silné odkazy. Aj dobré, aj niektoré nie dobré, lebo predsa len nikto nie je ideálny. Moja mama vo mne zanechala veľmi silný odkaz odvahy púšťať sa do nových neznámych vecí. Zanechala mi nadšenie a nasadenie robiť veci najlepšie, ako viem. Zanechala mi odkaz, že musím mať radosť z toho, čo robím. A ja viem, že aj vďaka týmto jej odkazom Spievankovo vzniklo a dodnes tu je.  Je tiež perfekcionistka, takže aj tento odkaz mám od nej. Učím sa ho ovládnuť do tej miery, aby nebol likvidačný pre mňa a moje okolie. A samozrejme, že všetky odkazy, ktoré od našich predkov máme, posúvame ďalším generáciám. A je na našej zodpovednosti, čo s nimi spravíme a ako ich spracujeme. 

Mamy v nás nechávajú silný odtlačok, asi ten najsilnejší, ktorý nás potom v živote teší alebo trápi. Občas si samy sebe naložíme na plecia – len aby som nič nepokazila a bola dobrá mama – a zbytočne sa dostávame do stresu z materstva. Máte či mali ste to tak aj vy? 

Och, áno, preberanie zodpovednosti, len aby to moje dieťa bolo dobré, len aby všetko zvládlo tak, ako je treba, aby nerobilo v živote chyby, vnášanie svojich predstáv do toho, ako by sa malo správať, čo by malo robiť... K tomu aj ja predsa musím všetko robiť perfektne. Mať upratané, navarené, odspievané... To všetko som ako mama zažila, a keď som už absolútne nevládala, tak som to pustila z rúk a všetko bolo lepšie – konečne prišla sloboda. Veď vo svojej podstate ide o lásku. A deti vedia, že ich milujeme, aj keď nie sme dokonalé. To najdôležitejšie je, aby bolo mame dobre, lebo potom bude dobre všetkým naokolo. Mamy sa musia postarať najprv o seba. O svoje telo aj dušu. Potom bude všetko v poriadku. Treba počúvať svoje potreby a aj si ich plniť!

Väčšina vás vníma ako Spievanku so srdiečkom na líci a na vašich piesňach vyrástli naše deti. Ale vy ste aj autorkou „dospeláckych“ hudobných počinov a veľmi príjemných, melodických a ženských. Je toto nová Mária, na ktorú sa pozeráme a počúvame, alebo „len“ jej ďalšia podoba? 

Práve dokončujem nahrávanie môjho dospeláckeho albumu, ktorý trochu pribrzdila korona, ale na jeseň by už konečne mal uzrieť svetlo sveta. Ja som dušou umelec. To, čo mám v sebe, musí ísť von cez piesne. Aj teraz, keď je manžel v nemocnici, mi pomáha prežívať toto obdobie hudba a piesne. On napísal báseň o tom, ako prežíva toto náročné obdobie a ja som ju zhudobnila. Budem sa tešiť, keď sa poslucháči nájdu aj v mojej dospeláckej tvorbe. Je o živote, o radostiach aj o smútkoch, o pravde, o hĺbke v našich srdciach...

Mária Podhradská Čačíková

Ste krásna žena, športujete, staráte sa o seba... Uletíte občas chladničkovým prepadom v noci, sprevádzajú váš život podobné bežné „neresti“? 

Ešte jeden odkaz mám od mojich rodičov. Vypestovali mi taký zvyk, že nejem sladkosti. Myslím tým keksíky, čokoládky, cukríky, čo sa kupujú v obchode. Nikdynám to nekupovali, a tým pádom to v živote nepotrebujem. Tento zvyk som vytvorila aj u nás doma. Deťom sladkosti nekupujem. A podarilo sa mi to pri starších dvoch deťoch. Sladkosti im skrátka nechutia. Ale netuším, prečo naša najmladšia Katka má tak rada sladkosti... Obmedzujem to, ako sa to dá. Napríklad aj tak, že si ich musí kúpiť za vlastné našetrené peniažky. 

A chladničkové prepady nerobím, ale chápem, že musí byť ťažké tomu odolať. Každý máme svoje boje. Ja akosi prirodzene nemám boj s jedlom. Napríklad bojujem s tým, že sa mi niekedy nechce si ísť zabehať, ale viem, aký dobrý pocit ma čaká potom. Bojujem s cvičením na chrbát, ktorý ma bolieva a neviem sa prinútiť každý deň aspoň chvíľu cvičiť.

V Spievankove ste vytvorili deťom zázračnú krajinu plnú úžasnej muziky, výborných textov a postavičiek, s ktorými deti rástli. Ak by ste si mohli vytvoriť takú krajinu pre seba a vlastne pre všetkých dospelákov, aká by bola? 

Bola by to krajina veľmi podobná tej detskej – krajina bez pretvárky, kde si vieme úprimne povedať všetko, čo treba povedať, kde si vieme rýchlo odpustiť, kde by sme prežívali naplno prítomný okamih tak, ako ho dokážu prežívať deti.

V určitom veku si ženy z pliec snímajú ťarchu očakávaní, vedia, kým sú a prichádza uvoľnenie. Alebo je to aj naopak. Cítia napätie, hľadajú sa, hľadajú aj iný zmysel ako deti, ktoré už „odrástli“ a nepotrebujú už mamu neustále. V ktorej fáze ste aktuálne vy?

Som stále na ceste k sebe samej. Učím sa mať sa rada aj so svojimi nedokonalosťami a chybami. Učím sa viac si odpúšťať a byť k sebe láskavá a milosrdná. Učím sa viac počúvať svoje telo aj srdce. Doprajem si to, po čom túžim.

Deti sú už veľké a ja mám za sebou kus cesty ako mama. Ale pamätám si, aké to bolo ťažké počúvať vnútorný hlas, keď okolo kričia deti všetky svoje potreby strašne nahlas. Až prehlušia náš tichý hlások niekde vnútri. A my chceme byť dobrými matkami a manželkami, a tak veľmi rýchlo plníme potreby všetkých naokolo, len aby dobre bolo a odkladáme plnenie našich, niekedy úplne primárnych potrieb na potom. A potom sa cítime zle. Povzbudzujem mamičky, aby si našli pre seba každý deň tú svoju chvíľku. Lebo len keď vy budete spokojné, bude spokojné aj vaše okolie. Nie ste menej dôležité ako ďalší členovia vašej rodiny.

Fotogaléria

Newsletter

Zaregistrujte sa do newslettra a získajte prístup k novinkám: