EXODUS.REPORT: Verím, že tieto príbehy pomôžu niektorým otvoriť oči
"Nepolitizujem, nie som aktivistka, som len dokumentárna fotografka," konštatuje Jana Rajcová, autorka projektu o utečencoch z Ukrajiny na Slovensku.
Jana Rajcová: EXODUS.REPORT
Janka, čo by mal váš projekt priniesť, čo od neho očakávate?
Dokumentárny projekt EXODUS.REPORT je venovaný tým, ktorí museli kvôli vojne utiecť zo svojich domovov a našli útočisko u nás, na Slovensku.
Som dokumentárna fotografka. Počas štúdií na Westminsterskej univerzite v Londýne, kde som študovala dokumentárnu fotografiu a fotožurnalistiku, som sa zamerala na humanistickú fotografiu. Na univerzite nám prednášali viacerí odborníci z oboru a zo stretnutí s nimi som si odniesla jednu to, že fotografia by mala byť účelová, mala by vedieť pomôcť. Dokumentárna fotografia a predovšetkým tá sociálna je veľmi blízka môjmu srdcu.
Celý svoj čas momentálne venujem tomuto projektu, vyhľadávam kontakty, oslovujem ľudí, cestujem za nimi, robím s nimi rozhovory a fotografujem ich. Následne príbehy po nociach za pomoci mojich priateľov a mnohých ďalších ľudí, ktorí mi nezištne pomáhajú spracovávam, prekladám a publikujem ich na web stránke www.exodus.report. Projekt má viaceré roviny. Snažím sa o to, aby jednotlivé fotografie dokázali v čitateľoch vyvolať empatiu, aby sa dokázali zžiť s ich ťažkými príbehmi. Ďalšou súčasťou sú texty, ktoré sú úprimnými, pravdivými výpoveďami. Zároveň nimi zaznamenávam históriu, prinášam svedectvá priamych účastníkov vojny, ktorá sa odohráva len niekoľko stoviek kilometrov od nás. Tieto svedectvá, reálne príbehy ľudí na stránke postupne pribúdajú a budú dostupné v štyroch jazykoch - slovenčine, angličtine, ukrajinčine a ruštine.
Na stránke zverejňujem aj čísla účtov organizácií a fyzických osôb, ktoré som na mojej ceste stretla a ktorí tiež potrebujú pomôcť. Nie sú to veľké neziskové organizácie, ktoré si môžu dovoliť platiť za propagáciu svojej činnosti.
Dúfam a verím, pretože inak by som nemohla robiť to, čo robím, že všetka moja energia, ktorú do projektu vkladám, má zmysel. Že tieto príbehy budú čítané, že nás prinútia premýšľať a následne pomáhať ďalej. Nikomu nedávam návod na to, ako to robiť, ale verím, že každý si tú svoju cestu nájde. Rovnako verím tomu, že tieto príbehy pomôžu niektorým otvoriť oči. Nepolitizujem, nie som aktivistka, som len dokumentárna fotografka.
To, čo sa deje na Ukrajine, zmenilo môj pohľad na materstvo
Dokumentárna fotografia má potenciál ukázať veľa aj bez slov, pri stretnutí s človekom už uvažujete o tom, aký obraz prinesiete?
Väčšina z ľudí, s ktorými mám tú česť sa stretávať sú ženy s deťmi. Nechcem ich zobrazovať so slzami v očiach, sú to ľudia ako my. Nefotím zjazvenú tvár mladej matky od bombových črepín. Ani si neviem predstaviť či by som to zvládla. Mojimi fotografiami sa im snažím prinavrátiť dôstojnosť. Dopredu sa nedá veľmi plánovať ako bude vyzerať finálna fotografia. Stretávame sa po prvý krát, v pre nich aj pre mňa neznámom prostredí. Niektorých stretávam krátko po tom, ako prišli na Slovensko. Sú unavení a vystresovaní.
Som im nekonečne vďačná za dôveru, ktorú mi dávajú. Najskôr sa rozprávame, sústredím sa na to, čo mi hovoria, aj keď ukrajinčine na 100% nerozumiem, snažím sa do nich vcítiť. Rozhovory si nahrávam. Až následne, samozrejme s ich súhlasom, pristupujem k foteniu. A vtedy, ak to okolnosti umožňujú, sa snažím zachytiť to, akí sú, aby ako ste povedali mala moja fotografia potenciál povedať veľa aj bez zbytočných slov.
Každý z týchto ľudí zanecháva stopu, nielen v nás, ktorí sa prostredníctvom fotografie s jeho osudom na chvíľu spojíme, ale nepochybne aj vo vás. Ako v sebe spracúvate tie silné emócie?
Nie sú to ľahké príbehy, nie je jednoduché ich počúvať a následne ich niekoľko krát čítať pri prepisovaní a preklade textov. Nie je ľahké dostať z hlavy ich fotografie, ktoré mám neustále pred očami. Viem však že na rozdiel od nich, keď sa s nimi lúčim, keď ich objímem, ja pôjdem domov a v tú noc sa vyspím vo svojej posteli. Asi to nie je to najlogickejšie vystvetlenie mojich pocitov. Ale pomáha mi to udržať sa nad vodou. A samozrejme mi pomáha aj presvedčenie, že im aspoň trochu dokážem pomôcť.
Pri stretnutiach sa rozprávame niekedy aj hodinu. Cítim, že tú ťažobu zo seba potrebujú dostať, že sa potrebujú vyrozprávať.
Chcú aby ich niekto počúval. Držím ich za ruky, niekedy s nimi plačem. Na záver mám však pocit, že sa im uľavilo a mám nekonečnú radosť, keď sa aspoň na chvíľu na mňa usmejú. Zvyčajne sa lúčime so slovami: "Bude dobre!"
Sú utečenci ochotní zdieľať s vami svoje príbehy? Ako si k nim otvárate dvere?
V drvivej väčšine prípadov, keď im vysvetlím o čom EXODUS.REPORT je a čo je mojim cieľom, súhlasia. Treba však poznamenať, že ich neodchytávam na ulici a neprepadávam s fotoaparátom v ruke. Tak to nie je možné robiť. Vopred vyhľadávam kontakty na ľudí a organizácie, ktorí im poskytli pomoc, ubytovanie a podobne. V prvej fáze teda oslovujem ich. A až následne, keď mi k ich chránencom povolia prístup, mám možnosť ich osobne stretnúť a hovoriť s nimi. Určite mi pomáha aj to, že som žena. A snáď mi pomáha ich presvedčiť aj moje odhodlanie pomôcť a obyčajná ľudská empatia.
Väčšina z nich sú ženy, matky, ktoré zbalili život do jednej tašky a s deťmi utekali tam, kde im nehrozí nebezpečenstvo. Čo vidíte v ich očiach, čo zachytí fotoaparát – strach či skôr odhodlanie?
V prvom rade je to nekonečný smútok. Taký smútok som ešte v očiach druhých snáď nevidela. Je v nich bezradnosť. Veľmi často mi hovoria, že sa jednoducho zbalili a utekali nevediac, kam vôbec idú. Je v nich sila. Tieto ženy, dôchodcovia, všetci tí, ktorí museli pred vojnou ujsť a dokázali prejsť tú strastipnlú cestu majú v sebe lásku k svojej rodnej krajine a sú odhodlaní sa domov vrátiť a znovuvybudovať to, čo teraz ničia ruské bomby.
Je to už mesiac, čo sa začala vojna na Ukrajine a mnohí z tých, ktorí opustili svoj domov, aby si zachránili život, sa pomaly etablujú v novej krajine. Sme pripravení prijať ich aj na dlhšie ako len „na chvíľu“, spoločensky, mentálne, ľudsky?
Verím že áno. Verím v ľudské dobro. Rodičia ma vychovávali tak, aby som druhým nerobila to, čo nechcem aby robili mne. Sú to ľudia ako my. Chcú a snažia sa zapájať do každodenného života. Vedia, že to musia urobiť. Aspoň do vtedy, kým sa nebudú môcť vrátiť naspäť domov. Inú možnosť momentálne nemajú. Ak sa každý pokúsime predstaviť si, že zo dňa na deň prídeme o všetko, že musíme utekať preč z domova a netušíme kam ideme ani čo s nami bude ďalej, nevediac, či sa ešte budeme mať kam vrátiť... Ak to dokážeme, tak potom naozaj "Bude dobre!"
Sú to iné rána, do ktorých sa budia deti na Ukrajine
Nosíte si v hlave nejaký výnimočný príbeh, emóciu, ktorú vo vás zanechal?
Každý jeden je pre mňa dôležitý. A každý je jedinečný. Sú zo dňa na deň ťaživejšie. Tí, ktorí utiekli počas prvých dní vojny na vlastné oči nevideli to, čo videli tí, ktorí prichádzajú teraz. V hlave ich mám všetky, či to je príbeh matky troch detí, ktorej mesiac pred vypuknutím vojny umrel manžel; dôchodkyne, ktorá je vo veku mojej maminky a ktorá namiesto toho, aby si v pokoji užívala zvyšok života obkolesená vnúčencami musí prijímať pomoc cudzích ľudí; alebo neplnoletej dievčiny, ktorá sa musí lúčiť so svojimi priateľmi, ktorí sú posielaní do zákopov s tým, že sa už možno nikdy neuvidia.
V hlave a v mojom srdci už nosím 43 ľudských príbehov. A budem ich zbierať a sprostredkovávať všetkým, kým to bude potrebné.
EXODUS.REPORT