Lekárka z Afriky: Materská je podľa mňa doktorát z pediatrie
Čím je vaše dieťa náročnejšie na „manažment“, tým väčšie skúsenosti nadobudnete.
MUDr. Katarína Legrand je mamou dvoch dcér. Medicínu vyštudovala na LFUK v Bratislave, atestačnú skúšku má z pediatrie. Prax absolvovala na špičkovej parížskej novorodeneckej klinike, ale aj v najchudobnejších častiach Indie a Afriky. Slovenským mamám sa predstavuje netradične, aj prostredníctvom svojho blogu a podcastov OKiDOKi. Aké sme podľa nej mamy a v čom ju jej práca napĺňa?
Radi by sme vás na začiatok predstavili našim čitateľkám. Začnime takou klasickou otázkou. Prečo ste sa rozhodli pre medicínu a zvlášť pre pediatriu?
V mojom prípade bola medicína skôr akýmsi racionálnym rozhodnutím vzhľadom k tomu, čo ma bavilo na gymnáziu. Tým bola biológia, chémia a jazyky. Prekladateľstvo, tlmočníctvo v kombinácii anglický a francúzsky jazyk nebolo vtedy možné, tak mi ostala medicína, ako štúdium, ktoré by ma mohlo baviť. A pediatria bola vcelku jednoduchou voľbou, keďže deti som vždy milovala pre ich čistotu a úprimnosť a vlastne sa pri nich cítim najprirodzenejšie.
O doktorke z Afriky, ktorá dnes pomáha na Slovensku s koronavírusom
Hoci v súčasnosti pôsobíte na Slovensku, pracovné skúsenosti máte aj zo zahraničia. Ktoré zážitky Vás v tomto smere najviac ovplyvnili?
Každý zážitok ma niečím ovplyvnil. Afrika ma naučila všímať si na pacientovi, čo najviac detailov vlastnými očami a odlišovať všetky možné zvuky svojimi ušami pomocou fonendoskopu. India ma naučila veľkej pokore a priviedla k rozhodnutiu, že už si chcem len nájsť dobrého muža a mať deti. Toho som pár mesiacov po Indii stretla a skúsenosť v Paríži ma naučila, že naši lekári sú úžasní, pacienti sa u nás majú skvele a jediné, čo v našom systéme chýba, je investícia do vybavenia a, predovšetkým, do zdravotníckeho personálu.
O svojich zážitkoch ste sa rozhodli rozpovedať aj vo svojom blogu a podcaste. Pre mladú lekárku je to pomerne netradičná forma. Čo vás k tomu inšpirovalo?
Z Afriky aj Indie som posielala domov maily. A snívam odvtedy, že by som ich rada raz vydala v knižnej forme. Od kamarátky som sa dozvedela o blogu, začala som si čítať blog pána doktora Visolajského, a potom som si povedala: „Prečo by som tam nemohla dať moje maily? Možno si ich tak niekto všimne.“ Tak som ich tam počas materskej postupne prepisovala do článkovej formy. Asi to bola aj určitá forma psychohygieny v tom momente.
A podcasty prišli ako nápad len asi pred rokom. Keďže som už dlhšie rozmýšľala, ako by bolo vhodné edukovať mamičky a počas materskej som zistila, že osobné prednášky nie sú už veľmi v móde, uvedomila som si, pozorujúc mamičky kočíkujúce so slúchadlami, že musím ísť takou formou, akú dnešné maminy prijímajú. A vďaka bratovi a jeho manželke som pochopila, že podcasty sú to, čo by mohlo mať efekt.
Vnímate pediatriu inak, odkedy ste sa stali mamou? Je to iné radiť mamičkám teraz, keď už máte osobné skúsenosti?
Jasnačka! Materská je podľa mňa taký supepraktický doktorát z pediatrie. A čím je vaše dieťa náročnejšie na „manažment“, tým väčšie skúsenosti nadobudnete. A tiež, čím viac mamičiek poznáte, tým lepší pediater sa z vás stáva.
Fotografka Lenka Galla: Život je o vzácnych okamihoch
Čo vás na rodičovstve najviac prekvapilo?
Ako veľa kníh sa dá prečítať, keď na to naozaj nemáte čas, ale vaše spolužitie s deťmi a manželom vás k tomu motivuje. Jednoducho som nadobudla pocit, že nik vám nedá väčšiu príležitosť na osobnostný rast ako vaše deti. Ak chcete, aby boli šťastné, cítili sa ľúbené a prijímané, znamená to predovšetkým obrovskú prácu na sebe a veľa, veľa štúdia vo viacerých smeroch.
Aké sú podľa vás slovenské mamičky? Máme dosť skúseností? Dáme si poradiť alebo sa vo veľkom spoliehame na internet a iné „neoficiálne“ zdroje?
Slovenské mamičky chcú pre svoje deti to najlepšie. Tak, ako to chceli naše mamy. Lenže práve tým štúdiom rôznych zdrojov som pochopila, že nie vždy to, čo si my myslíme, že je pre deti to najlepšie, aj pre ne naozaj najlepšie je. Niekedy musia aj spadnúť, či zakopnúť a poučiť sa. Myslím si, že tak, ako sa to dá povedať o nás Slovákoch vo všeobecnosti, platí to aj o našich mamičkách. Málo si veria. Sú úžasné a mali by si to opakovať. Veriť si. Tak rozumne, nie namysleno. Povedať si sama pre seba, toľko som toho už dokázala, zvládnem aj materstvo. A keď sa pomýlim, nič sa nestane, posunie nás to ďalej.
Súčasná pandemická situácia nie je ľahká pre nikoho. Ako ju vnímate z pohľadu lekárky a matky?
Ako lekárka vnímam súčasnú situáciu smutne, a preto ju vedome sledujem minimálne. Snažím sa sústrediť na pozitívne veci každodenného života a žiť najlepšie, ako viem. A, ako matka som sa spočiatku veľmi zľakla, ako to zvládnem, ak by sme museli byť v karanténe v našom byte. Že to nedopadne dobre... A nakoniec som si uvedomila, po tom, ako sme si počas tejto jesene odžili dve karantény – jednu v plnom zdraví a so slnečným balkónom a druhú s manželom seriózne chorí a nepoužiteľní, s deťmi skáčucimi nám po hlavách a upršanými dňami, že, vlastne, ako rodina sme to zvládli úžasne.
Pretože, nemáte sa, kam ponáhľať. Nemáte, kam ísť. Nanajvýš pred počítač objednať nákup či navariť obed. Inak máte celý deň na hru s deťmi, čítanie, tvorenie, jašenie a túlenie sa. Dievčence boli spokojné a šťastné. Takže môžeme sa na pandémiu pozrieť aj takto. Má nás rodinne zblížiť a vyhnať do prírody a prepojiť nás s ňou.
Pracujúce mamy: Aby si žiadna žena nemusela vyberať medzi prácou a rodinou
Dva z mnohých zážitkov Kataríny Legrand z Indie a afrického Burundi:
Dvojičky z Edivaly
„Chlapec a dievčatko, 6-mesačné, dojčené materským mliekom a môžete si tipnúť, ako vyzerali. Dievčatko kosť a koža, obrovské brucho (to z podvýživy), s takmer žiadnym svalovým tonusom (bez sily v nôžkach a rúčkach) a chlapec – nuž, takpovediac ako hora. Ale vraj on je chorý, má soplík a kašlík. Nuž verím, že má, ale tá malá vyzerala pre mňa oveľa oveľa vážnejšie... Mama dávala väčšinu mlieka chlapcovi, samozrejme... Aj to je India.“
Môj deň v Burundi
„Vizitu začíname v detskej časti. Detí je väčšinou najviac, behajú kade-tade, mamky ich naháňajú väčšinou po izbe, keď prídeme a pozdravíme. Samozrejme, to len, ak už sa majú lepšie. Inak ich majú maminky, buď na chrbtoch v šatkách alebo ležia na posteliach. Niektoré deti sa ma boja, lebo som biela a niektorí rodičia hovoria deťom, keď plačú, že, ak neprestanú, zje ich biely človek. Nuž tak im naháňam strach. Skrývajú sa za maminu šatku, kričia o sto-tristo, niektoré dokonca kopú nohami na všetky strany. Ale to je pozitívny znak, keď sú veľmi choré, nemajú toľko energie. Najradšej mám dojčatá, tak do jedného roka, lebo tie nerozoznajú ešte, čo som, kto som, akú mám farbu pleti, len ma pozorujú, snažia sa oskúšať, čo mi to visí z uší, šplhajú sa po mojom fonendoskope až ku mojej brade.
Celkovo mám túto časť vizity najradšej, lebo sa stále okolo mňa krútia dáke malé bubátka, štverajú sa kade tade, hrajú sa so všetkým, čo práve nájdu, oblizujú postele, amoxicilínové štuplíky, proste takmer všetko. Štebocú tak utešene, ako všetky deti na celom svete štebocú, niektoré sa zastavia na svojej ceste ktoviekam, aby sa len tak postojačky vycikali... Napriek tomu všetky tie veľké čierne okále, huňaté čiapky na bábätkách, pestrofarebné košieľ ky a šatôčky rozjasňujú môj deň, nech už sa začal akokoľvek.“
Fotogaléria