Deň (NE) obyčajnej mamy: Mária Podhradská alias SPIEVANKA
Všetky sme mamy, ktoré robia veci najlepšie, ako vedia. Všetky máme svoje dobré aj horšie dni. Všetky vieme, aké to je...Poďte s nami prežiť deň (ne)obyčajnej mamy. Dnes píše Mária Podhradská alias Spievanka.
Keď je Spievanka MAMA
Je utorok, 15.00. Od rána si pripravujem program zajtrajšieho koncertu. Pozerám videonahrávku, opakujem si texty, choreografiu, robím poznámky, aby som všetko mala pripravené na večernú skúšku s chalanmi.
Práve prichádza domov Terezka(14) a Katka (8). Rýchlo ešte dokončím nejaký pracovný mail. Katka sa ma neustále niečo pýta, ja sa chcem ešte sústrediť a dopísať. Mami čo píšeš? Mami, chcem sa už ísť hrať ku Belke.
Kati, najprv by bolo dobre, aby si si spravila úlohy, ja mám večer nácvik na vianočný koncert, teraz ti môžem pomôcť. Večer nie.
Deň (NE)obyčajnej mamy: KATKA KOŠČOVÁ
Keď sú moje deti doma...
Katka odíde do svojej izby a opäť niečo tvorí. Stále niečo tvorí. Príde za mnou s rozstrihnutými škatuľami s lepiacou páskou a s plyšovým zajačikom. Mami, toto mi podrž, toto tu mi prilep. Kati, čo to bude? To je jeho izbička. Tu ma stolík. Prilep ho. Lepíme spolu izbičku pre zajačika.
Kati, tu sú nejaké šmuhy na zemi. Ty si vyfarbovala izbičku zajačikovi centrofixkou? Teraz to ničím nepôjde dole. Choď rýchlo zobrať od Terezky odfarbovač na nechty. Katka beží hore do Terezkinej izby. Terezka kričí: Prestaň si brať moje veci, koľkokrát ti mám povedať, aby si sa mi nešpárala v šuflíkoch. Krava sprostá.
Kričím na Terezku zdola – Terezka, Katka nie je krava, ospravedlň sa jej, a požičaj nám odlakovač na nechty. Na zemi sú škvrny od centrofixky. Mamina, neospravedlním sa jej a to je môj odlakovač. Choďte si kúpiť. Stále mi niekto berie veci...
Škvrny od centrofixky sa nám našťastie podarilo odlakovačom zmyť. Katka, už sme urobili domček pre zajačika, teraz si ideme robiť tie úlohy. Uprac veci, ktoré sú tu na zemi, zahoď tie výstrižky z papierikov a lepiacej pásky, nožničky daj na miesto, choď si umyť ruky, máš ich od centrofixky. A poď si už vytiahnuť tie veci a robiť úlohy. Spolu to upratujeme. Môj manžel prichádza domov. Je 15:30.
Napadla mi spásonosná myšlienka. Idem behať. Od rána som nebola vonku, pripravujem koncert, píšem maily. Mirko, prosím ťa, napísal by si si úlohy s Katkou?
Môžem ísť behať? Dobre, choď ja idem o 16:30 na tréning. Manžel tiež beháva. Ale systematicky, bez hrudného pása a hodiniek ani nejde bežať, robí si tabuľky, je v bežeckom Athleticom tíme, vyhráva súťaže po Slovensku. Teší sa, že našiel niečo, kde môže byť niekedy ten najlepší. Ja bežím len tak.
Bežím a modlím sa
Stmieva sa, tak už nejdem do lesa ako obyčajne. Nevadí, aj toto je super. Trochu mrholí a je to osviežujúce, aj keď je vonku 8°C. Behám po uličkách starého Lamača, aj popod paneláky na sídlisku popri zaparkovaných autách a je mi dobre. Som konečne sama so sebou. Potrebujem to, lebo stále mám okolo seba ľudí, doma, na koncertoch, všade zvuky a hluk, niekedy krik.
Bežím, a modlím sa. Ďakujem za to, čo mám, za pubertálne deti, ktoré si nadávajú, za Katku, ktorá nemá rada povinnosti, za prácu, ktorá je vyčerpávajúca napriek tomu, že ma baví, za zdravé nohy na ktorých môžem behať. Vyznávam moje zlyhania, podráždenosť na deti a na manžela, posudzovanie, strach, obavy, či sme dostatočne dobrí rodičia, či sme dostatočne dobrí manželia, či dostatočne dobre odohráme koncert. Či budú ľudia spokojní, či z našich deti vyrastú dobrí a šťastní ľudia.
Bežím v modlitbe k Nemu a chcem zažiť prijatie, upokojenie, spočinutie v dôvere a Jeho prítomnosti. Hovorí mi, že sa nemusím tak strašne namáhať, tak obávať, tak sa zbytočne unavovať, že ma miluje takú, aká som a nič nemôže zmeniť jeho lásku voči mne, a že všetko bude dobré. Veď on o všetkom vie, a postará sa. Aká milá občerstvujúca chvíľka. Ani by som nepovedala, že sa to dá zažiť pri behu.
Už musím bežať domov, aby som dodržala čas, aby manžel mohol ísť na tréning.
Hektické večery a vytúžený spánok...
Úlohy sú napísané, Katku odnášam ku Belke. Terezka odišla sama do mesta na logopédiu a ja odchádzam kúpiť adaptér na klavír, ktorý sa pokazil, lebo zajtra máme koncert. Kupujem aj flauty pre detičky v Katkinej škole, kde chodím raz týždenne učiť hudobnú. Teším sa, že si nacvičíme koledy.
Musím ešte kúpiť rožky a šunku na desiatu zajtra deťom do školy. Prichádzam domov o 19:00, rýchlo natieram chleby s pomazánkou, krájam zeleninu, 19:30 – prichádzajú chalani na nácvik. Chalani super hrajú, nechám sa unášať hudbou. Katka sa príde rozlúčiť, lebo Mirko ju ide už uspať. Maťko mi hovorí, že si nemá čo zajtra obliecť, lebo všetky gate sú mu už malé, a že mi to už hovorí veľmi dlho. A že jeho retardovaná sestrička mu ešte nedokončila darček na narodeniny. Doriešime to po nácviku hovorím mu.
Je 21:00 – chalani odchádzajú. Terezka sa učí zemepis. Mamina, to je úplne debilné. Sprostá učebnica, neviem tam nič nájsť. Načo mi toto bude? Prečo sa to volá Karpaty, keď sú to Tatry? Načo sa mám naspamäť učiť bez mapy aké rieky sa vlievajú do Váhu? Načo mi to v živote bude?
Maťko – mamina tie gate! Áno Maťko, dorobím ti tie rifle. Terezka, kde sú tie textilné farby? Počas učenia sa zemepisu s Terezkou rozkladám v jej v izbe na zemi veľkú igelitovú plachtu, dávam tam Maťkove rifle a fŕkam ich textilnou farbou. Napadlo to Terezke, že mu dá taký darček k narodeninám. Po chvíli sa meníme s Mirkom pri učení zemepisu. Umývam štetce od farby, idem za Maťkom. Maťko, dnes máš službu v kuchyni. Mamina, ja som vám hovoril, že to v utorky nezvládam. Mám basu, a potom bežecký tréning a potom sa musím učiť. Tak dobre, vymením si s tebou moju stredu za tvoj utorok.
Začínam upratovať kuchyňu. Volá ma Terezka – mami, už si mi zašila to blúzku na zajtrajšie vystúpenie? Ešte nie Terezka. Ale ja ju zajtra potrebujem. Dobre idem. Zašívam blúzku, všimnem si že je pri krku špinavá od mejkapu. Mami prosím ťa, oper mi to. Dobre Terezka, operiem ti to. Ale už naozaj musíš spať je 22:30. Odchádzam doupratovať kuchyňu, zvyšok rodiny zaspáva. V posteli 23: 30 ešte navliekam gumičky do rukávov na blúzke a potom periem golier. Zaspávam po polnoci.
Je toho veľa, musím spomaliť, pustiť veci z mojich rúk a len tak byť
Ráno, ako každé ráno, robí manžel raňajky a budí deti. Ja vstávam vždy o 7:00, naháňam Katku aby všetko postíhala a presviedčam ju aby niečo zjedla, kontrolujem, či má v taške vodu a desiatu a všetky zošity. 7:25 bežia s Terezkou na autobus. Maťko dnes vstáva až o 8:00, lebo ide na bežecku súťaž stredných škôl. Idem mu ožehliť tie rifle, lebo textilnú farbu treba zafixovať teplom. Páčia sa mu, čo ma veľmi teší.
Je 8:30, všetci odišli z domu, a je tu to blahodárne ticho. Koľko vecí by sa dalo začať robiť – znova upratať kuchyňu po raňajkách, zvešať a poskladať bielizeň zo sušiča, ktorá je tam už 4 dni, dať prať, poslať postele, povysávať vlasy zo zeme. Nevládzem. Líham si opäť do postele a aby som len tak nečinne neležala, čítam si maily. Jeden z nich je od pani redaktorky Mariky z portálu mama aj ja. A tak píšem tento môj deň, lebo sa obávam, že vhodnejšiu chvíľku aj tak nenájdem a budem to len tlačiť pred sebou.
Ale už je 11.00, aj ja si musím ísť nabaliť do auta veci na dnešný koncert. O 14.00 ma ešte čaká konzultácia na Terezkinej škole s pani učiteľkou, ešteže to je blízko domu kultúry kde musím byť 14:30. Koncert sa začína o 17.00 a o 18:00 má Terezka jej koncert zboru s orchestrom. Po mojom koncerte budem letieť čo najrýchlejšie na jej, aby som ju videla a počula a zažila a podporila.
Je toho akosi veľa: stále presviedčať a hnať deti aby sa učili, upratovali, cvičili na nástroje, nepozerali telku a internet, aby nekričali, nenadávali, aby sme my s manželom všetko postíhali, deti robotu a aby sme sa pritom nehádali, aby sme sa mali stále radi, veď predsa všetci musíme byť vo všetkom tí najlepší! K tomu sme boli predsa od malička vedení a k tomu vedieme aj naše deti!
Je to blbosť! Musím spomaliť, pustiť veci z mojich rúk a len tak byť.
-Mária Podhradská-
Deň (NE)obyčajnej mamy: Bojujem o život svojho syna
Fotogaléria
