Mama 8 detí Nika Macinská: Nároky na mamy sú obrovské
Najťažšie zo všetkého bolo pre mňa stratiť dieťa. Môj syn Filip zomrel tesne po tom, ako si v škole vyzdvihol maturitné vysvedčenie. Mal mať život pred sebou. Namiesto toho zomrel. Nemyslím, že som sa s týmto vyrovnala. Neviem, či sa s tým dá vyrovnať. Snažila som sa len postupne prijať fakt, že tu už nie je.
Nikoleta ´Nika´ Macinská, ktorej úsmev a úprimnosť sa človeku dostanú priamo do srdca, otvára každodenne dvere k sebe domov, k jej rodine, ale aj do svojej duše. Viaceré z nás ju poznajú vďaka jej instagramovému profilu Denník mamy ôsmich detí.
Spisovateľka Gabriela Futová: Deťom som vždy čítala knihy pred spaním
Mama 8 detí Nika Macinská: Nároky na mamy sú obrovské
Prostredníctvom vlastnej skúsenosti, vlastného prežívania tak ponúka priestor identifikovať sa s danými životnými problémami aj iným. Prináša pochopenie, istotu, že človek vo svojom prežívaní nezostáva sám i inšpiráciu, ako sa s rôznymi situáciami v živote popasovať.
Osobná skúsenosť je neprenosná a pocit, že v tom človek nie je sám, je niekedy viac ako tisíc slov. Táto odhodlaná mama prežila stratu svojho milovaného syna. Nasledoval odchod z nefunkčného manželstva. Dokáže však žiť ďalej – jej slovami povedané, nie len prežívať. O jej názoroch, hodnotách i radách porozprávala pre Mama a ja. Nech sa páči, vstúpme spoločne do sveta jednej mamy, do sveta Niky Macinskej.
Ak by sme mali predstaviť Niku Macinskú, čo by sme o nej mali vedieť?
Možno by v úvode stačilo, že Nika Macinská je žena. No a okrem toho mama ôsmich detí, autorka kníh, vzťahová poradkyňa a mentorka, partnerka, priateľka, sestra, samoživiteľka… a asi by som vedela napísať ešte dosť veľa rôznych rolí v mojom živote, ku ktorým sa postupne dostaneme.
Ako vyzerá váš bežný deň, aké sú vaše záľuby a čomu sa venujete? Nemôžeme pri tejto otázke vynechať vašu rodinu, deti, partnera... Čo všetko to pre vás znamená?
Zamyslela som sa na chvíľu nad tým, či som vôbec schopná opísať môj bežný deň (úsmev). A vlastne ani neviem, čo je to bežný deň. Naháňam sa medzi povinnosťami, prácou, deťmi, partnerom a sebou. Snažím sa to neustále regulovať, aby som sa nezbláznila z tej rýchlosti žitia v dnešnej dobe a niekedy si neprajem nič iné, len naozaj pomalší život. Ale z nejakého dôvodu, aj keď vedome spomaľujem, okolnosti sa točia stále príliš rýchlo, a tak mám tendenciu sa im prispôsobovať. Tak potom zase brzdím a spomaľujem.
Prakticky každý deň pracujem. Stretávam sa so ženami na mentoringových stretnutiach, píšem texty na sociálne siete a do aktuálne rozpísanej knihy. Po celom dni si zvyčajne sadnem k PC a riešim administratívu, odpisovanie na maily mi trvá aj niekoľko dní, kontrola všetkých potrebných činností súvisiacich s podnikaním zaberie tiež nejaký čas, okrem toho tvorím kreatívny obsah na sociálne siete v rámci zmysluplných spoluprác. Snažím sa každý deň jesť pravidelne a zdravo, mať chvíľu na cvičenie a pohyb, rozhovor s mojimi ľuďmi, potom sú tu aj bežné činnosti ako nákup potravín, lebo päť detí v dome je stále celkom dosť a sú zvyčajne neustále hladné, upratovanie, pranie asi ani nepočítam… Zabudla som na niečo? Taký bežný zaneprázdnený deň asi každej matky.
Mnohí/-é z nás vás poznajú z vášho profilu na Instagrame „dennik.mamy¬8deti“. Čo bolo hlavnou motiváciou „otvoriť sa svetu“ a zverejňovať bežné i dôležité chvíle z vášho života?
Vždy som chcela písať. Písala som si denníky. A chcela som písať aj verejne. Doménu www.dennikmamy.sk som si vymyslela a kúpila dávno predtým, ako vznikol profil Denník mamy 8 detí. Ale čakala som na správny čas. Len v tom období som nevedela, čo to ten správny čas znamená. Nemala som odvahu začať. No potom prišla zaujímavá situácia, keď som hľadala influencerku s hodnotami - takto som to pomenovala - na mastermindovej skupine v kruhu ďalších žien, podnikateliek. A výsledok bol tak trošku vtip z ich strany, že v tom prípade sa tou influencerkou s hodnotami musím sama stať.
A toto bol prvotný impulz. Vtedy som si povedala, fajn, tak konečne začnem písať.
Aký je cieľ vášho contentu na sociálnej sieti, aký odkaz ním dávate vašim sledovateľom/-kám, svetu? V čom vnímate vaše „poslanie"?
Moje verejné pôsobenie na sieťach sa postupne vyvíja a myslím, že je to tak dobre. To základné, čo sa však snažím prinášať, je úprimnosť a autentickosť. Píšem o malých, drobných radostiach, ale aj o veľkých, ťažkých okolnostiach. Myslím, že najviac chcem ženám – lebo prevažne tie ma sledujú - ukázať, že nie sú samy. Že mnoho tém zažívame takmer všetci. Že sú aj dni, ktoré sú totálne pod psa. A že sa z toho snažíme vyhrabávať. Tak, ako vieme. A v tom im chcem pomôcť uvidieť možno nové spôsoby spracovávania bolestí a zranení, nové uhly pohľadu na niektoré situácie a priniesť povzbudenie k tomu, aby nielen prežívali svoj život, ale aby smerovali k naplňujúcemu ŽITIU.
BEKIM AZIRI: Dokážem byť skvelý otec, aj keď mi nohy nefungujú
Vo vašom živote boli zlomové okamihy, ktoré vo všeobecnosti poznačia osobu a jej ďalšie fungovanie. Ako ste sa s nimi vyrovnali a dokázali vykročiť do „ďalšieho dňa“?
Na chvíľu som zaváhala, ktoré zlomové okamihy spomenieme, bolo ich v mojom živote viac. Najťažšie zo všetkého bolo pre mňa stratiť dieťa. Môj syn Filip zomrel tesne po tom, ako si v škole vyzdvihol maturitné vysvedčenie. Mal mať život pred sebou. Namiesto toho zomrel. Nemyslím, že som sa s týmto vyrovnala. Neviem, či sa s tým dá vyrovnať. Snažila som sa len postupne prijať fakt, že tu už nie je. Že ho už nikdy neuvidím, že s ním už nikdynebudem hovoriť, že ma nikdy nenaštve. To „nikdy” šialene bolí.
A asi nemám jednoznačnú odpoveď na to, ako som dokázala vykročiť do ďalšieho dňa. Je to kombinácia mnohých podmienok. Keď zomrel, nedokázala som pochopiť, ako môže byť mŕtvy. A ako môžem ja žiť. Ďalej. Zastavil sa mi môj svet. Lenže ten svet okolo sa nezastavil. A ja som si ešte viac uvedomila krehkosť života a jeho konečnosť. A okrem toho, videla som ostatné moje deti, ktoré žijú a potrebujú žiť ďalej. Plnohodnotne. Zrejme to bola moja najväčšia motivácia.
Kde nachádzate silu a motiváciu rozprávať otvorene o veciach, ktoré sú vnímané ako veľmi náročné, zraňujúce?
Na tých náročných životných okolnostiach je veľmi často náročné aj to, že sa v tom cítime sami. Práve preto, že o tom málokto rozpráva. Pravda je ale taká, že všetci máme svoje trápenia. A zo skúsenosti viem, že už samotné uvedomenie, že v tom nie som sama, pomáha posunúť sa o krôčik dopredu.
Chcela som ľuďom priniesť pohľad na autentické prežívanie toho, čo sa deje v mojom živote, prípadne aj v životoch iných ľudí. Preto píšem o rôznych témach súvisiacich s rodičovstvom, s partnerskými vzťahmi, so vzťahom k sebe samej. Mnohí sa v tom vedia nájsť a identifikovať sa s tým. A verím, že im to pomáha viac pochopiť, čo sa im deje v podobných situáciách.
Okrem profilu sa profesionálne venujete aj poradenstvu, v ktorom je dôležitou súčasťou sprevádzanie. Kedy a čo bolo podnetom venovať sa tejto činnosti?
Prišlo to prirodzene a postupne. V podstate už dosť dávno. Takmer pred dvadsiatimi rokmi, keď som už mala viac detí a teda aj viac skúseností. Postupne sa to vyvíjalo, ja som sa vyvíjala tiež a robila som to vo svojom voľnom čase, aj ako dobrovoľníctvo. Neskôr, keď som začala blogovať verejne, prirodzene začali prichádzať otázky od širokého publika a postupne som sa začala mentoringu venovať profesionálne. Začiatok tejto etapy prišiel vtedy, keď som už nemala kapacitu odpovedať individuálne na všetky otázky. Zorganizovala som workshopy pre malé uzavreté skupinky ľudí. Neskôr z toho vznikla moja prvá kniha o emocionálnych potrebách detí: Ako dať deťom to, čo naozaj potrebujú. A postupne som sa začala venovať klientom individuálne.
Mentoring je niečo, čo nám v súčasnosti chýba a pritom v minulosti bol súčasťou života komunít s rôznym generačným zastúpením. Dnes žijeme rýchlo.
Lekárka Kristína Visolajská: Netvárim sa, že všetko zvládnem sama...
Z vášho profilu a postovaných fotiek je vidieť autentickosť vášho úsmevu, energie, ktorá nabije druhého človeka aj prostredníctvom obrazovky a cítiť to pozitívne, čo vysielate. Kde beriete túto silu a z akého zdroja čerpáte?
Vraj to nie je len z fotiek. Pomerne často dostávam správy na sieťach, že ma niekto niekde videl naživo a že to bolo naozaj pozitívne, že to, čo vidia na mojom profile, je naozaj. Alebo mi povedia, že naživo je to ešte lepšie. Veľmi ma to teší, lebo to je to, čo by som chcela, aby to bolo naozaj. Aby to bolo pravdivé a skutočné.
To, samozrejme, zahŕňa aj situácie, keď to nie je len o úsmeve, ale aj o slzách, niekedy aj o rozhorčení, inokedy aj o hneve, či smútku. V živote čelíme celej palete pocitov a emócií a je v poriadku o nich hovoriť.
No a kde beriem silu? Chce sa mi k tomu povedať len to, že to ide deň za dňom a krok za krokom. Každý deň so sebou prináša všeličo. Niekedy je toho príjemného viac, inokedy menej. Naučila som sa prijímať aj to dobré, aj to zlé súčasne. Dovolila som si cítiť sa šťastne a spokojne a súčasne byť aj smutná a niekedy aj frustrovaná. Myslím, že to je niečo, čo mi pomáha ísť každý deň ďalej.
Materstvo a rodičovstvo býva samo osebe náročné, bez ohľadu na (ne)funkčnosť rodiny, vzťahu a pod. Čo by ste poradili mamám, ktoré večer zaspávajú v ťažobou na duši, že je toho na nich veľa?
Obávam sa, že na to nemám radu. Určite nie univerzálnu. Tá ťažoba totiž môže pre každú mamu vyzerať inak. V niektorých prípadoch by som povedala, že s tým nemajú zostať samy a mohli by vyhľadať pomoc. Či už praktickú, alebo aj psychickú.
Zároveň mám chuť to trošku zjemniť. Neviem, či existuje v našich končinách žena, ktorá má malé deti a nemá pocit, že je toho na ňu veľa. Nároky na mamy sú obrovské. Aj zvonku, a máme ich na seba aj my samy. Praktická rada by v tomto prípade znela, aby pripustili, že nemusí byť všetko dokonalé, že nemusia nerobiť chyby, že oveľa viac je to, že cítia. Je to dôležité pre deti, a napokon aj pre mamy. A že môžu niektoré činnosti vypustiť a postarať sa o seba. Lebo starať sa o seba naozaj nie je sebecké. Je to nevyhnutné.
Veľa žien vo vás vidí vzor, motiváciu, influencerku, vo vašich príspevkoch, radách a názoroch možno návod, resp. inšpiráciu, ako zvládať životné situácie, v ktorých sa ďalšie ženy vidia. Čo by ste odkázali ďalším nám, mamám, ktoré si budú čítať tieto riadky?
Nebojte sa dôverovať svojej intuícii a neverte tomu, že to nezvládnete. A ak nevládzete, nečakajte do totálneho vyčerpania a vyhľadajte pomoc. Nič viac a nič menej.