Spisovateľka Gabriela Futová: Deťom som vždy čítala knihy pred spaním
Má rada volejbal, zvieratá, hudbu, smiech, láskavých ľudí a nevie zniesť, keď sa ľudia miešajú do vecí, ktoré nikdy nerobili a nerozumejú im. Mimochodom, už od detstva sa túžila stať spisovateľkou.
Napísala 30 kníh pre deti a mládež. Deti jej diela milujú a aj vďaka nej mnohé nachádzajú pozitívny vzťah k čítaniu. Gabrielu Futovú (52 r.) baví objavovať knižné svety.
Gabriela Futová: Knihy mi zmenili život
Gabriela, študovali ste žurnalistiku. Tušili ste však, že raz budete mať na konte toľko kníh a práve pre deti?
Netušila. Mojím snom bolo napísať normálnu knihu, ale ani mi nenapadlo, že nevymyslím len jednu a už vôbec nie, že budem písať pre deti.
Prečo práve knihy pre deti?
Môže za to literárna múza, z ktorej kopnutia vznikla kniha Naša mama je bosorka. Pri jej písaní som zistila, že písanie pre deti je pre mňa to pravé. Že ma to baví a napĺňa.
Magi Vanovčanová: Knihy majú terapeutický účinok
Vychádzate v príbehoch z vlastného detstva, z toho, aká ste boli vy ako dieťa?
V niektorých knihách vychádzam z vlastných zážitkov z detstva, o niektorých zážitkoch som len počula, niečo si vymýšľam... Sama som bola aj poslušné, aj papuľnaté dieťa. Odvrávala som mame, ale dedovi som sa neodvážila. Žila som však v dosť veľkej slobode a mama ma odmala viedla k samostatnosti. Na detstvo spomínam rada ako na obdobie veľkého objavovania, vymýšľania a niekedy aj strelených zážitkov. Napríklad keď mama prvý raz priniesla domov minerálku v plastovej fľaši. Chcela ma ohúriť, a tak vzala fľašu a predo mnou ju tresla o zem v domnienke, že sa fľaša odrazí. Veď bola z plastu. Fľaša sa rozletela, mama na ňu vyjavene pozerala a ja som vyjavene hľadela na mamu, že dobre jej šibe.
Vedeli by sme v niektorej z vašich postáv nájsť vás samu ako dieťa?
Jasné. Katka z kníh Hľadám lepšiu mamu a Lepší otec v hrsti, ako kamoš na streche, to som ja. Dada panička z knihy Štyri kosti pre Flipra, to som ja. Kamarátka z knihy Psia škola kocúra Červenochvosta, to som ja...
Ako dlho vám trvá napísanie jednej knihy?
Na túto otázku nedokážem jednoznačne odpovedať. Mám knihy, ktoré som napísala za pár mesiacov, ale mám aj také, ktoré som písala rok, ba roky. Závisí to od mnohých okolností, ale hlavne od môjho voľného času. No a toho nemám nejako veľa, pretože sa venujem ďalším x aktivitám.
Čo je pre vás pri tvorbe najťažšie?
Vždy niekde uprostred rozpísanej knihy nadobudnem pocit, že píšem hroznú somarinu. Neberiem to však tragicky, pretože zvyčajne mám v hlave už nový nápad, ktorý ma v danom momente priťahuje viac, takže nemám problém prestať písať rozpísané a začať niečo nové. Lenže aj pri písaní nového nastane kríza a ja sa vtedy pekne-krásne vrátim k prvému textu a keď si ho po dlhšom čase prečítam, zistím, že to nie je až taká somarina a dokončím ho.
Mávate aj obdobia spisovateľskej púšte, že potrebujete pauzu od kreativity?
Také obdobie mám práve teraz, aj keď veľmi dúfam, že už končí. Cez kovidové obdobie, keď sme takmer všetci boli v „domácom väzení“, som si povedala, že ten čas využijem múdro. A tak som písala. Napísala som tri knihy a asi som sa trochu prepálila, lebo keď som si minulý rok pred Vianocami dala 14-dňovú pauzu, z dvoch týždňov sa zrazu stal už takmer rok a pol.
Michaela Ray: Problémy s nízkym sebavedomím sa začínajú v detstve
Boli ste aj vy ako dieťa vášnivá čitateľka?
Áno, bola som vášnivou čitateľkou odmala. Veľmi ma bavilo ponárať sa do príbehov a objavovať knižné svety. Ani neviem, kto ma k čítaniu priviedol, asi mama, keďže aj ona trávila voľný čas čítaním. Mojou naj knihou je dodnes Malá bosorka od Ottfrieda Preusslera.
Veľa sa hovorí o čítaní, o jeho vplyve na deti od raného detstva. Pamätáte sa na časy, kedy ste ešte vy deťom čítavali?
Pamätám si na to veľmi dobre, lebo mi tie časy veľmi chýbajú. Deťom som čítavala pravidelne pred spaním, aj keď sa mi niekedy vôbec nechcelo. Vždy sa dohodli, na čiu posteľ si ľahnem a potom mi dieťa, ktorého posteľ ostala prázdna, ľahlo na chrbát a čítali sme takto. Prestali sme, až keď mi oznámili, že už si chcú čítať samy.
Koľko času denne by podľa vás malo dieťa venovať čítaniu, resp. rodičia, ak dieťa nevie čítať?
To netuším. Ťažko prinútiť rodiča, ktorý sám nečíta, aby si na čítanie deťom vyhradil aspoň tých päť minút. U nás to bola stále jedna kapitola z knihy. Ak bola pridlhá, rozdelili sme ju na dve časti. Veľmi sa mi osvedčila Veľká kniha rozprávok od Ľubomíra Feldeka, pretože tam sú rozprávky prerozprávané v kratších formách a to aj mne aj deťom veľmi vyhovovalo. Deti dostali celú rozprávku a ja som sa, ak som bola unavená, veľmi netrápila.
Ako dieťa pozitívne motivovať k čítaniu, ak nie je práve sedavý, intelektuálny či introvertný typ?
Existujú rozprávky na zvukových nosičoch. Moja sestra, ktorá je učiteľkou výtvarnej v umeleckej škole, púšťa deťom pri práci rozprávky. To je fantastická cesta, ako si nájsť cestu k príbehom. Existuje veľa činností, pri ktorých sa dá počúvať a aj keď to nie je originálne čítanie, aj to je, podľa mňa, cesta, ako deťom otvoriť knižný svet.
Je podľa vás dôležité, aby deti videli svojich rodičov čítať?
Určite áno. Deti kopírujú to, čo vidia. A hlavne to, čo vidia doma.
Niekedy počujeme, že dospelý povie, veď ja som nikdy nič neprečítal a som tu...
Aj ja poznám takých ľudí. A nie sú to ani zlí, ani hlúpi ľudia. Beriem to tak, že každý z nás má nárok venovať sa tomu, čo ho baví. A ak niekomu nevonia čítanie, je zbytočné nútiť ho do toho. Ale je potom fajn, ak v tomto trochu pomôže škola už len tým, že vezme deti do knižnice. Ak v knižnici pracujú nadšené detské knihovníčky (prepáčte ten ženský rod, ale chlapov na detských oddeleniach je naozaj veľmi málo), ktoré dokážu z kníh pripraviť zaujímavé podujatia, potom stále existuje cesta, ako aj deťom rodičov, čo nečítajú, ukázať, že knihy nie sú až tak úplne nanič.
Ako vychovať dobrého čitateľa: 9 tipov pre rodičov
Názvy vašich kníh zaujmú deti, možno trošku vyrušia rodičov, že čo to ich ratolesti čítajú... Je vaším zámerom aj názvom vašich diel pritiahnuť malých čitateľov?
Ani nie. Ja s tými názvami veľmi nekalkulujem. Buď mi prídu na rozum automaticky, alebo ich potom krvopotne vymýšľame spoločne s redaktorkami vo vydavateľstvách.
Kniha O Bezvláske je rozprávka o inakosti, teda o tom, že aj bez vlasov je človek pekný a môže byť v pohode. Kamarátka s rakovinou si ju čítala s deťmi, keď prišla o vlasy. Ako vás osobne zmenila ťažká choroba?
Snažím sa viac si užívať život. Venujem sa naozaj veciam, ktoré ma bavia a ak aj príde niečo, čo mi nie je pochuti, rýchlo to vybavím, aby som mala pokoj. Keďže sa rada zabávam, snažím sa zabávať aj pri veciach, ktoré si vyžadujú veľa námahy. A mám väčší nadhľad nad všetkým, aj keď sa stále viem vytočiť „do nepríčetna“, ale to len vtedy, keď som pod tlakom, ale tomu sa snažím vyhýbať.
Zúčastňujete sa mnohých besied s deťmi. Na aké ich hlášky najradšej spomínate?
Tých je veľa. Ak niečo deti zapotia, poctivo si to zapisujem a potom to uverejňujem na svojom facebookovom profile. Asi najviac sa mi páčil jeden chlapček, ktorý sa rozprával s pani učiteľkou a ona ho oslovila menom Rastík. Chcela som sa ho niečo opýtať, tak som ho oslovila menom a on skoro odpadol, že odkiaľ viem jeho meno. Povedala som mu, že spisovatelia vedia všetko. O chvíľu som ho oslovila znovu a on mi celý udivený vraví: „Máte pravdu, spisovatelia naozaj vedia všetko!“
Aké knihy rada čítate?
Teraz mám obdobie detektívok, takže fičím na Keplerovi a Läckbergovej. Ale inak čítam čokoľvek, čo mi príde pod ruku, alebo čo mi odporučí dcéra či niekto iný. Niekedy čítavam aj historické romány, autobiografie, aj knihy rozhovorov so známymi ľuďmi. Mám rada diela Petra Holku, aj iných slovenských i českých autorov.