Inšpiratívna mama: Deti učí doma, žije a varí s chuťou
Som už dosť stará na to, aby som robila veci, ktoré ma nebavia a mrhala svojím časom.
Lekárka z Afriky: Materská je podľa mňa doktorát z pediatrie
Inšpiratívna žena: Martina López Silman Hyllová
Mať štyroch živých chlapcov je samo osebe náročné. Ty si sa ich rozhodla doma aj vzdelávať. Prečo?
Bolo to rozhodnutie nás oboch s manželom. Chceme byť aktívnou súčasťou vzdelávania našich detí. Učenie formou zážitkov, rozvoj kritického myslenia, mať väčšiu slobodu pri výbere metód vzdelávania a v tom, kde bude prebiehať. Podporiť vnútornú motiváciu našich detí, ktorá bude viesť k rozvíjaniu ich talentov a prirodzenej túžby po poznaní, namiesto motivácie mať dobré známky. Zamerať sa na veci, v ktorých sú dobré a nie na tie, ktoré im až tak nejdú, na úkor ich nadania. Bolo to teda viacero vecí dokopy. Manželova práca nám umožňuje tráviť celé dopoludnia a časť popoludnia spolu. Máme tak možnosť učiť sa v teréne, spoznávať veci priamo v reálnom živote všetci spolu, čo nás zároveň veľmi zbližuje.
Už druhý rok sú školy a škôlky často zatvorené. Ty máš deti doma stále, ako to zvládaš, pri množstve iných veci, ktorým sa venuješ? Je to o disciplíne? O tvojej nekonečnej trpezlivosti ?
Na vzdelávaní sa podieľa celá rodina, vrátane starých rodičov a tety. Ak mám doobeda aktivity, venuje sa vtedy chlapcom manžel. Robia spolu rôzne aktivity, od programovania v programe Scratch, cez štúdium Hejného metódy matematiky, učia sa španielčinu a angličtinu, venujú sa hudbe alebo tvoria niečo kreatívne, či hrajú šach. Štvrtky majú online vyučovanie s našou garantkou, na ktoré sa vždy veľmi tešia. Samozrejme, je to aj o hraniciach, kde si dokážeme ustriehnuť učivo a neberieme to na ľahkú váhu. Určite nemám nekonečnú trpezlivosť, práve naopak. (smiech) Preto som nesmierne rada, že mám túto obrovskú pomoc a ostáva mi aj čas na moje aktivity, ktorých nie je málo.
Andrea Kiráľová Somorovská: Synov som dojčila deväť rokov
Tvoj manžel je z Peru, niekoľko rokov ste žili v Ríme, ovplyvnilo toto tvoj pohľad na jedlo, varenie?
Môj život v Taliansku, rovnako ako aj život s manželovou rodinou, ktorá pochádza z Peru, ale má aj arabsko-turecké korene, ma ovplyvnil v mnohom. Ochutnala som veľa vynikajúcich jedál, spoznala ich kultúru, nielen pri stole. Mnoho našich priateľov v Ríme pochádza z Afriky alebo Ázie, mala som možnosť spoznať ingrediencie a potraviny, o ktorých som nikdy predtým nepočula. Otvorilo mi to nové možnosti, ako dochutiť jedlá netradičným spôsobom a využiť aj niektoré časti rastlín, ktoré sa u nás vyhadzujú.
Venuješ sa aj foteniu, príprave zaujímavých netradičných jedál. Založila si si blog www.lopez.sk, kde nájdeme naozaj oku lahodiace a pre väčšinu z nás úplne nepoznané veci. Čo bolo motívom ísť do toho?
Udialo sa to tak trošku neplánovane. Spomenula som švagrovi Didimu a mojej sestre Gabike, že by som mala rada webovú stránku, kde si zapíšem recepty, lebo ich odo mňa stále niekto pýtal a nechcelo sa mi ich už písať. Moja predstava však bola iná, chcela som len malý priestor na zapísanie receptov. Tam to však celé začalo a v roku 2016 som od švagra a sestry dostala doménu ako dar k narodeninám. Po nociach som sa učila veľa nových vecí, aby som ju mohla spustiť a ono sa to stalo aj takou mojou psychohygienou.
Fotografka Lenka Galla: Život je o vzácnych okamihoch
Čiže je to tvoj relax, hobby? Alebo je to aj tvoja práca?
Asi všetko dokopy, samozrejme, aj výzva a snáď čoskoro už aj práca.
Čo z tvojho blogu ľudia skúšajú najčastejšie? Aké sú ich reakcie či už na dané jedlo alebo na „exotickejšie“ prísady, ktoré v jedlách používaš?
Najčastejšie chcú recepty a informácie o zlate Inkov – „quinoa“. Niektorí sa boja, že nebudú vedieť jedlo pripraviť alebo nepoznajú ingrediencie a nevedia, ako to bude chutiť. Ale tí, čo to skúsili, si pochvaľovali.
Na blogu máš krásnu myšlienku: „Láska a jedlo sú darom a sú na to, aby sme ich zdieľali a nie nimi plytvali.“ Ako konkrétne aplikuješ túto ideu u vás?
Nerada vyhadzujem jedlo, môj dávny sen o plnej chladničke už dávno nepraktizujem. Snažím sa kupovať jedlo tak, aby sme ho všetko dokázali zjesť a nič nevyhadzovali. Niekedy varím aj 3-krát denne. Mám rada, keď je jedlo čerstvé a radšej pôjdem nakúpiť aj viackrát za týždeň. Naši chlapci vedia, že si majú nabrať toľko, aby to dokázali zjesť. Zároveň milujem variť pre iných, rada tak poteším svojich priateľov, že im navarím večeru alebo obed. Pre mňa je to taký akt lásky.
Venuješ sa aj zdravej strave, precízne študuješ zloženie potravín a dôsledne vyberáš, z čoho pripravíš svoje recepty. Čo upriamilo tvoju pozornosť na tieto veci?
Naše deti. Kým som nebola mama, neriešila som zloženie potravín vôbec. Moja maminka vždy robí skoro všetko doma. Ona bola mojím príkladom, ale nejak sa to na mňa nalepilo, až keď som čakala nášho prvého syna.
Zakomponovávaš do jedla cudzokrajné prísady. Nemajú deti problém s týmito novými vecami, príchuťami?
Pre chlapcov to nie je nič nové, lebo sa s tým stretávajú od malička.
Svojím životom si im príkladom, pomáhaš so zbierkami pre ľudí v núdzi, občas „vypipleš“ zranené vtáča. Čo by si chcela, aby tvoji chlapci mali v živote ako priority, v čom chceš byť ich vzorom?
V prvom rade by som si veľmi priala, aby z nich boli čestní muži, ktorí si budú vážiť život, ako svoj, tak aj všetko živé vôkol a mali k ľuďom aj prírode úctu. Priority si určujeme sami, no verím, že príkladom pre nich je moja – naša viera v Boha a to, že rodina je pre nás najsilnejšia bunka, v ktorej fungujeme a sme tu vždy jeden pre druhého.
Štyria chlapci robia dostatočný hluk. Vám robia spoločnosť aj papagáje, nedávno ste chovali tarantulu, príležitostne zachraňujete nejakých vtáčikov, ktorých nájdete vypadnutých z hniezda...
Ako malá som túžila byť veterinárkou, nejak si takto plním svoje detské sny. (smiech) Chlapci majú takto možnosť spoznať prírodu priamo na dlani. Pomáhajú mi starať sa o naše papagáje, každý deň im umyjú misku a dajú čerstvú vodu. Kŕmia naše slimáky a ak máme doma nejaké vtáča, pomáhajú mi aj s ním. Teraz napríklad už mesiac pipleme vyhodené mláďa holúbka. Chlapci teda vedia, že mať zvieratko je zodpovednosť na dlhé roky.
Pracujúce mamy: Aby si žiadna žena nemusela vyberať medzi prácou a rodinou
Čo by si odporúčala ženám, ktorých srdce niekde ťahá, ale možno nemajú odvahu to vyskúšať, pustiť sa do toho, vdýchnuť tomu život tak ako ty blogu lopez.sk?
Pre mňa ten moment nastal vtedy, keď som si uvedomila, že som už dosť stará na to, aby som robila veci, ktoré ma nebavia a mrhala svojím časom. Moment, keď som si povedala, že chcem na sebe pracovať, aby to, čo budem robiť, mi robilo radosť a napĺňalo ma to. V podstate som sa vrátila k veciam, ktoré som milovala ako dieťa a to k vareniu, foteniu a prírode. Myslím, že materská „dovolenka“ je obdobie, kde je priestor na to, aby sa žena našla, ak tento moment nenastal už skôr.
Fotogaléria